Bismarckova cesta k vrcholu

Otto von Bismarck je uznávanou aj kontroverznou postavou nemeckých dejín, niet však pochýb o tom, že v nich má svoje pevné miesto. Aká ale bola jeho cesta k vrcholu, z čoho pramenila jeho túžba po moci a ako získal vplyv? V prvej časti nášho dvojdielneho článku si Bismarcka predstavíme ako mladého študenta a prevedieme vás cez jeho politické začiatky až po vznik Nemeckého cisárstva.

Bismarckova mladosť, prvé profesie a lásky

Vo veku 17 rokov prišiel Leopold Eduard Otto von Bismarck (1815-1898) z Východného Pomoranska do mesta Göttingen. Hoci sa mal venovať hlavne štúdiu práva, v skutočnosti trávil mnoho času na prechádzkach a v hostincoch, od začiatku ignorujúc existujúce pravidlá. Rád s priateľmi popíjal a venoval sa šermu. Bol odvážny šermiar ochotný riskovať, ktorý počas troch semestrov prehral v súboji len jediný raz, a to mu medzi rovesníkmi vynieslo značný rešpekt.

V tomto čase sa zatiaľ nijakým spôsobom nezúčastňoval na politickom živote a nepresvedčili ho ciele a záujmy ľudí protestujúcich v roku 1834 za slobodu, občianske práva a zjednotený nemecký štát. Ten bol v tom čase ešte len snom, keďže Nemecký spolok pozostával zo 40 samostatných krajín na čele s Rakúskom a jeho jedinou spoločnou inštitúciou bol Spolkový snem zasadajúci vo Frankfurte nad Mohanom.

Keď Bismarck ukončil štúdium a zložil záverečné skúšky v Berlíne, zamieril do mesta Aachen, v ktorom od roku 1836 pracoval ako koncipient provinčnej správy. Táto monotónna administratívna práca ho ale čoskoro začala nudiť, a tak radšej trávil čas vo vyhľadávanom kúpeľnom meste získavaním nových známostí z najvyšších aristokratických kruhov. Dlhú chvíľu si krátil aj milostnými aférami. Svoj nákladný život financoval z pôžičiek, až kým nezbankrotoval a o zvyšok peňazí neprišiel v stávkach.

Pre dlhodobú absenciu ho vyhodili v práci a nasledujúcich päť mesiacov pracoval ako koncipient v Postupime, následne absolvoval vojenskú službu a po smrti svojej matky prevzal rodinné statky v Pomoransku a na Labe. Aby splatil nahromadené dlhy, začal sa venovať pestovaniu kukurice, čo sa mu úspešne darilo, zároveň ho to ale nebavilo. Zakrátko sa tak znovu začal stretávať s priateľmi, opíjať a fajčiť.

Chuť do života mu v roku 1834 vrátilo zoznámenie s Máriou von Thadden, susedovou snúbenicou. Ich láska ale zostala len platonická a po troch rokoch známosti Mária zomrela vo veku 24 rokov na zápal mozgových blán. Jej posledným prianím pritom bolo, aby sa Bismarck oženil s jej najlepšou priateľkou, a teda Johannou von Puttkamer (1824-1894). Johanna pochádzala z váženej rodiny a po svadbe s ňou sa Bismarck presťahoval na jej rodinné panstvo. Mali spolu tri deti, Máriu, Herberta (1849-1904) a Wilhelma (1852-1901).

Bismarck rozbieha politickú kariéru

Manželstvo prinieslo Bismarckovi konečne pokoj a jeho manželka ho presvedčila, aby sa zapojil do cirkevného života konzervatívneho kruhu luteránskych pietistov. Tí mali blízko ku kráľovskej rodine v Berlíne a Bismarck si týmto spôsobom získal užitočné kontakty a rešpekt. V roku 1847 vstúpil do pruského zemského snemu v Berlíne, čím zahájil svoju politickú kariéru, obhajujúc monarchiu pod pruskou korunou opierajúcu sa o šľachtu a veľkostatkárov.

V marci 1848 pohltila Európu vlna revolúcií, ktorej neunikol ani Berlín. Potom, čo povstanie začalo ohrozovať pruského kráľa Friedricha Wilhelma IV. (1795-1861), zmobilizoval Bismarck roľníkov a vytiahol na obranu monarchie. Bismarck bojoval proti vzbúrencom za každú cenu a presvedčil kráľa uvažujúceho o prijatí ich podmienok, aby im neustúpil. Bol oddaný kráľovi a vláde, odmietal snahy liberálov. Snaha o revolúciu tak bola čoskoro porazená a Bismarck oslavoval svoj triumf.

