Antické náboženstvá 2. Pod krvou býka  

Vedeli ste, že pomenovanie strešnej krytiny (pokrov) môže súvisieť s antickými religióznymi praktikami? Býčia krv stekala po tvári ctihodných mužov, ktorí sa ochotne podrobovali rituálnej lavácii, tauroboliu. Čo ich k tomu viedlo? Dnes budeme putovať do nehostinných maloázijských hôr za opustenou kráľovskou dcérou Kybelé, ktorá sa v grécko-rímskom rúchu zmenila na bohyňu fertility. Kde sa vzal kult Kybely a Attida? Kybelé bola podľa litery mýtu prvou muzikoterapeutkou. Na ceste za jej tajomstvami preto nahliadneme aj za oponu ľudskej psyché.    

V roku 204 pred Kr. boli rímski kronikári „v pohotovosti“. Druhá púnska vojna naberala na obrátkach. Kartáginec Hannibal bol v roku 211 ante Christum postrachom nielen pred bránami (Hannibal ante portas, resp. u Ciceróna presnejšie, Hannibal ad portas), ale aj pred portikou (lat. porticus, stĺporadie) svätýň. Kňazi sa bili do pŕs, že Rím zachráni už iba Veľká Matka (lat. Magna Mater) z maloázijského pohoria Idy uctievaná vo frýgickom chráme v Pessinunte. Rimania si ju spojili s patrónkou Aeneových lodí počas jeho plavby do Itálie. Topiaci sa aj slamky chytá! Z Liviových zápiskov vieme, že rímska delegácia na čele so samotným konzulom Scipionom skutočne získala symbol bohyne, čierny meteorit (baetylus, čiže posvätný ihlanovitý kameň). Kameň dostal čestné miesto v chráme bohyne Victorie a neskôr na Palatíne. Jeden zo siedmych pahorkov Ríma dal európskym jazykom (aj nerománskym) pomenovanie reprezentatívnej rezidencie – palác (lat. palatium). Miesto vskutku skvostné pre nové božstvo! Kto bola neznáma Orientálka, ktorá podľa vtedajších žrecov zabezpečila latinským zbraniam víťazstvo?            

Z hôr do chrámu     

Nebo a Zem boli v predstavách starých Grékov párovou dvojicou, mužsko-ženským princípom (lat. principium, počiatok) a darcom plodnosti. Aj moderný výklad ekológov, podľa ktorých je zem symbiotický živý organizmus, má blízko k antickej personifikácii zelenej planéty. V nehostinných maloázijských horách, kde ľudia každodenne bojovali o skyvu chleba, sa utiekali k bohyni zvanej Veľká Matka. Materský aspekt zeme zaliaty do modlitieb k bohyni ako do sadry, pomáhal obyvateľom ídskych hôr zachovať si nádej na prežitie. Podľa Diodora zo Sicílie Veľká Matka bohov skutočne existovala (i keď jeho príbeh je skôr rozprávkou, než deskripciou dejín). Bola raz krásna Kybelé (v latinizovanej podobe Cybele), krv a mlieko, dcéra kráľa Meona. Namiesto kráľovských komnát ju čakali tvrdé skaliská. Rodičia ju pohodili na hore Kybelos, ktorá dala dievčine ochranu i meno. Kybelé sa zamilovala do mužného Attida, ktorého jej otec, frýgický kráľ, nechal chladnokrvne popraviť a telo mladíka odhodil napospas osudu na neznámom mieste. Zronená Kybelé zošalela a na Malú Áziu doľahol hladomor. Čo si počať? Najlepšie je spýtať sa nebies. A v antike boli tlmočníkmi Božej vôle veštci a veštkyne. Orákulum odpovedalo, že Orientálci majú uctievať kráľovskú dcéru ako bohyňu (medzičasom sa do nej zamiloval sám patrón umení Apolón) a konsekrovať chrám na Kybelinu počesť. A predovšetkým, pochovať Attidovo telo tak, ako to káže božské i ľudské právo (rovnakú chrbtovú kosť – pohreb ako dignitas, dôstojnosť, ktorej je každá ľudská bytosť hodná – má Sofoklova Antigona). Tak, ako Frýgovia oplakávali mŕtveho Attida, nariekali aténske ženy nad analogickým osudom Adonida. Kybelin Attis mal teurgické schopnosti a bdel nad vegetačným cyklom prírody. Jeho atribútom boli plody a klasy. Podľa mýtu sa napokon narodil do nového života. Ak vám paralela s kresťanstvom (nespravodlivo trpiaci a resuscitovaný Boh) sadla na pery ako motýľ, vedzte, že existuje argument, ktorý motýľovi spáli krídla: Attis nezomrel z vlastnej vôle, a ani preto, aby sa obetoval za spásu ľudstva.      

