Atila – pravdy a legendy

Kráľ Hunov, „Bič Boží“, symbol dobývania a ničenia. Takéto a rôzne iné tituly či privilégia sa dostali jednému z najmocnejších mužov v histórií, na ktorého sa nikdy nezabudne, pretože sa navždy dostal do legiend a učebníc dejepisu.

Huni prišli do Podunajskej nížiny v 5. storočí n. l. Ich ríša sa rozprestierala po celej strednej Európe. Pre Rimanov to však boli iba „obyčajní“ barbari. No boli to práve oni, ktorí pod vedením mocného Atilu vyplienili a rozvrátili mnohé rímske mestá.

Nevieme, kedy presne sa tento nezabudnuteľný hunský kráľ narodil, ale poznáme rok jeho smrti – 453 n. l. Zvyky a tradície mu dovoľovali viesť polygamický spôsob života. On to, samozrejme, nezavrhol a pýšil sa niekoľkými manželkami. Zomrel počas svadobnej noci s mladučkou Ildikó. 

Atila nebol žiaden „divoch“ prahnúci po krvi

Aj keď nám bol Atila celé stáročia vykresľovaný ako bezcitný bojovník a vrah, netreba zabúdať na pár historických záznamov, ktoré ho vykresľujú v trochu inom svetle. Úspech totiž neprináša násilná povaha, ale schopnosť triezvo uvažovať, taktizovať a ovplyvňovať. Aj keď kráľ Hunov so svojou armádou zničil niekoľko rímskych miest, na druhej strane vystupuje ako spojenec západnej polovice Rímskej ríše, kde pomáhal bojovať proti iným „barbarským“ skupinám, najmä proti Burgúnom a Gótom. Atilova armáda vo veľkom drancovala a nazhromaždila si neuveriteľné množstvo vojnovej koristi, no ich vodca a pán uprednostňoval striedmosťjednoduchosť. Rímsky diplomat Priscus, ktorý sa zúčastnil hostiny u Atilu, napísal: „Luxusné jedlo podávané na striebornom tanieri bolo pripravené pre nás a barbarských hostí, ale Atila nejedol nič iné ako mäso na drevenom lopáriVo všetkom ostatnom sa tiež správal skromne. Jeho pohár bol z dreva, zatiaľ čo poháre hostí boli zo zlata a striebra. Šaty mal skromné, ale trval na čistote. Jeho topánky, meč a konský postroj boli bez ozdôb…

Atila vraj celý život trpel depresívnym pocitom kvôli jednému proroctvu. Prorokovalo, že „jeho“ rasa padne. Najmladší Atilov syn Ernas mal však ríšu obnoviť. Keď však Atila videl, aký spôsob života vedie, nechcelo sa mu to akosi veriť.

Hunská ríša sa rozprestierala po celej Európe

Cesta k moci

Atilov otec sa volal Mundzuk, meno a pôvod jeho matky je neznámy. Narodil sa do kráľovskej rodiny. On aj jeho brat Bleda žili teda v dobrých podmienkach, ale oboznámili sa aj s tradičnými hunskými zvykmi. V roku 370 n. l. sa tento kočovný kmeň začal presúvať zo Strednej Ázie do Európy. Atila si osvojil lukostreľbu, naučil sa bojovať s mečom a lasom, ako aj jazdiť a starať sa o kone. Osvojil si taktiku obliehania. Predpokladá sa, že tú sa naučil od rímskych vojnových zajatcov. Práve táto technika sa ukázala ako základ jeho vojenských úspechov.

O Atilovom náboženskom presvedčení sa vie toho málo, no s istotou sa dá tvrdiť, že značne veril proroctvám. Pred začatím bitky si nechával napríklad radiť od pastierov.

V roku 434 n. l., po smrti strýka Rua – kráľa Hunov, sa Atila spolu s bratom ujali vlády. Ich prioritou bolo skonsolidovať Hunskú ríšu. Prvú veľkú akciu zahájili útokom na Burgundsko, v spojení so západnou časťou Rímskej ríše. Vedúcim generálom bol Aetius, ktorému sa dôvera k „barbarským“ Hunom oplatila. Útok bol úspešný. V roku 437 n. l. boli Burgunďania porazení.

Ďalšia akcia proti Gótom, ktorú viedli pod záštitou Rimanov, však už taká úspešná nebola. Utrpeli porážku pri meste Toulouse. Atila a Bleda boli prinútení uzatvoriť mierovú zmluvu s východnou časťou Rímskej ríše. Táto dohoda však bola pre Hunov veľmi nevýhodná. Zaviazali sa platiť ročne 700 libier zlata.

Atila vs. východná časť Rímskej ríše

Suma, ktorú musel Atila odvádzať mocnosti východnej časti „Ríše“ bola neúnosná.

V roku 441 n. l. poslali „východniari“ armádu na Sicíliu a do Severnej Afriky, aby tu bojovali so skupinkou Vandalov. Hunskí bratia využili situáciu a začali cez Dunaj útočiť na svojich „zdieračov“. Postupovali expresne rýchlo a ich prvým cieľom bolo mesto Tomis (dnes Konstanca), kde sa z dôvodu trhov nazhromaždilo veľa ľudí. Huni udreli bez varovania. Zaiste si viete predstaviť priebeh i následky takéhoto útoku. Najlepší rímski vojaci bojovali s Vandalmi, a preto Atilu nemal  kto zastaviť. Spolu s Bledom sa vybrali cez Balkán ignorujúc mierové výzvy, ktoré im ponúkal cisár Theodosius II. Napokon dorazili vojaci zo Sicílie a prinútili Atilovu družinu stiahnuť sa za Dunaj. To už však Huni mali nahromadenú neskutočne obrovskú vojnovú korisť.

