Atentát na cisára Františka Jozefa I.

            Keď sa povie meno František Jozef I., väčšina z nás si určite predstaví pokojnú tvár staršieho pána, ktorý stabilne a dlhodobo stál na čele Rakúsko-Uhorska. Nie je to prekvapujúce, veď tento panovník vládol takmer sedemdesiat rokov, čo je viac ako sa kedy podarilo ktorémukoľvek Habsburgovi. Bol stálicou a istotou pre značne konzervatívnu rakúsko-uhorskú spoločnosť, ale nebolo tomu tak vždy. Začiatky jeho panovania boli diametrálne odlišné od toho, čo by sme dnes nazvali stabilitou a istotou. František Jozef získal trón nie celkom typickým spôsobom v bujarom decembri roka 1848 – plného revolúcie a neistoty, čo samozrejme samo o sebe spôsobovalo problémy. Jeho strýko, vtedajší právoplatný cisár Ferdinand V., bol pre svoje psychické problémy odsunutý do úzadia a Františkov otec Karol sám odstúpil a vzdal sa svojich práv na trón. Po zrelej úvahe sa v pozícii vladára ocitol veľmi mladý, vtedy len 18-ročný František Jozef I., ktorý navyše nebol korunovaný. Komplikovanú situáciu mohla naplno využiť maďarská šľachta a vlastne celá revolučná spoločnosť, ktorá sotva mohla prijať mladého nekorunovaného panovníka za svojho kráľa. Výber to však nebol náhodný, na potlačenie revolúcie bola potrebná tvár nového, mladého a neskompromitovaného cisára. Pre Františka to však znamenalo neutíchajúcu prácu nielen na bojiskách revolúcie, ale vyžadovalo si to najmä boj s vlastnou sympatiou medzi jeho poddanými.

Na zlepšenie svojej povesti pracoval nový panovník spolu s dvorom nepretržite od začiatku svojej vlády. Organizovali sa náročné cesty po korunných krajinách, darovali sa almužny a vo veľkom sa prepúšťalo z väzenia. Napriek pomerne úspešnej prvej okružnej ceste po Uhorsku, Vojvodine a Sedmohradsku sa pomery v týchto korunných krajinách po pol roku prakticky vôbec nezmenili. Výnimočný stav bol naďalej udržiavaný, hoci na začiatku roka 1853 sa reálne uvažovalo nad jeho zrušením.[1] To však tušili len v najvyšších politických kruhoch, zatiaľ čo ostatní obyvatelia, stále poznačení nedávnymi revolučnými udalosťami, nemali záruku na zlepšenie svojich pomerov. Zúfalosť a niekedy až túžba po osobnej pomste mohla viesť k neuváženým činom, ale bezpečnosť cisára, niekoľkokrát preukázaná aj počas jeho ciest, sa zdala byť na prvý pohľad neprekonateľná. Udalosti, ktoré sa odohrali v piatok 18. februára 1853 krátko po obede pôsobili preto priam neuveriteľne.

            František Jozef odišiel v spomínaný čas so svojim pobočníkom Maximilianom O’Donnellom[2] na prechádzku po viedenských hradbách. Neďaleko viedenskej Korutánskej brány sa naklonil cez hradbu, aby videl dolu cvičiaci oddiel vojska. Tento moment chvíľkovej nepozornosti bol využitý v blízkosti stojacim mladým mužom na to, aby zozadu zasiahol kuchynským nožom cisárovi hlavu a krk. Čepeľ noža však narazila aj na golier panovníkovej uniformy, čo zásadne zmenšilo poranenie. Na incident reagoval plukovník O’Donnell vytasením svojej šable a odzbrojením neznámeho útočníka. K miestu pribehol okoloidúci mešťan Joseph Ettenreich, ktorý pomohol plukovníkovi na zemi spacifikovať atentátnika a po krátkej potýčke sa k miestu dostavili ďalší Viedenčania. Cisár si na ranu zatiaľ priložil šatku a bol prenesený do paláca arcikniežaťa Albrechta.[3]

            Po jednej hodine poobede sa vo Viedni začali rozširovať správy o atentáte, ktoré potvrdili aj oficiálne plagáty. Ešte v ten deň boli verejnosti postupne odhaľované informácie o tom, že mužom, ktorý sa pokúsil zavraždiť cisára, bol mladý 21-ročný Maďar menom János Libényi zo Stoličného Belehradu, živiaci sa ako krajčírsky tovariš.[4] Od toho už nebolo ďaleko, aby sa klebetami rozniesli správy o maďarskom sprisahaní a vopred plánovanom atentáte na cisára Františka Jozefa I. V chráme sv. Štefana sa ešte v ten večer konalo slávnostné Te Deum za život panovníka. Nie je vôbec prekvapujúce, že záchrana jeho života sa pripisovala výlučne Božiemu pričineniu.

