Antické náboženstvá 3. Žeravé žezlo Slnka   

Putovanie za duchovným svetom antických Rimanov pokračuje. Dnes bude na našu hlavu svietiť Sol invictus, Nepremožiteľné Slnko. Kedy sa solárne božstvo stalo pánom Ríma? Existovali paralely medzi pohanským a kresťanským obrazom Slnka? Spolu s cisárom Juliánom Apostatom zaspievame hymnus starogréckemu Héliovi a skryjeme sa pred páľavou jeho lúčov v tajomných jaskynných mithraeách, svätyniach perzského boha Mithru.        

Vojnová korisť z výbojov Alexandra Veľkého nebola jediným gréckym profitom. Mozaika helénskeho duchovného sveta sa vďaka importu nových božstiev z Orientu obohacovala o „pestré kamienky“ pod spaľujúcou vládou Slnka. Brat macedónskeho kráľa Kassandra Alexarchos sa cítil ako personifikované Slnko – Hélios (gr. Ἥλιος). V duchu východnej praxe deifikovania panovníkov sa Alexarchos tak vžil do svojej božskej kože, že na polostrove Athos nechal v roku 315 pred Kr. vybudovať nebeské mesto – Uranopolis (gr. Ουρανούπολη). Jeho obyvatelia sa hrdili prívlastkom „deti nebies“ a vytvorili si vlastný jazykový žargón, aby sa odlíšili od okolitej masy. Dnes je Uranopolis spojený s nebom v trochu inom zmysle: je vstupnou bránou pútnikov smerujúcich spoznávať tisícročné duchovné tajomstvá hory Athos, ortodoxnej mníšskej republiky na jednom z prstov Chalkidík. Alexarchova utópia slnečného mesta našla svojho pokračovateľa v Aristonikovi, ktorý vládol maloázijskému Pergamu pod menom Eumenes III. Písal sa rok 133 pred Kr., keď kráľ ovlyvnený stoicizmom spriadal sen o štáte, kde niet otroctva ani tyranie. Bol Heliopolis (gr. Ηλιούπολη, obec Slnka) realitou? Ak áno, isto-iste podľahol chladnému kovu rímskych zbraní. Slnko spravodlivosti však podľa Biblie svieti na víťazov aj porazených.    

Ex oriente lux alebo svetlo (a tiene) z Východu    

Kedy sa z gréckeho Hélia vykľul rímsky Sol invictus (Neporaziteľné Slnko)? Už babylónska astrológia určila za centrum Zodiaku Slnko a stred rímskeho impéria – ich cisárske výsosti – sa radi prezentovali v podobe Slnka. Nero, milovník divadla, sa pred zrakom arménskeho kráľa Tiridata vystrojil do kostýmu Hélia a kládol na obdiv svoj majestát v štylizovanej podobe na zlatom voze letiacom po umelej oblohe. Cisár Heliogabalus nechal zo sýrskej Emesy preniesť do Ríma posvätný ihlanovitý kameň baetylus zasvätený Slnku (spomeňme si na obdobnú devocionáliu z kultu Kybely, Veľkej Matky bohov z ídskeho pohoria) a vyhlásil sa za veľkňaza solárneho kultu. Pero historika Cassia Dióna zaznamenalo per saecula saeculorum cisárove výstrelky: Heliogabalus sa obliekal podľa sýrskej módy a spieval orientálne kultické spevy k pocte Slnka. To, že sa nechal obrezať, bola v porovnaní s jeho ďalšími činmi relatívne nevinná zábavka: cisár zavrel do chrámu hada, opicu a leva a kŕmil ich mäsom z ľudského prirodzenia. Nielen svetlo je darom Slnka. Vďaka Slnku poznáme aj tiene. Rímsky pohár trpezlivosti pretiekol v roku 222 a Heliogabalus prišiel v povstaní o holý život. Jeho telo skončilo kdesi na dne Tiberu, kam slnečné svetlo nezablúdi. Keď africký Riman Septimius Severus spojil svoj život s dcérou veľkňaza solárneho kultu Juliou Domnou, zdalo sa, že slnečné paprsky novej relígie nadobro preniknú do palácov rímskej aristokracie. V skutočnosti sa Nepremožiteľné Slnko tešilo úcte najmä v radoch sýrskych vojakov v rímskej armáde, ktorá si priala byť neporaziteľnou.    

