Antické náboženstvá 1. Sakrálny kult v starom Ríme a staroveké mystériá  

Antický mýtus a štátny náboženský kult „dýchali“ a rástli vedľa seba. Boli dvojčatá. Delil ich normatívny nôž princípu a účelu. Oficiálny kult sa od literárnej mytológie odlišoval svojím politickým a ekonomicko-obchodným charakterom. Mohli bohovia, ktorí nedokázali pomôcť ani sami sebe a zmietali sa v bojoch pod taktovkou Osudu, spasiť ľudský rod? Antická spoločnosť ponúkala zmätenej duši viacero alternatív. Jednou z nich boli tajomné mystériá, ktoré prenikali do Ríma z ďalekého Orientu a prinášali ľuďom dovtedy nevídanú ideu osobného Spasiteľa. Človek oddávna upína svoj zrak k nebu. V našom novom seriáli si postupne predstavíme náboženské praktiky starých Rimanov. Čo z nich prežilo do dnešných dní?         

Kapitolský Jupiter optimus (najlepší) a maximus (najväčší), múdra Minerva či rozšafný Bakchus. Kto by ich nepoznal? Ale bájoslovie bolo iba piesočkom, na ktorom sa hrali básnici. Cieľom mytológie bola alegorická interpetácia sveta a kultivácia daru fantázie. Bohovia z grécko-rímskeho Panteónu veru neboli vzormi cnosti. Boli hriešnejší, než sami ľudia. Zrkadlí sa v nich projekcia prírodných síl (teomorfóza) a exuberancia celého spektra pozitívnych i negatívnych čŕt ľudskej letory. Slovami profesora klasickej filológie Petra Kuklicu „ľudským srdciam nedávali nič.“ Za kritiku chlípnych skutkov Olympanov nik neprišiel o hlavu, ale pochybovanie o samej existencii bohov bolo zločinom proti verejnému poriadku. Žalobcovia ukazovali na Sokrata prstom a kričali, že neverí v bohov. Za obvinením, že kazí mládež, sa okrem politických motívov skrývala oveľa vážnejšia výčitka: akuzácia z bezbožnosti (gr. ἀσέβεια). Sokrates nebol prvý, ani posledný. Pre hľadačov múdrosti bola básnická teológia len slabým odvarom uvažovania o prapôvode sveta. Už Grék Hérakleitos z Efezu sa obul do Homéra, že pri básnení o bohoch popustil uzdu obrazotvornosti a navymýšľal si znôšku lží. Napadol aj Hesiodovu dialektiku kozmu. Prótagorás z Abdér bol ešte odvážnejší. Vyhlásil, že o existencii bohov nevie zhola nič. Za stredobod všetkých vecí považoval človeka. Jemu sa pripisuje výrok „homo mensura“ (človek je sám sebe mierou). Pobúrení Aténčania odsúdili Prótagora do vyhnanstva na Sicíliu. Počas cesty do núteného exilu však filozof vypustil dušu. Prótagorov mladší kolega Euhemerus zo sicílskej Messiny bol presvedčený, že bohovia a héroovia sú iba zbozštenými ľudmi, ktorí kedysi chodili po tejto zemi a sláva ich skutkov ich vyniesla do nebies. Obrazne, nie doslova. A to bol kameň úrazu! Medzi hviezdami filozofie blúdili (podľa dobových predstáv) „čierne ovce“ dubitátorov, pochybovačov. Neboli ateisti. Svet ich viery sa zmestí na paletu pestrých interpretácií – od pohŕdania obyvateľmi Olympu až po vieru v jediný supranaturálny princíp. Mal to byť návrat k úsvitu dejín. Veď pavučina Panteónu bola podľa názoru rumunského nestora religionistiky Mircea Eliadeho v staršej rímskej tradícii celkom neznáma. Rimania spočiatku uctievali archaickú triádu Jupitera, Marta (nominatív Mars) a Quirina. Tá sa pod vplyvom Etruskov modifikovala na ďalší trojlístok Jupiter, Juno plus pôvodne etruská Minerva. Zložitý rodokmeň bohov prijal Rím zo slnečného Grécka. Hoci niektorí myslitelia a štátnici bili na poplach, redukcia bohov sa v helenistickom období nekonala.                