V 12. storočí pred Kr. prenikli do Malej Ázie thrácke kmene, ktoré adoráciu Matky bohov poznačili nálepkou extatizmu. Nižšie kňazstvo sa podrobovalo sakrálnej kastrácii a odovzdávalo bohyni plodivú silu. Neskororepublikánsky rímsky básnik Catullus vo svojej verzii príbehu o Kybele a Attidovi nechal Attida zbaviť sa mužnosti vlastnou rukou (lat. autocastratio, autokastrácia) za trest, že pôvodne odmietal Kybelinu lásku. Nižší kňazi jeho skutok imitovali a stali sa eunuchmi, aby sa zjednotili s Attidovým osudom. Hovorilo sa im gallovia (lat. galli). A Gallos je podľa niektorých prameňov grécke meno Attida. Táto kastrácia nesúvisela s celibátom. V platonizujúcom chápaní znamenala negáciu neobmedzenosti, ktorú predstavuje pudovosť. Kult bol preto vo svojej podstate namierený proti brezbrehému erotizmu, hoci vulgus mal svoju vlastnú menzúru. Mieru, ktorá už nebola meradlom, lebo prekračovala všetky možné i nemožné hranice… Podobne je to aj so slovom orgia, ktoré vôbec nebolo synonymom perverzity najvyššieho rangu. Latinské substantívum orgia bolo v starých dobách príbuzné gréckemu slovu ergon (gr. ἔργον), čo značí konanie, prácu, aktivitu, realizáciu nejakého činu. Pejoratívnu košeľu obliekli tomuto slovku až neskoroantickí apologéti, najmä služobníci Kristovi, ktorí – často oprávnene – kritizovali vulgárnu deviáciu filozofických myšlienok a poškvrnenú auru pravdy o ľudskej psyché.       

Pokrstení krvou   

2. storočie po Kr. preosialo kult Veľkej Matky sitom filozofických transmutácií. Venerácia Matky bohov iónskymi cestami dorazila do Atén (vtedy sa písalo ešte 5. storočie pred Kr.). V gréckom chitóne bohyňa splynula s divinitou dobrej úrody Demeter (v Ríme Ceres, odtiaľ i naše slovo cereálie). Demeter sa začala interpretovať ako Dea Mater (Bohyňa Matka) či bohyňa zeme, a to najmä v období, keď sa Kybelé udomácnila v Ríme. Extatizmus však ustupoval do úzadia a bohyňa sa väčšmi starala o salubritu tela a ducha, než o viscerálnu, vnútornú, stále však pudovú fertilitu vegetácie. Nie je to náhoda. Zdá sa, že na formáciu teologických a teognómických myšlienok pohanov malo významný vplyv práve kresťanstvo (a nie naopak, ako sa často zdôrazňuje). Apoštoli so znakom kríža hlásali evanjelium o purifikačnej (očistnej) a vivifikačnej (oživujúcej) moci Kristovej krvi. Krvi thaumaturga, divotvorcu, ktorého sa mnohí z nich dotýkali vlastnými rukami. Kresťanské učenie personalizovalo soteriologickú ideu vďaka historicite Krista. Nazaretský Učiteľ bol reálne existujúcou osobnosťou. Takouto exaktnou dejinnosťou sa veru nemohol zaštítiť žiaden konkurenčný kult. V kontexte tejto myšlienkovej krútňavy sa v pohanských kruhoch 1. polovice 2. storočia našej éry, spriaznených s bohyňou Kybelé, začala praktizovať pôvodne maloázijská ceremónia obmytia býčou krvou – taurobolium (z lat. taurus, býk a bolus, sústo, hrudka, ale v prenesenom zmysle aj úlovok, hod kockou, profit). Etymológia prezrádza dosť. Za tauroboliom sa skrývala veľmi archaická predstava, známa i v judaizme, že krv je – požičiam si novolatinský botanický termín – animifera, dušenosná.       