            Azda ani sám cisár nečakal, aký rozruch a úprimný záujem vyvolá jeho zranenie. Rezná rana na krku bola čo najskôr vyšetrená tak, že nebol v ohrození života, hoci spočiatku silne krvácala a cisár mal dokonca na čas stratiť zrak.[5] Prvotriedna lekárska starostlivosť spolu s mladosťou organizmu spôsobili, že sa rana až na počiatočný slabý zápal a zimnicu bez problémov zahojila. Spolu s ranou sa zaceľovala aj ohromná priepasť, ktorá bola vytvorená medzi cisárom a jeho poddanými. Ľudia sa za život panovníka modlili, vyjadrovali vďaku za záchranu jeho života a zo všetkých kútov monarchie bolo možné cítiť solidaritu.

Tlač začala už o pár dní neskôr scenár atentátu značne prikrášľovať. Z pôvodnej správy zostalo len torzo doplnené o zromantizovanú predstavu cisárovho udatného boja. Slovenské noviny písali: „Jeho Veličenstvo cisár pán, po okamžitom prirodzenom ustrnutí, vytiahol meč z pošvy, obrátil sa k zločincovi akoby na obranu, ale už tam bol pobočník (…) O’Donnell i sám s obnaženým mečom vrhol sa na vraha“. Alebo na inom mieste opisujúc zásah Josepha Ettenreicha: „za chvíľku zhodil ho pod seba na zem a tam ho mocnou päsťou držal za vlasy (…) besne sa brániaceho zločinca udržať pomáhal.“[6]

Po atentáte sa začali konať viaceré finančné zbierky, do ktorých sa zapojilo veľké množstvo ľudí z celej monarchie. Len zo samotnej Viedne vyzbierali v krátkom čase neuveriteľných 400 000 zlatých. Z nazbieraných peňazí bolo navrhnuté postaviť pamätník, ale cisárov mladší brat Maximilián, ktorý prišiel medzitým do Viedne, takéto plány zastavil. Sám navrhoval vybudovať z nazbieraných peňazí radšej votívny chrám (Votivkirche) v blízkosti miesta atentátu, k čomu nakoniec aj došlo.[7]

Kým sa cisár liečil zo svojich zranení, prebiehalo rýchle vyšetrovanie činu a odsúdenie Libényiho. Údajne mala byť len šesť dní po atentáte nahlásená vzbura niekoľko tisíc sedliakov v Pešti, ale arcivojvoda Albrecht, ktorý s vojskom mesto spacifikoval, žiaden vzbúrený dav nepotvrdil. Na mieste však bolo zadržaných 379 osôb, ktoré boli označené za Libényiho spolupracovníkov.[8] Takýmto spôsobom sa elegantne bolo možné zbaviť viacerých problematických osôb, ktoré s atentátom nemuseli mať (a vo väčšine prípadov ani nemali) vôbec nič spoločné. Aby bola aj verejnosť presvedčená o tom, že Libényi bol odsúdeniahodný revolucionár, tlač priniesla správy, že pri zatknutí vykríkol „éljen Kossuth“ a pri prehliadke jeho osobných vecí sa našla takzvaná „kossuthovská šatka“. Či ale k atentátu pristúpil z vlastného presvedčenia, alebo bol presviedčaný niekým iným, sa už nedozvieme. Jeho čin bol spájaný s organizovanou vzburou maďarských krajčírov a robotníkov.[9]

Nie je isté, či išlo o propagandu alebo o skutočné oľutovanie svojich činov, ale Slovenské noviny informovali čitateľov o tom, že Libényi sa vo väzení modlil za život panovníka.[10] Je veľmi pravdepodobné, že nie celkom uvážený skutok mladík naozaj neskôr oľutoval, ale rozsudok hovoril jasne o poprave obesením. V sobotu, 26. februára o 7:00 bol odsúdenec vedený na voze k popravisku. Napriek tomu, že bola toho dňa veľká snehová búrka sa na miesto hrnuli početné zástupy zvedavého ľudu. János Libényi zomrel krátko po ôsmej hodine ráno. Následkom jeho konania sa ešte v priebehu marca našlo niekoľko Libényiovcov, ktorí si radšej nechali zmeniť priezvisko, hoci neboli s atentátnikom v priamom rodinnom spojení.[11]

Symbolickým gestom bolo odovzdanie aspoň malej penzie pre matku atentátnika, ale milosť o dva roky mladšiemu „kráľovrahovi“ František Jozef neudelil. Zo zranení sa cisár relatívne rýchlo zotavil a jeho popularita nekontrolovateľne stúpala, ale z nebezpečného činu museli byť vyvodené konzekvencie. Atentát bol dostatočným dôvodom na to, aby sa výnimočný stav predsa len ešte ponechal v platnosti. Zrušený bol až v prvý septembrový deň roku 1853, ale len v mestách Viedeň a Praha.[12] Pre stále nepokojné korunné krajiny zostal naďalej v platnosti.