Kňazi boli štátnymi úradníkmi  

Úloha antického kňaza sa od služby kresťanského duchovného pastiera nesmierne líšila. Starovekí obetníci nepoznali individuálnu pastoráciu. Neboli katechétmi, psychológmi ani duchovnými radcami. Boli kustódmi vážnosti verejného kultu. Ich úlohou bolo vykonávať oficiálne obrady a tlmočiť vôľu božstva vo vzťahu k spoločenstvu (nikdy nie smerom k jednotlivcom). Živým dôkazom úzkej ligatúry náboženstva a politiky bola existencia rímskych pohanských pontifikov. Kňazi zostavovali kalendár a suplovali úlohu profesionálnych historikov. Kronika najdôležitejších udalostí roka v starom Ríme (Annales maximi) bola dielom najvyššieho pontifika (titul pontifex maximus bol však na rímskeho cisára delegovaný v osobe Octaviana Augusta až v roku 12 pred Kr.). Pohanské svätyne slúžili ako archívy a štátne pokladnice (Saturnov chrám v Ríme, Aténina pokladnica v helénskom svete) a periodické kultické očisťovanie (lat. lustratio) bolo v prípade rímskej armády spojené s „päťročnicou“ majetkového súpisu. Centrá kultu boli zároveň centrami štátnej administratívy.   

Jedným zo signifikantných znakov antickej religiozity bola predstava o zmluvnom, priam až obchodnom vzťahu s božstvom. Do ut des (dávam, aby si dal). Spoločnosť za vykonanie rituálu automaticky očakávala odmenu v podobe pozitívneho účinku. „Výdavky spojené s bohoslužbami pohlcovali značnú časť príjmov. (…) Julián (cisár Julián Apostata – Flavius Claudius Iulianus, pozn. naša) často obetoval v priebehu jediného dňa aj sto volov. Onedlho po nástupe na trón sa rozšíril žart, že cisár po víťaznej vojne proti Peržanom celkom iste vyhubí všetok hovädzí dobytok,“ poznamenal na adresu imperátora, ktorý sa usiloval obnoviť pohanstvo v christianizovanej Rímskej ríši 4. storočia, britský osvietenský historik Edward Gibbon. To, čo sa nám javí ako plytvanie, bolo ekonomickým opatrením non plus ultra. Verilo sa, že investícia do obetí prinesie zisk v podobe politického zdaru. Spirituálny prvok rímskeho verejného života teda nebol ničím iným, než mravnou dezinfekciou, sakralizáciou občianskych potrieb a pokusom o zabezpečenie verejného blaha. Úradným aktom boli aj prísahy. Skladali sa z troch častí. Incipit prísahy tvorila invokácia boha, pod ktorého ochranu sa prísažník zasväcoval. Nasledovalo jadro tvorené prísažnou sentenciou (sľubom) a celý akt zapečatila kliatba namierená proti prisahajúcemu, ak poruší literu prísahy. Biblia prísahu zakazuje. Odtlačok rímskeho obchodno-politického štátneho kultu sa fosilizoval v samotnom latinskom jazyku. Dôkaz? Latinské particípium pactus (zviazaný, pripútaný), z ktorého sa nám v slovenčine zachovalo pomenovanie pre zmluvný vzťah (pakt), pochádza zo slovesa znamenajúceho fixovať, pripevňovať, niečo strojiť (pangere). A výraz impactus (impakt, dopad, particípium verba impingere) značí úder, stlačenie, silový nápor. Obe slová (pakt aj impakt) dnes používame v ekonomických kontextoch, hoci v ich etymológii sa skrýva postup, ako pohania kedysi obetúvali zvieratá. Najprv priviazať, zachytiť (pangere), potom zatlačiť a uderiť (impingere). Prečo je to tak? Pretože zmluvy medzi subjektami boli v starom Ríme definované náboženskými úkonmi.        

