Bismarck – kancelár a démon

Dnes by sme chceli nadviazať na článok Bismarckova cesta k vrcholu, ktorý sme ponúkli nedávno.

Otto von Bismarck je významnou, ale zároveň aj rozporuplnou postavou nemeckých dejín. Pre niektorých je národným hrdinom a zjednotiteľom krajiny, pre iných démonom, čo oživil nemecký nacionalizmus. Čítajte ďalej a zistíte, ako sa jeho kariéra vyvíjala v pozícii ríšskeho kancelára, aké úspechy a kontroverzie sa s ním spájali, ako trávil svoje posledné roky a ako ho vnímajú ľudia s odstupom aj dnes.

Prvé roky v pozícii ríšskeho kancelára

Bismarck sa snažil mladý štát chrániť pred akýmkoľvek hroziacim nebezpečenstvom, za ktoré okrem iného považoval katolícku cirkev a stranu Zentrum vedenú právnikom Ludwigom Windthorstom (1812-1891). Bismarck tak zrušil slobodu náboženského vyznania a nechal prenasledovať všetkých katolíckych duchovných, vedúc protikatolícke ťaženie, ktoré malo podporiť stabilitu ríše. Bismarck sa snažil získať podporu u protestantskej väčšiny obyvateľstva, vo svojej izolácii katolíckej menšiny však zašiel priďaleko a v nasledujúcich voľbách strana Zentrum získala najviac kresiel v parlamente.

V zahraničnej politike sa Bismarck snažil chrániť Nemecko pred potenciálnymi nepriateľmi. Jeho hlavnou snahou bolo zabrániť Francúzsku, nahnevanému pre stratu Alsaska a Lotrínska, v tvorbe protinemeckej aliancie. Zblížil sa s Rakúsko – Uhorskom a Ruskom, čo viedlo k podpisu Zmluvy troch cisárov, nemeckého Wilhelma I. (1797-1888), rakúskeho Františka Jozefa I. (1830-1916) a ruského cára Alexandra II. (1818-1891).

Politické ťažkosti zhoršovali Bismarckove zdravie a čoraz viac ho trápili chronické problémy. Keď jeho najbližší spojenec, Albrecht Roon (1803-1879), pre zdravotné komplikácie rezignoval na všetky funkcie, Bismarck sa cítil osamelý. V roku 1874 ho počas pobytu v kúpeľoch postrelil atentátnik ako formu pomsty za Bismarckove protikatolícke ťaženie. Kancelárovi bola pridelená stála policajná ochrana a hoci jeho zranenie pravej ruky bolo mierne, zároveň v nej stratil cit, nemohol písať a musel už tak listy diktovať.

Starosti zapíjal Bismarck vínom a rumom, pričom jeho závislosť na morfiu sa čoraz viac prehlbovala. S bolesťami a vidinou smrti sa tak v roku 1875 rozhodol odstúpiť zo všetkých funkcií, nielen ako ríšsky kancelár, ale aj pruský predseda vlády a minister zahraničia. Cisár jeho demisiu odmietol prijať a Bismarck napokon ustúpil, presvedčený o vlastnej nenahraditeľnosti.

Bismarck ako garant mieru a odporca sociálnej demokracie

V roku 1878 sa pod Bismarckovým predsedníctvom uskutočnila v Berlíne mierová konferencia o situácii na Balkáne, ktorej sa zúčastnili zástupcovia všetkých európskych veľmocí a Turecka, čím sa potvrdil koniec Rusko – tureckej vojny. Nemecko nemalo v oblasti vlastné záujmy a Bismarck tak vystupoval ako politický mierotvorca, čo patrilo k jednému z vrcholov jeho kariéry.

Vo vnútornej politike sa Bismarck názorovo rozišiel s národne liberálnou stranou a naopak uzatvoril spojenectvo s konzervatívcami. Jeho novými nepriateľmi sa po katolíkoch stali sociálni demokrati. V júli 1878 bol na cisára Wilhelma I. spáchaný atentát, načo Bismarck vyhlásil, že okamžite rozpustí parlament. Prebudilo to v ňom bojového ducha. Chcel zničiť nepriateľov ríše a čoskoro sa ukázalo, že strelci boli sociálni demokrati.

Ríšsky snem tak urgentne prijal výnimočný zákon proti nim. Boli zakázané odborové spolky a iné sociálno – demokratické združenia. Bismarck si ale uvedomoval, že biedu robotníckej triedy treba riešiť, aby sa z jej strany vyhol nepokojom. Preto zaviedol systém zdravotnej starostlivosti a sociálneho poistenia. Svojou pokrokovou sociálnou politikou ale po celý čas sledoval vlastné ciele.

Vďaka úspešnej zahraničnej politike Bismarcka považovali za garanta európskeho mieru a on vystupoval proti vojenským a koloniálnym výbojom v zámorí, sústreďujúc pozornosť na obranu Nemeckej ríše. V roku 1879 Nemecko pod jeho vedením uzatvorilo spojeneckú zmluvu s Rakúskom, ku ktorej sa neskôr pridalo Taliansko, čo viedlo k vzniku Trojspolku. Bismarck zároveň zariadil novú Zmluvu troch cisárov s Ruskom a Rakúskom, čo znamenalo, že Nemecko sa mohlo spoľahnúť na spojenectvo všetkých európskych veľmocí s výnimkou Francúzska a Británie.