V roku 445 n. l. bol Bleda zavraždený. Žiaľ, nemáme žiadne poznatky o tom, ako sa to stalo. Atila sa stal jediným vládcom Hunov. Bol si vedomý, že jeho problém týkajúci sa východu Rímskej ríše je stále nedoriešený. Odmietol cisárovi zaplatiť odvody a zahájil proti nemu nový útok. Konštantínopolu, zničenému nedávnym zemetrasením, museli aspoň narýchlo a provizórne opraviť zborené múry. Cisár sa snažil najmä o to, aby jeho vojaci udržali Hunov mimo hlavného mesta. Dobové zápisky tiež hovoria, že Atila nechcel nikdy vyplieniť a dobyť samotné hlavné mesto. Historik zo 6. storočia n. l. – Marcellinus Comes napísal: „Huni napadli a vyplienili pevnosti a mestá, takmer celé územie okolo hlavného mesta.“ Theodosius II. bol nútený pristúpiť na mierovú dohodu, v ktorej tentoraz Atila žiadal vyplácať odvody, a to 100 libier zlata ročne.  Aj keď sa zdá, že išlo o horibilnú sumu, tak „východniari“ si ju mohli dovoliť. Bolo pre nich výhodnejšie platiť, ako ísť do vojny proti Atilovi.

Spor o princeznú

V roku 450 n. l. obrátil Atila svoju pozornosť na západ, ku Francúzsku. Atila túžil, aby sa princezná Honoria, sestra západného cisára Valentiniána III., stala jeho manželkou. Cisár však k svadbe nedal povolenie. Atila zúril a vyhrážal sa, že cisára vykopne z jeho vlastného paláca. Takto sa začal jeho pochod ku Francúzsku. Cisár sa obrátil na generála Aetia, ktorý bojové zvyky Hunov veľmi dobre poznal, a preto ho požiadal pomoc. Rovnako sa k cisárovi pridali aj Vizigóti, ktorí Atilu nenávideli z celej duše, ale aj iné „barbarské“ skupiny. Armády sa stretli v severovýchodnom Francúzsku. Spor vošiel do dejín ako bitka na Katalaunských poliach (alebo bitka pri Chalons). Tento súboj sa zaraďuje medzi tie „bez konca“. Bojovalo sa, kým na krajinu nesadla noc, a len čo sa začalo brieždiť, znova sa bojovalo. Atila tu preukázal svoje skvelé schopnosti, nebojácnosť a um. Natoľko si cenil svoj život, že bol odhodlaný zomrieť neporazený. Ak by však bolo treba, tak radšej si pripraví pohrebnú hranicu, akoby mal padnúť rukou nepriateľa. Po neľútostnom boji sa Atila nakoniec  stiahol a pochodoval späť do strednej Európy. V roku 452 vpochodoval do severného Talianskaprinútil Valentiniána III. utiecť do Ríma. Po dlhom rabovaní sa Atila stretol aj s pápežom Levom I. Nik presne nevie, čo sa stalo, ale po tomto stretnutí sa rozhodol kráľ Hunov odtiahnuť bez ďalšieho drancovania. Legenda hovorí, že počas stretnutia s pápežom mal Atila zjavenie. Údajne sa mu prihovárali sv. Peter a sv. Pavol s mečom v rukách. Práve oni ho mali presvedčiť, aby zastavil svoju inváziu v Taliansku.

Smrť nesmrteľného hrdinu

Písal sa rok 453 n. l., Atila možno preťažoval svoje sily vpádmi a ničivými výpravami, no nik nepredpokladal, že jeho koniec je tak blízko. Opäť si našiel krásnu mladú ženu, ktorá sa volala Ildikó (ostrogótska princezná Hildegarda alebo Hildiko). A práve počas svadobnej noci s ľúbeznou devou vydýchol naposledy. Dodnes zostáva záhadou, či zomrel prirodzenou smrťou, alebo mu dopomohla jeho nevesta. V 6. storočí n. l. zapisovateľ Jordanes napísal: „Na svojej svadbe žiaril Atila šťastím a kypela z neho radosť. Potom si šiel ľahnúť. Ležal na chrbte a v spánku na neho prišla ťažoba z vína. Pustila sa mu prebytočná krv, ktorá by mu normálne vytiekla z nosa, no keďže ležal, prúdila mu do krku a zabila ho…“ Pravú príčinu sa už ale pravdepodobne nikdy nedozvieme. Žeby skutočne zabila veľkého kráľa nakoniec opitosť a zvláštny sled udalostí? Tvrdenie o prirodzenej smrti by mohol potvrdiť aj fakt, že Ildikó si údajne ľahla k svojmu mŕtvemu manželovi a zostala pri ňom až do rána, pretože sa bála, že ju obvinia z jeho smrti.

Atila bol pochovaný v rakve zo zlata, striebra a železa, hoci si sám na majetku a noblese nikdy nezakladal. Jeho verní ho mali pochovať tak, aby miesto jeho večného odpočinku zostalo neznáme. A skutočne, až dodnes je Atilova hrobka stále stratená.

Po smrti veľkého kráľa sa mocná ríša Hunov rozpadla. Jeho synovia medzi sebou bojovali a neprichádzali k rozumnej dohode. Nakoniec sa vyplnilo proroctvo, ktoré Atilu celý život mátalo, a teda, že sa jeho kráľovstvo zrúti a jeho rasa padne. Každý sa raz dočká svojho konca, no podaktorí „zostanú žiť naveky“.

Zdroj: livescience.com

Obrázky: dinosaursandbarbarians.wordpress.com, livescience.com, brentb9702.deviantart.com,

dinosoria.com

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.