Úsmev – symbol klamstva?   

Idealistické predstavy o morálke boli neodmysliteľnou súčasťou košatého stromu rímskeho práva. Stromu, ktorému – obrazne povedané – chýbala miazga v podobe systematickej aplikácie morálno-psychologických zásad propagovaných múdrymi mozgami do života spoločnosti ako celku. Na prvom mieste spomeňme kresťanské nóvum – charitatívnu službu. Systém zaopatrenia chudobných detí (lat. alimentatio) zaviedol až cisár Traján. V pozadí jeho skutku by sme sotva našli mravné, či dokonca náboženské dôvody. Za Trajána dosiahla Rímska dŕžava najväčší územný rozmach a cisárova sociálna reforma videla v chudobných chlapcoch predovšetkým silu budúcich vojenských ramien. Karta sa na chvíľu obrátila počas decembrových Saturnálií, kedy ľudia zadarmo dostávali potraviny a páni obsluhovali svojich otrokov. Podstatou tohto sviatku však opäť nebola žiadna nezištnosť a štedrosť. Saturnálie boli politickou komemoráciou mýtického veku Saturna (rímsky ekvivalent gréckeho Krona). Za jeho vlády sa Rimania cítili ako prasatá v žite a podľa Vergília „bohovia a ľudia nažívali spolu“. Kam sa podela táto harmónia? Na túto otázku nedokázal odpovedať nik. Ani veštci.          

Vedeli ste, že profesionálni hádači budúcnosti sa pri stretnutí na seba usmievali? Vraj preto, lebo dobre vedeli, že svojím vešteckým umením, mantikou (z gr. μᾰ́ντῐς, veštec, proféta) klamú davy. Veľkej úcte sa tešili dnes stratené Sibyline knihy (lat. Libri Sibyllini) písané v gréckych hexametroch. Uchovávali sa v Jupiterovom chráme na Kapitole. Boli to posledné tri knihy z rúk Sibyly Kúmskej, ktoré podľa povesti kúpil od prorokyne posledný rímsky kráľ Tarquinius Superbus. Rím na rozdiel od Grécka nebol posiaty veštiarňami, zato však adaptoval primordiálnu grécku prax predikcie budúcich dejov z letu vtákov a z vnútorností zvierat (lat. haruspicium). Pokiaľ si myslíte, že bizarnejší spôsob predpovedania budúcnosti neexistoval, vedzte, že v gréckej veštiarni Dia v epirskom Dodone sa budúce udalosti predpovedali podľa šumu lístia stromov! Radšej poďme späť do Ríma. Interpretáciou letu vtákov sa zaoberali auguri (substantívum augur pravdepodobne vzniklo z fúzie latinských slov avis, vták a garrio, kvákam, rapotám, „kecám“). Spomienkou na augurov je slovo inaugurácia (lat. inauguratio), čiže slávnostné uvedenie veštcov (augurov) do úradu. A zasa spojenie viery a štátnosti!

