7 zaujímavostí o kráľovnej Viktórii

     Kráľovná Spojeného kráľovstva, Viktória Alexandra (1819-1901), patrí medzi jedného z najvýznamnejších monarchov britskej histórie. Počas jej 64-ročnej vlády, ktorá sa zvykne nazývať aj viktoriánskou epochou, vybudovala Británia mega impérium, využila zdroje priemyselnej revolúcie a stala sa jednou z najrozvinutejších industrializovaných krajín na svete. V tomto článku vám chceme o Viktórii predstaviť 7 zaujímavosti, o ktorých ste možno vôbec nepočuli. 

1.      18-ročná Viktória nastupuje na trón

 Viktória Alexandra bola jedinou dcérou následníka trónu, vojvodu z Kentu, a sasko-kobursko-gothajskej princeznej Márie Lujzy. Keď sa mala narodiť, rodičia sa urýchlene presťahovali z Nemecka do Londýna, aby bol pôvod ich dcéry čo najviac anglický.

„Zišla som do obývacej izby (iba v župane) a uvidela som ich. Pán Conyngham mi potom oznámil, že môj úbohý strýko, kráľ, zomrel dvanásť minút po druhej ráno a ja som sa stala kráľovnou.“

     Takto si Viktória zaspomínala na chvíľu, kedy sa jej život navždy zmenil. Dňa 20. júna 1837 o šiestej hodine vstala mladá princezná z postele, aby si vypočula, že jej strýko, kráľ Viliam IV., v noci zomrel. To znamenalo, že Viktória, ktorej bolo vtedy osemnásť, sa stane kráľovnou Anglicka. Aj keď to bol veľký šok, princezná sa k tomu postavila stoicky. Napriek svojmu mladému veku zostala pokojná a nepotrebovala vonné soli, ktoré pre ňu pripravila jej vychovávateľka. O pár hodín neskôr ju čakalo prvé stretnutie so súkromnou radou, aby sa ministri novej kráľovnej predstavili. Viktória musela sedieť na vyvýšenom stolci, aby ju bolo za stolom vidieť. Bola totiž veľmi nízkeho vzrastu. Čo jej ale chýbalo vo výške, to rozhodne dobehla svojím šarmom a vystupovaním. Na všetkých urobila priaznivý dojem.

     Hoci mladá Viktória prevzala svoju úlohu veľmi zodpovedne, nebola vždy pripravovaná na rolu kráľovnej. Keď sa v roku 1819 narodila, jej šance stať sa kráľovnou boli veľmi vzdialené. Ako jediné dieťa štvrtého syna kráľa Juraja III., Edwarda, vojvodu z Kentu, bola až piatou kandidátkou na trón. Postupne, ako dospievala a dosiahla pubertálny vek, kruh sa výrazne zúžil. Smrť jej otca, jeho bratov a iných legitímnych dedičov posunuli princeznú k pozícii najbližšieho dediča Viliama IV.