Kresťanský básnik 4. storočia Aurelius Prudentius Clemens nás zavedie do centra diania: najskôr sa v zemi vyhĺbila šachta, nad ktorú sa postavilo drevené lešenie alebo iba drevené latky na spôsob horizontálnej striešky. V jame sa krčil kňaz alebo zasvätenec, ktorý mal byť podrobený tauroboliu. Medzitým obetníci doviedli na vyzdobené perforované lešenie statného býka ovenčeného kvetmi a slávnostne ho zmárnili. Teplá krv vytekajúca zo smrteľne raneného zvieraťa „pokrstila“ mysta ukrytého v podzemnej šachte.

Růžena Dostálová a Radislav Hošek v jedinej českojazyčnej monografii o antických mystériách zdôrazňujú, že taurobolium sa šírilo ako reakcia proti kresťanstvu podľa príkladu neopohanského syntetika na rímskom tróne Iuliana Apostatu. Kúpeľ v býčej krvi bol spätý s kultom Magna Mater. A imperátor Iulianus je autorom orácie k pocte Kybely, ktorú počas marcovej noci roku 362 po Kr. spriadol z literárnych nití gréckej rétoriky. Už v roku 160 po Kr. sa pod potoky býčej krvi postavil Lucius Aemilius Carpus, arborifer (nositeľ stromu) v Kybelinom kulte. V meste Lugdunum (dnešný Lyon vo Francúzsku) vystaval oltár k pocte orientálnej Matky z ídskych hôr. A z Kybelinho sanktuária v Lugdune vzišlo v roku 177 neslávne známe prenasledovanie kresťanov pod vavrínovou korunou Marca Aurelia. Opozícia voči Kristovmu krížu? Jeremy B. Rutter má trochu iný názor. Podľa neho bolo taurobolium substitúciou čoraz väčšmi zneužívanej kastračnej praxe, ktorá bola pre rímskeho ducha predsa len „silná káva“. Grécky píšuci historik Herodianus zo Sýrie však svedčí o niekoľkodňovej marcovej slávnosti Hilaria k pocte Kybely (v zbierke Historia augusta sa sviatok nazýva Hilaria Matris deum). Cisár Marcus Aurelius zaviedol do štruktúry osláv laváciu (lat. lavatio, umývanie) kultickej sochy v riečke Almone pár míľ od Ríma. Umývanie sošky prúdmi „živej vody“ a očista človeka býčou krvou majú spoločného menovateľa. Očisťovanie za účelom prospechu. Bolo taurobolium pohanskou imitáciou kresťanského krstného rítu? V prvom rade treba poznamenať, že ctitelia Kybely síce vytvorili materiálny obraz blízky kresťanskému krstu, ale jeho teologickému obsahu sa, pochopiteľne, vyhli: tauroboliatus (teda ten, čo prešiel býčím krstom) nebol zbavený prarodičovského hriechu Adama a Evy a krvavé lavacrum (kúpeľ) nebolo kľúčom od rajskej brány. Aký bol teda účel taurobolia? Pro salute. Zdar a bezpečnosť v každodenných situáciách. Pancier nedotknuteľnosti tu a teraz, nie v budúcom kráľovstve. Lákavá predstava, však?      

Pod pokrovom, čiže pod krvou?   

Slová jedného z rímskych nápisov taurobolio in aeternum renatus (tauroboliom znovuzrodený naveky) tomu ma prvý pohľad odporujú. Ale skúsme operovať s teóriou, že zasvätenec pri výkone rituálu zomrel (zadusiť sa potokmi spenenej krvi v úzkej jame nebolo nereálne). Ako zachrániť „dobrú značku“ obradu? Jedine „marketingom“ odkazujúcim na cestu do večnosti. Hypotézy tohto druhu sa nedajú verifikovať, ale ani vylúčiť. Aby taurobolium nestratilo účinnosť, muselo sa opakovať každých 20 rokov. Životné istoty totiž neexistovali ani pred tvárou cisára, ani pred tvárou býka. A aby toho nebolo málo, vykonávalo sa tiež kriobolium (lat. criobolium), obeť barana. Nezriedka sa stávalo, že zasvätenci prešli oboma stupňami, tauroboliom aj krioboliom. Rituál sa tešil obľube vysokých štátnych funkcionárov a našiel si cestu až do cisárskeho domu Antoniovcov. Sila zvieraťa sa mala vliať do ľudskej psychiky. V starých dobách ľudia túžili uchvátiť energiu zvierat, v dnešnej dobe prahneme po inteligencii robotov.      