Položme si otázku: ako mohli vzdelaní Rimania na čele s Cicerónom, ktorý neznášal povery, veštiť napríklad zo zvieracej pečene? Zdanlivá disproporciálna kontradikcia medzi rozumom a poverčivosťou má jednoduché vysvetlenie. Posvätné bolo všetko, čo malo oporu v tradícii. Aura histórie a hmla času dávali punc každému (aj divokému) zvyku. Veštecké umenie malo podľa Aischyla pôvod v Prometeovom majstrovstve, a to bohato stačilo na ospravedlnenie superstície pred čistotou bielych tóg. Keď sme už pri čistote: z latinského candidus (skvúci sa čistotou, snehobiely) pochádza naše kandidát (lat. candidatus). Politik odetý v jagavej bielej tóge, ktorý dodržiaval ustanovenia predkov. Nie kvôli obsahu. Kvôli starobylosti. Bol to práve tradičný charakter židovského náboženstva, ktorý ako-tak dišpenzoval (z rímskeho uhla pohľadu) exotických Hebrejov pred tvárami mýtických potomkov Trójanov z tieňa Fora romana. Rimania neprechovávali k judaizmu zvláštne sympatie, no ostré kontúry ich averzie výrazne okresávala práve historicita (dejinnosť) hebrejskej viery. Zlaté pravidlo: všetko, čo prešlo sitom dejín, malo právo na existenciu. Bolo to tak aj s kultom cisárov?             

Deifikácia cisárov

Caesarova socha sa pyšne vypínala na Kapitole. A nielen tam. Stačilo zájsť na Kvirinál, kde sa čnela ďalšia diktátorova podobizeň. A pod ňou svietil nápis: Deo invicto (Nepremožiteľnému bohu). Senát sa v roku 44 pred Kr. uzniesol, že mŕtvy Caesar bude čoby Divus Iulius prijatý medzi bohov. Lesk Caesarovho tieňa padol na jeho adoptívneho syna Octaviana Augusta, prvého v zástupe rímskych cisárov. V Malej Ázii mu ostošesť budovali chrámy a zasväcovali ich novému imperátorovi a bohyni Rome. Prečo tak ďaleko, a nie priamo pri vlnách Tiberu? Predstava, že významní muži môžu byť za odmenu za veľké skutky vyzdvihnutí z ľudského bytia do božskej sféry, má korene v Oriente. Traduje sa, že keď dobyvateľ Alexander Veľký navštívil v lýbijskej oáze Siva veštiareň boha Ammona, miestny veľkňaz sa mu poklonil ako synovi Ammonovmu. Alexander sa pokladal za zjavenie (lat. epiphania, z gr. ἐπιφάνεια) božej moci. Po jeho smrti ho v egyptskej Alexandrii (v meste, ktoré sám založil) začali rituálne uctievať.                

Deifikácia mužov v purpure mala pragmatické dôvody. Bolo náročné udržať chod obrovskej ríše politicky, voľba preto padla na budovanie duchovného mosta s prvým mužom ríše. Pomocou bohoúcty voči osobe cisára sa malo posilniť krehké spojenie medzi vzdialenými provinciami a Večným mestom. Je dôležité uvedomiť si, že divinizácia spočiatku čakala na cisára až po smrti. Za jeho života nebola striktne preskribovaná a uplatňovala sa iba vo východných oblastiach ríše, teda tam, kde malo uvažovanie tohto typu tradíciu. Základy kultu panovníka boli položené, no nie všetci imperátori stáli o túto poctu. Vespazián vraj zomieral so zdesením na perách: „Vae, puto deus fio!“ (Beda, istotne sa stanem bohom!) U Suetonia čítame, že ten istý Vespazián bol obdarený divotvornom mocou. Keď po nástupe na trón navštívil Alexandriu, prišli mu do cesty dvaja muži. Prvému vzal život svetlo spred očí. Bol slepý. Druhý bol chromý a prosil cisára, aby sa pätou dotkol jeho chromej nohy. Slepec si žiadal, aby mu Vespazián potrel oči slinou. Obaja boli uzdravení.

Vespaziánov syn Domicián (brat dobyvateľa Jeruzalema Tita) videl veci inak. Podľa Suetoniovho svedectva úradné listy začínal slovami: „dominus et deus noster“ (náš pán a boh). Neprajníkov kosil ako trávu. Svojho bratranca konzula Flavia Clemensa dal popraviť, pretože sa údajne odmietol pokloniť Domiciánovi ako bohu. Z rýdzo politického nástroja divinizácie cisára, ktorý mal posilniť integritu Rímskej ríše a rozhýbať hrdzavejúce kolesá imperiálnej mašinérie, sa v Caligulových, Nerových a Domiciánových rukách stal krutý bič sebaprezentácie, pýchy a polarizácie spoločnosti. A tiež bič na prvých kresťanov.   