Apogeum slávy slnečného božstva v Ríme spadá do obdobia vlády cisára Aureliána. V predstavách tohto cisára sa pod žeravým žezlom najväčšej hviezdy ocitli všetky božstvá antiky. Iuppitera OptimaMaxima však zosadil z rímskeho panteónu už Heliogabalus, ale Aurelián na rozdiel od neho vytvoril synkretistický systém solárneho henotizmu. Univerzalita Slnka bola modelom univerzality ríše. V roku 274 po Kr. sa Sol invictus stal oficiálnym ochrancom cisárskych hláv a s nimi aj celého impéria. Bolo to v čase, keď sa o svetovládne slovo na javisku dejín hlásilo Evanjelium tesára z Nazareta. Pohania si spočiatku neuvedomovali kresťanskú pretenziu byť jediným pravdivým náboženstvom (ctitelia Krista sa nesmeli klaňať žiadnemu inému božstvu, ale zasvätenci mystérií mohli byť paralelne aktívni vo viacerých kultoch). Už Sýrčan Alexander Severus (nástupca Heliogabala, posledný zo Severovcov) sa vo svojej modlitebni klaňal najväčším duchovným učiteľom: pohanského taumaturga Apollónia z Tyány postavil vedľa starozákonného Abraháma a Orfea vedľa Krista. Je pravdepodobné, že posilnenie postavenia víťazného Slnka v pohanskom prostredí bolo namierené proti kresťanskej interpretácii Krista ako Sol iustitiae (Slnko spravodlivosti) a Sol salutis (Slnko spásy). Princíp akcie a reakcie. Priamky pohanskej a kresťanskej recepcie Slnka sa zbiehali v jedinom priesečníku: vo vízii božstva ako darcu svetla. Antromorfizácia Slnka a jeho stotožnenie s postavou Krista pretrvalo u manichejcov, čo implicitne potvrdzuje bývalý manichejec Aurelius Augustinus v exegetickom komentári k Evanjeliu svätého Jána (In Evangelium Ioannis tractatus centum viginti quatuor): „Non est Dominus Christus sol factus, sed per quem sol factus est.“ (Kristus Pán nie je Slnkom, ale skrze neho Slnko bolo stvorené). Z pohľadu kresťanskej teológie je fúzia divinity (v tomto prípade Bohočloveka Krista) a jeho stvorenia (vesmírneho telesa, Slnka) neprípustná, pretože kresťan sa neklania kreácii, ale Stvoriteľovi. Origenovské alegórie triezva teológia držala na uzde.    

Julián Apostata – ex-kresťan v kresťanskej košeli

Synovia protektora kresťanstva v purpure Konštantína Veľkého dali pred Kristovým učením prednosť zbraniam. Začali vyvražďovať príbuzných, ktorí by mohli uzurpovať „ich“ trón. Konštantínov synovec Flavius Claudius Iulianus bol vtedy ešte dieťaťom (judejský kráľ Herodes I. sa však vraždenia neviniatok nijako neštítil) a akoby zázrakom unikol tomuto besneniu v izolácii na kappadóckom vidieku. Dvojica pohanských učiteľov, rétor Libanios a filozof Jamblichos, zapôsobila na dušu mladého Juliána natoľko, že pod ich vplyvom zavrhol Kristovu literu. Ale akú literu? O výchovu mladého Rimana sa popri kryptoariánovi Eusébiovi z Nikomédie staral ďalší ariánsky biskup Georgios z Laodicey. Kresťanstvo, ktoré Iulianus zavrhol, bolo de facto ariánstvo, karikatúra ortodoxnej náuky. Ariáni boli heretici de iure (arianizmus odsúdil prvý nicejský koncil v roku 325). Prečo? Nasledovníci heretika Areia videli v Kristovi antického héroa, ktorý bol viac, než človek, ale menej, než Boh. Pre pohanských konvertitov, z ktorých ešte nevyprchal dym synkretizmu, bola Areiova náuka pohodlným kompromisom. Severita ortodoxnej dogmatiky bola pre ich večne pochybujúce duše rovnako nepohodlná, ako výlety a zálety excentrických bohov z básnickej mytológie. Latinské verbum dubito, dubitare (pochybovať) malo (hypotetickú) archaickú formu duhibeo zloženú z výrazu duo a habeo, čiže mám dvojo, som rozdvojený. Kto pochybuje, je rozpoltený na dve strany. Ani ryba, ani rak.         