2.      Nešťastné detstvo

     Viktória strávila prvé (formovacie) roky svojho života v Kensingtonskom paláci, kde sa aj v máji 1819 narodila. Palác sa však v mnohých ohľadoch javil pre princeznú ako väzenie a jej detstvo nebolo ani zďaleka ružové. Po smrti otca, ktorý zomrel na pneumóniu, mala Viktória len osem mesiacov. O vojvodkyňu z Kentu sa začal zaujímať ambiciózny sir John Conroy. Lákala ho predstava riadiť trón z úzadia. Ak by totiž bolo nutné, aby Viktória nastúpila na trón v čase, keď ešte nebola plnoletá, matka by sa stala jej regentkou. Conroy sa snažil držať kontrolu nad malou princeznou. On aj vojvodkyňa nemali dobrý vzťah s kráľom, a preto sa snažili udržiavať Viktóriu ďalej od kráľovského dvora a zabránili jej aj zúčastniť sa korunovácie svojho strýka. Párik praktizoval na Viktórii výchovnú disciplínu, ktorá sa neskôr stala známa ako „systém Kensington“. Spolu s prísnym časovým harmonogramom, ktorý mal princeznú viesť k zlepšeniu morálky a intelektu, bol prísne kontrolovaný tiež jej voľný čas. Aj keď sa hrala s inými deťmi, bola pod neustálym dohľadom dospelých. Zaujímavé je, že Viktória musela zdieľať spálňu so svojou matkou do okamihu, kým sa stala kráľovnou. Zakazovalo sa, aby bola niekedy sama, ba ani po schodoch nesmela ísť bez toho, aby ju niekto držal za ruku. Neskôr sa Viktória vyznala, že ako dieťa viedla veľmi nešťastný život, pričom si šťastie domáceho pohodlia nevedela vôbec predstaviť. Zachovala si hlbokú nenávisť voči Johnovi Conroyovi za to, ako manipuloval s jej matkou a na nej samotnej praktizoval prísne pravidlá. Dokonca ho opísala ako „prevteleného démona“. Keď sa stala Viktória kráľovnou, konečne sa mohla oslobodiť z klaustrofóbického uchopenia Conroya a svojej matky. Jej vzťah s matkou zostal dlho napätý. Ihneď po nástupe na trón obmedzila právomoci Conroya. Len dva roky po tom, ako Viktória prevzala trón, odstúpil z funkcie a odišiel do Talianska, pričom jeho život striedal škandál za škandálom.

3.      Multilingvistka

     Možno sčasti aj vďaka vzdelávaniu v systéme „Kensington“ sa Viktória ukázala ako pozoruhodné zdatná v cudzích jazykoch. Okrem toho, že hovorila plynule anglicky a nemecky, osvojila si aj francúzsky, taliansky a latinský jazyk. Jej matka a vychovávateľka pochádzali z Nemecka, preto Viktória vyrastala v úzkom strete s nemčinou. Údajne mala silný nemecký prízvuk, ktorého sa musela po nástupe na trón zbaviť. Keď sa neskôr zosobášila so svojím nemeckým bratrancom, princom Albertom Sasko-kobursko-gothajským, hovorili spolu často nemecky. Aj keď Albert hovoril plynule po anglicky, jeho a Viktóriu bolo často počuť hovoriť v nemčine. Samozrejme, mohli si to dovoliť len v súkromí. Počas života to skúsila aj s viacerými exotickými jazykmi, ktoré boli súčasťou jej obrovskej ríše. Po príchode indických vyslancov na hrad Windsor (august 1887) bola vyučovaná najobľúbenejším indickým sprievodcom Abdulom Karimom, aby si osvojila aj tento jazyk. Kráľovná si vo svojom denníku zaznamenala:

„Naučila som sa niekoľko slov Hidustanov, aby som mohla hovoriť s vyslancami. Zaujímam sa o ich jazyk, ako aj o ľudí, s ktorými som nikdy neprišla do reálneho kontaktu.“

4.      Neľahký vzťah s predsedami vlády

     V priebehu celých tých rokov, keď sedela Viktória na tróne, bola svedkom toho, ako mnohí premiéri prišli a odišli. Napriek tomu, že s niektorými z nich si vytvorila pozoruhodne blízky vzťah, iní na plnej čiare zlyhali v snahe získať si jej priazeň. Prvý premiér, lord Melbourne, sa usiloval už od začiatku o city mladej kráľovnej, dával jej pokyny a výrazne ju ovplyvňoval. Dvojica si bola tak blízka, že Viktória sa svojho času vyjadrila, že ho miluje ako otca. Toto intenzívne priateľstvo však ubralo kráľovnej na popularite. Bola kritizovaná za to, že je „politicky partizán“ a posmešne ju nazývali „pani Melbourne“. Neskôr sa skúsil do jej priazne votrieť Benjamin Disraeli. Stavil na svoje vlastné kúzlo a kráľovnú bombardoval lichôtkami. Jeho taktika zabrala, pretože kráľovná povedala svojej najstaršej dcére (tiež Viktórii), že bude veľmi dobré, ak sa bude držať ducha poézie, romantiky a rytierstva. Ostatní ministri sa už takej kráľovninej priazni netešili. Napríklad takého lorda Palmerstona (vlastným menom Henry Temple), ktorý bol tvrdohlavý a hrubý, označila ako „strašného starca“. Palmerstone prebudil u Viktórie hnev voči sebe najmä tým, že ignoroval navrhované pozmeňujúce a doplňujúce dodatky zo strany Alberta k prejednávaným veciam a celkom nedôstojne zvádzal jednu k kráľovniných dám. Niektoré jeho agresívne kroky, označované ako intervencionistické (intervencionizmus = štátné zásahy do hospodárstva v snahe zlepšiť fungovanie tržného mechanizmu), boli kontroverzné už v dobe, kedy ich uplatňoval, a ich používanie je sporné aj z dnešného pohľadu. A potom tu bol ešte William Ewart Gladstone, ktorý mal ostrý jazyk a kráľovná ho zamietla ako „úplne bláznivého a v mnohých smeroch smiešneho, divokého a nepochopiteľného starého fanatika“.