Náboženstvá vo varnom kotli

Za panovania neslávne známeho Neróna cestoval krížom-krážom po rímskom Impériu záhadný muž menom Apollonius z Tyany. Hlásal náuku o jedinom Bohu, ktorého možno pochopiť len duchom. Misky váh sa nebezpečne nakláňali k monoteizmu. Impérium bolo náručou, ktorá obsiahla takmer celý zemský okrsok (lat. orbis terrarum, orbis totius terrae). Rímske objatie však dokázalo aj dusiť. Benevolencia Ríma vo vzťahu k cudzím kultom (pokiaľ nespochybňovali superioritu cisára) mala za následok, že rôzne náboženstvá (každá provincia mala vlastný duchovný úzus) sa začali synkretisticky miešať ako guláš vo varnom kotli. Plebs helenisticko-rímskeho sveta hľadal na súmraku antiky útočisko v tajných kultoch z Orientu. Poznáme ich pod názvom mystériá.        

Grécko-rímske mystické kulty boli tajné náboženské hnutia, ktoré sľubovali jednotlivom vyslobodenie zo zajatia deštruktívnych síl spoločnosti. Udreli na citlivú strunu. Dali ľuďom presne to, čo im štátny aparát vzal: ideu výnimočnosti. Oficiálne náboženstvo zlyhalo v riešení problému osobnej spásy (presnejšie, nikdy na túto otázku nehľadalo odpoveď). Dobro kolektívu bolo stále (formálne) suprema lex, ale čo individuálna ľudská bytosť? Kde bolo jej miesto? Mystériá ponúkali občanovi ilúziu, že už nie je „číslom v systéme“, ale môže sa stať bohom. Aby sa tak stalo, zasvätenec (myst) musel prejsť viacerými stupňami inciácie (kultického zasvätenia). Nezriedka so zaviazanými očami. Bola to alegória prechodu z tmy do svetla, od nevedomosti k poznaniu. Samo pomenovanie mysterium a z neho narodený výraz mystica pochádza z gréckeho slovného koreňa vo význame „mať zatvorené oči a mlčať v bázni“. Kultové úkony sa vykonávali tajne. Platila pre ne disciplina arcani (poriadok utajovania). Fakt, že rituály podliehali prísnemu kryptorežimu, zvyšoval efekt exkluzivity. Medzi najvýznamnejšie antické mystériá patril Dionýzov kult, egyptský kult Osirida a Isidy, kult „veľkej matky“ Kybelé, Adonidov kult, mithraizmus a eleuzínske mystériá. Na jednotlivé kulty si bližie posvietime v pokračovaní nášho nového seriálu.    

Na záver nám pošteklí nos zvedavá otázka: čím sa mystériá líšili od „konkurenčného“ kresťanstva? Podobne ako Kristovo evanjelium boli prístupné otrokom aj slobodným, mužom i ženám a neboli ohraničené etnicky ani politicky. Ponúkali ľuďom osobného Boha, ktorý o nich stojí. Tu sa paralely končia. Medzi mystériami a kresťanstvom ležala hlboká dogmatická priepasť. Privŕženci mystérií mohli byť zasvätení do viacerých kultov súčasne (v praxi sa to dialo často), ale kresťanstvo prísne zakazovalo možnosť „sedieť na dvoch stoličkách“. Kto bol verný Kristovi, už nesmel vyznávať Mithru. Orientálne mystické kulty na rozdiel od kresťanstva ponúkali zasvätencom ilúziu okamžitej spásy. Nesmrteľnosť na zlatom podnose! Mystovia verili, že sú nedotknuteľní, sú ako bohovia, sú spasení a nič zlé im na tomto svete nehrozí. Kresťanstvo hlboko odmietalo tento princíp. Prijatie Krista nepredstavovalo akúsi expresnú deifikáciu, ale tŕnistú cestu pokánia. V kresťanstve spása nikomu nepadá do vienka a o kráľovstvo nebeské treba bojovať. Mystériá však nepoznali ideu penitencie a vlastnej hriešnosti. Spravili z ľudí živých účastníkov fanscinujúceho iluzórneho divadla. Hlavné postavy príbehu o víťaznom božstve. Privŕženci mystérií sa cítili byť preniknutí potenciou imortality. Ilúziou, ktorá sa hlboko zapísala do ich duší a pomáhala im čeliť svetu plnému neistoty, intríg a bolesti. A to malo zmysel.      