Sonda do psychiky pohanského človeka nás okľukou zavedie až k slovenskému slovu pokrov. Výraz pokrov, pokrovec (strecha, škridla) na prvý pohľad vychádza zo slovesa pokrývať. Čo ak je všetko trochu inak? Nie, nemusíme veriť alternatívnej etymológii ani škrtať stránky z múdrych slovníkov. Bolo by to barbarstvo. Stačí, ak v duchu starej zásady audiatur et altera pars (nech je vypočutá aj druhá strana) nastražíme uši a započúvame sa do hlasu dejín. Podstatné meno pokrov foneticky evokuje tvar pod krov (cf. výraz podkrovie), čiže, pod krv. Pokrov ako rituálna strieška pri výkone taurobolia? Explikácia vskutku divoká, nie však nelogická. To by sme ale museli dokázať, že túto obyčaj prevzali od Rimanov aj slovanské národy… Býčia krv však vyschla v oblakoch času.           

Prvá muzikoterapia: vypiť cymbal, zjesť tympan     

Obrady spojené s úctou k bohyni Kybelé neboli plné len krvi, ale hlavne tajomstiev. Bývalý pohan a učený astrológ Iulius Firmicus Maternus, ktorý žil v 4. storočí, je skúpy na informácie. V diele De errore profanarum religionum (O omyle pohanských náboženstiev) píše, že účastníci mystéria mali vlastné rituálne formuly: signa (znamenia) a responsa (odpovede). Jedna z nich znela takto: „De tympano manducavi, de cymbalo bibi, et religionis secreta perdidici.“ (Z tympanu som jedol, z cymbalu som sa napil, tajomstvám náboženstva som sa vyučil). Opäť nám pod nohami praská tenký ľad. Čo je zakliate v tomto verbálnom kóde? Kybelé živená divou zverou, ozvenou vetra a echom vysokohorského masívu vynašla viaceré perkusívne hudobné nástroje a píšťalu syringu. Bola prvou muzikoterapeutkou a piesňami vraj navracala zdravie deťom i zvieratám. Cymbal a tympan prinesené na zem bohyňou z hôr symbolizujú očistnú silu hudby (aj kontemporárna muzikoterapia, zdá sa, buduje svoju architektúru na základoch antického chrámu). Fyzické úkony jedenia a pitia boli iniciačným aktom. Ten bol známy aj z iných kultov (napríklad omofagia, čiže konzumácia býčieho mäsa a neskôr brečtanového listu v dionýzovských mystériách). Tak, ako potrava vstupuje do tela, aby ho živila, má poznanie boha vyživovať dušu. Samozrejme, že mystovia nerozhrýzali hudobné nástroje a nepili od cymbalu, iba pomocou rétoriky typickej pre neskoroantický svet vyjadrovali svoju väzbu s večnosťou. Samo slovo religio (náboženstvo) kresťan svätý Augustín vykladá na základe väzby religare (opäť zviazať) a relegere (zoskupiť). Spojenie, ktoré zhromažďuje (do jedného košiara). Relegere však doslova znamená opätovne čítať a prečítané si obnoviť a koncentrovať (con-centrare, smerovať do stredu) v pamäti. Pod čítaním sa nerozumie len kumulácia informácií. Je to dešifrácia supratemporálneho (nadčasového) obsahu mýtu.          