5.      „Babička Európy“

     Z 21-ročného manželstva Viktórie a Alberta vzišlo deväť detí. Ako nástroj rozširovania britského vplyvu a budovania medzinárodných vzťahov sa niekoľko ich synov a dcér zosobášilo s rôznymi európskymi monarchami. V priebehu niekoľkých generácií sa potomkovia Viktórie rozšírili po celom kontinente. Jej štyridsaťdva vnukov sa nachádza v aristokratických rodinách v Nemecku, Rusku, Grécku, Rumunsku, Švédsku, Nórsku či Španielsku. Aj významné osobnosti prvej svetovej vojny ako cisár Viliam II. (Nemecko), cárovná Alexandra (Rusko) a Juraj V. (Veľká Británia) boli vnukmi kráľovnej Viktórie. Cisár Viliam II. Údajne poznamenal, že keby bola jeho babička stále nažive, prvá svetová vojna by sa nikdy nestala, pretože by nikdy nedovolila, aby išli jej príbuzní do vojny proti sebe. Rozsiahly vplyv Viktórie mal neočakávané genetické aj politické dôsledky pre európske monarchie. Predpokladá sa, že kráľovná bola prenášačom hemofílie a nevedome zaniesla toto zriedkavé dedičné ochorenie do pokrvnej línie. V nasledujúcich generáciách prepuklo toto ochorenie v kráľovských rodinách na celom kontinente. Vo veku obmedzeného zdravotníctva môže mať hemofília, ktorá ovplyvňuje schopnosť zrážania krvi, katastrofálne dôsledky. Aj vlastný syn Viktórie (Leopold) trpel týmto ochorením a zomrel vo veku tridsať rokov, keď sa pošmykol a spadol, čo spôsobilo následné krvácanie do mozgu. Touto chorobou trpeli tiež tri vnúčatá kráľovnej, rovnako ako aj jej pravnuk, zavraždený dedič ruského trónu, cárovič Alexej.

6.      Viktória ako „nezmar“

     V priebehu svojej vlády prežila Viktória bez akejkoľvek ujmy na zdraví minimálne šesť pokusov o atentát. Niektorým z nich unikla skutočne o vlások. V júni 1840, keď bola v štvrtom mesiaci tehotenstva so svojím prvým dieťaťom, strieľali na ňu, keď cestovala aj so svojím manželom počas noci. Na chvíľu sa zdalo, že je zasiahnutá, ale Albert povzbudil vodiča, aby ich urýchlene dostal do bezpečia. Vrah menom Edward Oxford bol zadržaný. Neskôr ho ale prepustili z dôvodu nepríčetnosti. A to bol len prvý prípad z mnohých, kedy sa atentátnici zamerali na kráľovnú počas jazdy v otvorenom kočiari. V roku 1850, keď voz spomalil, aby prešiel bránami Buckinghamského paláca, vojak Robert Pate prudko zasiahol kráľovnú palicou na hlave. Našťastie, palica bola len celkom jemná trstina, takže kráľovnej nijako zvlášť neublížila. Aj napriek tomu to ňou otriaslo. Ďalšie pokusy spájajúce sa s jej jazdou v kočiari môžeme datovať do rokov 1842, 1849 a 1872.  