_____________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje:

ÁBEL, František: Dejiny novozmluvnej doby. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2010. ISBN 80-223-2914-9

BURKERT, Walter: Antici culti misterici. Bari/Roma : Editori Laterza, 1991. ISBN 88-4203-720-6.   

DOSTÁLOVÁ, Růžena – HOSĚK, Radislav: Antická mystéria. Praha : Vyšehrad 1997. ISBN 80-7021-217-217-9 

SUSANETTI, Davide: La via degli dei. Sapienza greca, misteri antichi e percorsi di iniziazione. Roma : Carocci, 2017. ISBN 88-4308-806-8 

Obrázky:

Obrázok č. 1.: Obetovanie býka na starorímskom reliéfe. Centrálnou súčasťou kompozície je horiaci obetný oltár (lat. ara) s dvojicou postáv konajúcich libáciu (lat. libatio, proces liatia), čiže rituálne preliatie vzácnej tekutiny (víno, olej, zriedkavo mlieko) k pocte božstvu. K libačným rituálom slúžila špeciálna nádoba zvaná patera. Jej pomenovanie pravdepodobne vzniklo z lat. patere (byť prístupný, otvorený, z tohto slovesa máme v slovenčine výraz patent). Libácia bola súčasťou pohrebných rituálov a spravidla nechýbala ani počas úvodného obradu (lat. praefatio) pri obetovaní zvierat. Obeť na reliéfe sprevádza postava viktimária (lat. victimarius). Dielo sa nachádza v zbierkach kráľovského paláca v Štokholme. Zdroj: upload.wikimedia.org     

Obrázok č. 2.: Bronzový model ovčej pečene s diagramami v etruskom jazyku z 2. až 1. storočia pred Kr. Nález bol objavený v roku 1877 v osade Settima pri Gossolengu v provincii Piacenza (v Taliansku je preto známy pod označením il fegato di Piacenza – pečeň z Piacenzy). Kultický predmet slúžil ako vademecum (manuál, príručka) pre haruspikov určený na profetizáciu budúcnosti zo zmien na zvieracích orgánoch. Zdroj: upload.wikimedia.org 

Obrázok č. 3.: Fresky vo Vile mystérií (lat. Villa Mysteriorum, novodobý názov archeológov) v antických Pompejach sú akýmsi „komiksom“, ktorý znázorňuje sekvencie z dionýzovských (bakchických) mystérií. Výjav flagelácie (z lat. flagellatio, bičovanie) zobrazuje dievča kľačiace pred kňažkou (vľavo) pôvodne bičované okrídlenou ženskou postavou. Vpravo vidíme dve bakchantky (lat. Maenades, Mainády). Prvá sa oddáva extatickému tancu. Jej spoločníčka drží v rukách thyrsus, rituálnu palicu zakončenú borovicovou šiškou, ktorá patrila k charakteristickým znakom dionýzovských obradov (v gréckom prostredí bývala ovinutá brečtanom). Táto flagelácia symbolizovala očistnú silu utrpenia. Relikty tohto zvyku (hoci značne modifikované) sa zachovali napríklad vo veľkonočnom zvykosloví (šibanie dievčat). 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.