Autori mystérií boli majstrami v kreovaní ilúzie „vtiahnutia do deja“, tak, ako – odpustite mi odvážnu analógiu so súčasnosťou – to pociťujú dnes návštevníci 3D kín so špeciálnymi okuliarmi virtuálnej reality. V antike, kedy sa verilo, že slová sú srdcia myšlienok a pomocou jazyka je možné hoci aj vrátiť život mŕtvemu bohu, boli rituálne formuly (signa a responsa) práve takýmito „okuliarmi“ do cyber-reality. K mystériám patrilo tiež sacramentum (z lat. sacer, posvätný a mens, myseľ). Pôvodne išlo o finančný depozit a rituálnu prísahu, kresťanský význam (sviatosť) pojem nadobudol až na prahu stredoveku.  Špecifické termíny spojené s rituálom sa neprekladali. Latinčina si v náboženskej oblasti nerada vytvárala neologizmy, pretože sa verilo v hyper-sakrálnu moc slov v pôvodnom jazyku oblasti, odkiaľ dané náboženstvo pochádzalo (preto sa v ranokresťanských dobách aj v Ríme používala gréčtina typická pre východné regióny Impéria, odkiaľ sa šírilo nové evanjelium, autochtónnu latinskú terminologickú bázu si západné kresťanstvo kreovalo postupne a veľmi úspešne pod vplyvom plamenného jazyka veľkých mužov patristiky). Príkladom praxe lingvistických výpožičiek je inskripcia z bývalej dunajskej provincie Scythia Minor v dnešnej rumunskej Dobrogei. Na nápise datovanom do 2.-3. storočia po Kr. čítame mater dumi pater dumi. Dumus nie je domus (pater dumi ako otec domu, čiže lokálny termín namiesto obvyklého pater familias, znie nevierohodne, pretože nepomenúva bežnú rodinu, ale funkcie spojené s verenáciou bohyne Cybely). Dumus je kultické slovo z ďalekej Frýgie, nad významom ktorého môžeme len… dumať. A naše dumanie ukončíme odpoveďou na otázku, čo pozitívne priniesol kult Attida a Kybelé starovekej duši? Meditáciu nad kolobehom prírody. Návrat k životu po zimnej hibernácii a vďačnosť za jarné Slnko. Centrálnej hviezde našej slnečnej sústavy vzdával hold kult Nepremožiteľného Slnka (Sol invictus), ktorý si predstavíme nabudúce.   

Článok Antické náboženstvá 1. Sakrálny kult v starom Ríme a staroveké mystéria nájdete TU.         

___________         

Autorka: Lucia Laudoniu

Zdroje

DOSTÁLOVÁ, Růžena – HOŠEK, Radislav: Antická mystéria. Praha – Vyšehrad 1997. ISBN 80-7021-217-9  

ROLLER, Lynn E.: In Search of God the Mother: The Cult of Anatolian Cybele. Oakland, California : University of California Press 1999. ISBN 978-0520210240  

Ostatné informácie vychádzajú z mojich poznatkov. 

Obrázky

Obrázok č. 1.: Mramorová socha maloázijskej bohyne Kybelé z Formie v talianskom regióne Lazio. Formia je známa viacerými pamiatkami viažucimi sa k rímskemu staroveku. Pýši sa domnelým mauzóleom veľkého rétora z Arpina, Ciceróna. Soška Kybely pochádza z roku 60 pred Kr. Zdroj: wikimedia.org    

Obrázok č. 2.: Jedného krásneho dňa roku 1907 bola na starorímskom cintoríne v Parabiagu neďaleko Milána objavená strieborná funerálna paténa. Centrálnym motívom reliéfu je bojová kvadriga (štvorzáprah ťahaný levmi) s Kybelou a Attidom. Vôkol nich tancujú koribanti (ozbrojení tanečníci). Je možné, že predmet bol súčasťou mystérií, keďže obsahuje kozmologické symboly času a štyroch ročných období. Zdroj: wikimedia.org 

Obrázok č. 3.: Býčia krv napája ústa kňaza bohyne Kybelé. Takto si obrad taurobolia predstavoval pruský grafik Bernhard Rode. Rytina sa datuje približne do roku 1780, kedy v Európe kvitol klasicizmus a neutíchajúci záujem o svetlé i temné stránky života antického človeka. Zdroj: wikimedia.org     

Obrázok č. 4.: Aký je odkaz Kybelé dnes? Meno orientálnej Matky bohov nesie jedno z madridských námestí (Plaza de Cibeles) s rovnomenným palácom a neoklasicistickou fontánou. Bohyňu „zakliali“ do kameňa v roku 1782 sochári Roberto Michel a Francisco Arribas. Zdroj: wikimedia.org 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.