Juliánov odklon od ariánsky zafarbeného „kresťanstva“ k novoplatónskemu pohanskému mysticizmu kulminoval po roku 360, keď vojsko aklamovalo novému cisárovi ad multos annos, mnoho liet. Julián Apostata zasadol na rímsky trón. Krista vymenil za slnečného boha Hélia, pretože predstava živonosného svetla bola vlastná obom táborom. O tri roky neskôr však nový imperátor zakázal kresťanským učiteľom pôsobiť na verejných školách. V Juliánovej mysli sa napriek pohŕdaniu Bibliou fosilizovali relikty kresťanskej morálky. V pohanskej cirkvi zaviedol charitatívnu činnosť podľa kresťanského vzoru. V decembri 363 napísal oslavnú reč na kráľa Hélia venovanú Sallustiovi (In regem Solem ad Salustium panegyricus, Oratio IV.). Inšpirovaný náboženskými praktikami svojho predchodcu Aureliána Julián vnímal obyvateľstvo Olympu ako rozmanité emanácie či monády jediného solárneho božstva. Operuje s predstavou, že slnečný boh je jedno z jedného boha a s ostatnými divinitami tvorí nerozdeliteľnú jednotu, v čom (neo)pohanský cisár podľa Růženy Dostálovej (monografia Antické mystériá) len ťažko zaprie dikciu nicejsko-carihradského kresťanského kréda. Kristovu košeľu roztrhal, ale nezobliekol.           

Mithra – perzský obraz Slnka     

Grécky Hélios v Juliánovom chápaní splýva s perzským Mithrom. S indoiránskym patrónom denného jasu sa rímsky civilizačný okruh intenzívne stretával od 2. pol. 1. stor. po Kr. Podobne ako kult Nepremožiteľného Slnka sa mithrazimus zakorenil v Ríme pod vplyvom pomocných oddielov rímskeho vojska, auxílií, v ktorých slúžievalo množstvo cudzincov z Orientu. Kult prijímal do svojich radov aj otrokov, čo malo za následok jeho rastúcu popularitu medzi nižšími sociálnymi vrstvami. Ale nielen tam. V zoroastrizme (v mladšej Aveste) bdel Mithra nad právnym putom zmlúv, čo imponovalo latinským kultivátorom práva. Svetlo perzského boha ožiarilo rímsku nobilitu a Mithrove svätyne sa budovali vari v každom kúte ríše. Boli to podzemné jaskyne (spelaeum), pretože Mithra sa podľa mýtu narodil v jaskyni zo skália (v byzantskej kresťanskej ikonografii sa namiesto betlehemských jasličiek rozšírených v západnej tradícii narodenie Mesiáša kladie do jaskyne). Mithra, prostredník medzi Slnkom a vegetačnou silou Zeme, daroval ľudstvu prameň, ktorý vytryskol spod jeho šípu zo skaly života. Mithrove sanktuáriá sa preto budovali blízko tečúcej vody. Malý podzemný potôčik preteká aj mithraeom zachovaným pod rímskou bazilikou svätého Klimenta. Ďalšie svätyne nájdeme v subteréne pod apsidou kostola svätej Prisky na Aventíne, v Caracallových kúpeľoch či v Santa Maria Capua Vetere v Kampánii. Ústredným ikonografickým motívom Mithrových chrámov bol motív Tauroktona, čiže premožiteľa astrálneho býka v plnej zbroji. Fresky boli výpravné, veď mystovia dávali na podporu a výzdobu mithraeí nákladné dary.         

    

Členovia mithraistických kolégií mohli byť len muži. Delili sa do siedmych tried: corax (havran), cryphius (derivát zo slova crypta, čo je grécizmus: tajný, ukrytý, odtiaľ i naše slovo krypta), miles (vojak), leo (lev), Persa (Peržan), Heliodromus (opäť grécizmus vo význame slnečný beh) a pater (otec každého z jednotlivých stupňov). Funkcia protiotca (antipater, čosi ako advocatus diaboli) pravdepodobne označovala zástupcu ničiteľa božského rádu Ahrimana známeho z dualistických náuk Zarathustru. Prečo sa Mithrovi ctitelia označovali práve takto, nevieme. Keďže súčasťou každého mystéria bolo dramatické predvedenie mytologického príbehu, členovia kolégií boli azda rituálnymi hercami. Aké slová im vychádzali z úst? V roku 1903 vydal Nemec Albrecht Dieterich magický text datovaný do rokov 100 až 150 po Kr. Pomenoval ho Mithrova liturgia. Benediktín Cumont však podrobil text kritickému oku a svojimi námietkami voči jeho autenticite naočkoval aj ostatných bádateľov (provenienciou textu je Egypt, kde sa Mithrov kult netešil veľkej obľube). Česká dvojica Dostálová – Hošek konštatuje, že Dieterichov objav má mithraistické jadro, ale nikdy neslúžil ako bohoslužobný text predčítaný počas tajných obradov. Skutočné liturgické texty boli prešpikované zvláštnymi hláskami bez sémantického zmyslu, ktoré mali teurgicky pôsobiť na božstvo, a perzskými jazykovými tvarmi. Používal sa napríklad perzský výraz nama, zdar.                