______________

Autor: Mgr. Jozef Voříšek

Poznámky:

[1] K tomu pozri URBAN, Otto. František Josef I. Praha : Mladá fronta, 1991, 318 s. ISBN 80-204-0173-3, s. 48. Na to, či bola cesta po korunných krajinách úspešná alebo nie, existujú viaceré názory. Cisárovi rozhodne zvýšila popularitu, ale politickú situáciu nezmenila, pozri HOLEC, Roman. Štát s dvoma tvárami. (K hospodárskemu vývoju monarchie, Uhorska a Slovenska 1848 – 1867). Bratislava : Prodama, 2014, 245 s. ISBN 978-80-89396-34-4, s. 49.

[2]Maximilian Karl Lamoral O’Donnell († 1895) bol rakúsky plukovník, ktorý svoju vojenskú kariéru začal už počas revolúcie a po nej sa stal jedným z cisárových pobočníkov.

[3] Rekonštruovať presne priebeh incidentu nie je možné, pretože dobová tlač niektoré momenty s odstupom času značne prikrášľovala. Pôvodná správa z Wiener Zeitung znela: „Se. Majestätwurden heute um halb 1 Uhr während eines Spazierganges auf der Basteinächst dem Kärnthnerthore von einem Individuumm euchlerisch von rückwärts angefallen und miteinem Küchenmesser in der Gegend des Hinterhauptesver wundet.“ Pozri Österreichish-keiserliche Wiener Zeitung, roč. 149, č. 43 z 19. februára 1853. O atentáte neskôr informovali aj vo Vražedlnický nápad na posvátnou osobu Jeho cís. král. apost. Veličenstva, Cyrill a Method, Katholický časopis pre cirkev a školu, roč. 4, č. 9 z 26. februára 1853.

[4] Informácie z Wiener Zeitung prevzali Slovenské noviny a ďalšia tlač, pozri Úřadní zpráwy, Slovenské noviny, roč. 5, č. 21 z 19. februára 1853.

[5] O týchto skutočnostiach pozri KISTE, John. Císař František Josef. Život, pád a zánik habsburské říše. Praha : Práh, 2008,  ISBN 978-80-7252-210-1, s. 37.

[6] Opis udalostí z 18. februára pozri Neauřadný zpráwy, Slovenské noviny, roč. 5, č. 22 z 22. februára 1853. K atentátu pozri Obrázok č. 4. Joseph Ettenreich bol za svoj čin mimoriadne obľúbený na verejnosti. Cisár ho povýšil do šľachtického stavu a slávnostne mu odovzdal rád Františka Jozefa.

[7] Prítomnosť Maximiliána vo Viedni krátko po atentáte nie je náhodná. Je však ťažké rozoznať, či sa do Viedne ponáhľal zo strachu o život svojho brata, alebo skôr kvôli príležitosti zasadnúť na rakúsky trón aspoň dočasne, kým sa František Jozef nevylieči. Vládychtivému bratovi to ale nebolo dovolené. Votivkirche bol dokončený v roku 1879 v neogotickom štýle. Jeho architektom bol Heinrich von Ferstel.

[8] K tomu pozri FREIFELD, Alice. Nationalism and theCrowd in LiberalHungary 1848 – 1914. Washington : TheWoodrowWilson Center Press, 2000,  ISBN 0-8018-6462-3, s. 138.

[9] O následkoch atentátu HOLEC, ref. 1

, s. 49; správy o vyšetrovaní pozri Neauřadní zpráwy, Slovenské noviny, roč. 5, č. 23 z 24. februára 1853; tiež č. 25 z 1. marca 1853.

[10] Noviny podali veľmi podrobnú správu o uväznení a odsúdení Libényiho, pozri Neauřadní zpráwy, Slovenské noviny, roč. 5, č. 25 z 1. marca 1853.

[11] O tom informujú Krátke zpráwy, Slovenské noviny, roč. 5, č. 29 z 10. marca 1853.

[12] O postupnom rušení výnimočného stavu URBAN, ref. 84, s. 105.

Obrázky:

stadt-wien.at/uploads/pics/votivkirche_-_sigmund_freud_park-teaser_-oe_werbung_-diejun.jpg

upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d1/J.Reiner_-_Attentat_auf_Kaiser_Franz_Joseph.jpg/800px-J.Reiner_-_Attentat_auf_Kaiser_Franz_Joseph.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.