     Neslávnou epizódou bol aj kráľovninej „vzťah“ s tínedžerom, ktorého noviny nazvali „The Boy Jones“. Medzi rokmi 1838 a 1841 sa Edwardovi Jonesovi podarilo niekoľkokrát preniknúť do Buckinghamského paláca, kde sa skryl pod pohovku kráľovnej, ktorá sedela na tróne. Údajne jej stihol (skôr než ho zadržali) ukradnúť spodnú bielizeň.

7.      Obrovský žiaľ, ktorý trval 40 rokov

     Už 10. októbra 1837, teda v roku, kedy sa Viktória stala kráľovnou, stretla muža svojich snov. Áno, nebol to nik iný ako jej bratranec, princ Albert. Po vyše dvoch rokoch sa 10. februára 1840 v Londýne vzali. Viktória a Albert mali vtedy dvadsaťjeden rokov. Ich manželstvo môžeme pokladať za šťastné, hoci Albert mal od začiatku v paláci dosť ťažkú pozíciu. Široká verejnosť ho považovala za cudzinca a britská vláda mu nedávala veľké právomoci. Do ich súkromného života výrazne zasiahla barónka Lehzenová. V dvornej spoločnosti mala významné postavenie. Bola správkyňou kráľovskej domácnosti, kontrolovala Viktóriinu korešpondenciu, dokonca riadila úrad kráľovskej pokladnice. Viktória barónku zbožňovala a v jej činnosti nevidela nič zlé. Albert však trpel. Veľmi ťažko znášal tretiu osobu, ktorá mohla rozhodovať o akejkoľvek maličkosti. Spory s barónkou nakoniec vyriešili parlamentné voľby v roku 1841. Víťazní konzervatívci si vyhradili právo, aby popredné dvorné dámy nahradili politici. Barónska tak musela opustiť kráľovský dvor. Manželstvo Viktórie a Alberta sa upevnilo a počas ďalších rokov už žili v zhode.

     Aj preto kráľovnú smrť jej manžela veľmi zasiahla. Vo veku 42 rokov podľahol dňa 14. decembra 1861 týfusu. Celkovo mal dobré zdravie a jeho smrť bola neočakávaná. Pre kráľovnú to bola obrovská rana. Na svojho manžela sa spoliehala politicky aj emocionálne. Po jeho smrti sa stiahla z verejného života a prijala komplikovaný rituál smútku, ktorý sa stal doslova obsedantným. Ukázalo sa, že kráľovná bude smútiť oveľa dlhšie ako dva roky, ktoré diktovali štandardy. Viktória sa dostala do stavu ťažkých depresií a začala zanedbávať svoje kráľovské povinnosti. Keď sa opakovane odmietla zúčastniť verejných podujatí, jej popularita začala klesať. Britský ľud začal strácať trpezlivosť s „vdovou z Windsoru“. V roku 1870 sa začala kráľovná pomaly znova zapájať do verejného života. Až do svojej smrti sa ale nikdy nezotavila zo straty partnera. Hoci mala aj iné dôverné vzťahy, najmä blízke priateľstvo so svojím škótskym služobníkom Johnom Brownom, už sa nikdy nevydala. Nosila čierne šaty a spávala vedľa obrazu Alberta. Smútočnú šatku si nasadzovala každé ráno, celých štyridsať rokov, a teda až do posledného výdychu v roku 1901.   

___________________

Autorka: Mgr. Katarína Machútová

Zdroj:

historyextra.com/period/victorian/7-things-you-probably-didnt-know-about-queen-victoria/

Obrázok: thoughtco.com/thmb/2DzHR9ePuJd7OpctUw0PpNz-iqU=/768×0/filters:no_upscale():max_bytes(150000):strip_icc()/Queen-Victoria-painting-3000-3x2gty-586828873df78ce2c35ba7d9.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.