Za oponou

Zdar a šťastie malo Mithrovým ctiteľom priniesť prijímanie posväteného chleba a vína. Ranokresťanský cirkevný otec Justín Filozof vo svojej apológii Kristovho učenia a v Dialógu so Židom Trifónom (Dialogus cum Tryphone) konštatuje, že prijímanie v Mithrovým mystériách je dielom zlých démonov, ktorí imitujú kresťanské lámanie chleba, eucharistiu. Tento zvyk sa v mithraizme skutočne vyvinul až v post-kresťanskom období. Súčasťou Mithrových mystérií v rodnej krajine kultu v Perzii bolo pitie omamného nápoja z rastliny haoma (ekvivalent nápoja olympských bohov, nektáru). Posvätné prijímanie chleba, vody alebo vína sa u orientálnych mithraistov nekonalo. V rímskom svete bolo pitie haomy nahradené zlatistým medom. A spätosť medu s mithraizmom bola (napriek nesporným liečivým účinkom daru včiel) dôvodom, prečo sa med nedostal do priameho liturgického užívania v kresťanskej cirkvi. Hoci v niektorých materiálnych prvkoch (purifikačné účinky vody, chlieb a víno, kult jaskyne, úcta k svetlu a k právu) si kresťanstvo a mithraizmus na prvý pohľad podávali ruky, delil ich múr menom astrológia. Túžba nahliadnuť „za oponu“, ovládať tajomstvá hviezd a dotknúť sa slnečnej žiary, lomcovala dušou stúpenca Zarathustru i Mithru. V kresťanskom chápaní sa astrológia zosobnená troma mudrcmi z Východu (v ľudovej zbožnosti traja králi) poklonila a odovzdala svoju moc Dieťaťu z Betlehema, ktorého príbeh navždy zmenil chod dejín.     

 

Prvú časť seriálu Antické náboženstvá nájdete TU.

Pre druhú časť kliknite SEM

______________

Autorka: Lucia Laudoniu

Zdroje:

CUMONT, Franz: Le religioni orientali nel paganesimo romano. Bari : Laterza, 1967.  

DOSTÁLOVÁ, Růžena – HOSĚK, Radislav: Antická mystéria. Praha : Vyšehrad 1997. ISBN 80-7021-217-217-9

Obrázky:

Obrázok č. 1.: Grécky boh Slnka Hélios na okrídlenom štvorzáprahu (slnečnom voze). Vyobrazenie na gréckej váze pochádza približne z roku 130 pred Kr. a je súčasťou zbierok Britského múzea v Londýne. Dichotómiou zlatistej a čiernej farby starogrécky umelec poukazuje na kontrast medzi dňom a nocou. Zdroj: theoi.com 

Obrázok č. 2.: Aureola slnečných paprskov zdobila mince s portrétmi rímskych cisárov. Aj Konštantín Veľký sa ešte pred svojou konverziou na kresťanstvo rád štylizoval do pozície ctiteľa Nepremožiteľného Slnka. Tento zlatý solidus zobrazuje Konštantína a Sol invictus bok po boku. Zdroj: romeacrosseurope.com 

Obrázok č. 3.: Mithraeum v juhotalianskom Santa Maria Capua Vetere patrí k najkrajším exemplárom svojho druhu na svete. Svätyňa náhodne objavená počas stavebných prác v roku 1922 vznikla v 2. stor. po Kr. Oblúkovitá kompozícia je typická pre Mithrove chrámy a symbolizuje jaskyňu. Výborne zachovaná centrálna freska nám sprítomňuje tauroktóniu, rituálne zabíjanie býka. Zdroj: wikimedia.org   

Obrázok č. 4.: Rané kresťanstvo pripodobňovalo Krista Slnku, ale prísne odlišovalo adoráciu Božieho Syna od venerácie nebeského telesa. Táto mozaika Krista v podobe Hélia na slnečnom voze s eucharistickými motívmi viniča je situovaná v nekropole pod vatikánskou bazilikou svätého Petra. Datujeme ju do 3. stor. po Kr. Kresťanstvo katechizovalo svojich veriacich pomocou symbolov zrozumiteľných pre vzdelaného človeka neskorej antiky. Zdroj: blogspot.com        

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.