Hoci sa Bismarck nemienil príliš angažovať mimo Európu, predsa len Nemecku zo strategických dôvodov zaistil niektoré ostrovy v Pacifiku a teritóriá v Afrike. Zisk kolónií mal pre neho hlavne viesť k nárastu jeho popularity medzi domácim obyvateľstvom, čo sa podarilo. Zároveň Bismarck dúfal, že do zámoria by sa mohla presťahovať časť neustále rastúcej nemeckej populácie.

S ohľadom na koloniálnu horúčku získal Bismarck v nasledujúcich voľbách veľké víťazstvo a súčasne obrátil pozornosť od rastúcich problémov ríše, ktorá prechádzala z poľnohospodárstva na priemysel. Dochádzalo k masívnej urbanizácii, na ktorú vláda nestíhala dostatočne rýchlo reagovať. V roku 1885 Bismarck zabránil vojne Ruska s Rakúskom, ich konfliktom ale význam Zmluvy troch cisárov prakticky zanikol.

Nezhody Bismarcka s novým cisárom

V marci 1888 zomrel cisár Wilhelm I., ktorý spolu s Bismarckom vládol Prusku a neskôr Nemeckej ríši po dobu 26 rokov. Na tróne ho na krátko nahradil syn Fridrich III. (1831-1888), trpiaci rakovinou hrtanu, čo viedlo k jeho smrti po 99 dňoch v úrade. Následne sa novým cisárom stal Fridrichov syn Wilhelm II. (1859-1941).

Mladý cisár bol plný energie a Bismarck pôsobil po jeho boku ako prízrak z dávnych dôb. Prestával rozumieť zmenám, ktoré v Nemecku dochádzali pod vplyvom industrializácie a rastúcej moci sociálnych demoktratov. Wilhelm II. bol mužom liberálnych názorov, čím sa od konzervatívneho Bismarcka zásadne odlišoval. Ich vzájomné vzťahy sa preto rýchlo ochladili a kancelár postupne strácal svoju moc aj vplyv.

Bismarck a cisár sa rozchádzali predovšetkým v otázke sociálnej demokracie, v ktorej kancelár nechcel odstúpiť od svojej trvrdej línie a pristúpiť na kompromis. Cisár preto naňho začal vyvíjať tlak, aby abdikoval. Bismarck napísal dopis, v ktorom oznámil svoju rezignáciu a podal ho tak, aby celá zodpovednosť padla na Wilhelmove plecia. Krátko pred svojimi 75. narodeninami teda Bismarck opustil Berlín, hoci naďalej prijímal vo svojom sídle novinárov, vyjadroval sa k aktuálnym politickým udalostiam a zostal naďalej dôležitou figúrou verejného života.

Verejnosť Bismarcka vnímala ako nemeckého národného hrdinu a jeho domov sa stal vítaným cieľom návštevníkov, ktorí mu prišli prejaviť úctu. Považovali ho za mocného muža, ktorého obdivovali zato, že dokázal zjednotiť Nemecko. Aby Bismarck ovplyvnil vlastný obraz v dejinách, začal pracovať na pamätiach, ktoré sú však trochu prikrášlené a nepodávajú temnejšie aspekty jeho kariéry, ako napríklad boj proti sociálnej demokracii a zodpovednosť za protikatolícke ťaženie.

Bismarckove posledné roky a jeho odkaz

V novembri 1894 zomrela Bismarckova manželka Johanna, čo niekdajšieho kancelára veľmi zasiahlo. Oslava jeho 80. narodenín napriek tomu prebehla veľkolepo a bola posledným veľkým predstavením muža, ktorý zjednotil Nemecko železom a krvou. V júli 1898 Bismarck ochorel na zápal pľúc a zostal ležať na lôžku s vysokými horúčkami a problémami s dýchaním. Starala sa o neho dcéra Mária, jeho stav sa ale zhoršoval, až napokon 30. júla 1898 zomrel. Neskôr bol pochovaný vedľa manželky Johanny.

Názory na postavu Otta von Bismarck sa rôznia, zatiaľčo niektorí ho považujú za významného štátnika, pre iných bol politickým hazardérom, ktorý oživil vieru v tisícročnú Nemeckú ríšu. Netreba tiež zabúdať nato, že Bismarckovu dobu od tej Hitlerovej oddeľuje len jedna generácia.

Paul von Hindenburg (1847-1934) sa napríklad zúčastnil bitky pri Sadovej v roku 1866. O päť rokov neskôr bol členom delegácie, ktorá vo Versailles vyhlásila vznik Nemeckého cisárstva. Počas 1. svetovej vojny viedol armádu na východný front a v 30. rokoch práve on menoval ako prezident Weimerskej republiky do pozície kancelára Adolfa Hitlera (1889-1945). Podobné súvislosti sú nielen pre historikov znepokojujúce. V tomto zmysle označujú Bismarcka za démona, ktorý zviedol Nemcov svojimi politickými ideálmi vedúcimi k popularite nacizmu.

 

___________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Bismarck – kancléř a démon, část 1

Obrázok: dhm.de/fileadmin/medien/lemo/Titelbilder/k1000655.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.