V tomto čase zatiaľ nebol nacionalistom, ale Prusom, ktorý chcel Prusom zostať. Na politickej pôde však ale zároveň začínal čoraz viac pozornosti venovať nemeckej otázke, v rámci ktorej sa niektorí prikláňali k myšlienke Veľkého Nemecka pod vedením Rakúska, zatiaľčo ďalší dávali prednosť Malonemeckému zjednoteniu na čele s Pruskom.

V roku 1851 bol Bismarck menovaný zástupcom Pruska v Spolkovom sneme a rozbehol diplomatickú kariéru. S podporou luteránskych spojencov sa obratne presadil vo svete vysokej politiky, hoci starší diplomati ho spočiatku nebrali vážne a považovali ho za vidiečana. Bismarck bol ale naopak vzdelaným, dosť cestoval a veľa čítal, neustále sa na sebe snažil pracovať. V Spolkovom sneme získaval skúsenosti v diplomacii a zároveň si vytváral sieť kontaktov s poprednými európskymi politikmi. 

Po smrti kráľa nastúpil na trón jeho brat Wilhelm (1797-1888), ktorý vytvoril svoj kabinet z liberálnych politikov, akými bol napríklad minister zahraničia Alexander von Schleinitz (1807-1885), ktorý sa snažil o zlepšenie vzťahov s Rakúskom. Pre svoj protirakúsky postoj bol Bismarck následne menovaný vyslancom v ruskom Petrohrade, kde sa cítil ako vo vyhnanstve.

Po troch rokoch bol preložený do Paríža, kde začal s pomocou svojho najbližšieho spojenca,  pruského ministra vojny, Albrechta von Roona (1803-1879), pracovať na vlastnom politickom vzostupe a zároveň počas rozhovorov s Napoleonom III. (1808-1873) mal možnosť pochopiť charakter francúzskeho cisára.

Bismarck ako pruský ministerský predseda

V roku 1862 čelil nový pruský kráľ Wilhelm hlbokej kríze, keďže parlament odmietol financovať reformu armády, a preto ho kráľ rozspustil a vyhlásil nové voľby. V tých s veľkou väčšinou vyhrala opozícia a panovníkove plány úplne zablokovala. Unavený kráľ sa stiahol do úzadia a pripravoval sa na vlastnú abdikáciu. Keď sa k Bismarckovi táto správa prostredníctvom Roona dostala, okamžite sa vypravil do Berlína.

Bismark považoval možnosť kráľovej abdikácie ako zarytý monarchista za pohromu a prehlásil, že je potrebné zamedziť vláde parlamentu, aj zavedením diktatúry, ak to bude potrebné. Presvedčil Wilhelma, aby neodstupoval a ponúkol sa mu, že krízu vyrieši. Predniesol pred opozíciou vášnivý prejav v prospech kráľovho plánu reformy armády. Následne bol menovaný za pruského ministerského predsedu, hneď rozpustil poslaneckú snemovňu a vládol v mene kráľa a Pruska sám.

Týmto spôsobom tak v podstate vykonal štátny prevrat a po celý rok po vstupe do funkcie vládol bez rozpočtu. V Prusku sa začala vlna politických represálií a došlo k prepusteniu takmer tisícky úradníkov, ktorí kritizovali Bismarckovu vládu. Po dvoch rokoch samovlády Bismarck presvedčil kráľa o dôležitosti vojny, pričom jeho pozornosť sa zameriavala na sever, kde Dánsko podporovalo Šlezvicko snažiace sa odtrhnúť od Holštajnska. To bola pre Bismarcka príležitosť ako oba štáty pripojiť k Prusku.

Do vojny zatiahol aj Rakúsko a v januári 1864 tak pruské a rakúske jednotky spoločne vtrhli do Dánska. Krátka, ale intenzívna vojna priniesla obom stranám výrazné straty a po deviatich mesiacoch bol dánsky kráľ prinútený prijať podmienky, ktoré si Bismarck diktoval. Šlezvicko – Holštajnsko následne prešlo pod kolektívnu prusko – rakúsku správu.

Medzi spojencami však čoskoro narastá napätie vyúsťujúce do Prusko – rakúskej vojny, v ktorej Prusi dosiahli víťazstvo už po troch týždňoch po rozhodujúcej Bitke pri Sadovej v júli 1866. Pruský kráľ chcel ponížiť rakúskeho cisára Františka Jozefa I. (1830-1916), pochodovať do Viedne a pripraviť Rakúsko o Čechy. Tu sa ale Bismarck proti nemu postavil, nakoľko sa spoločne s korunným princom obával, že by pruská rozpínavosť poviedla k zásahu Francúzska a presvedčil kráľa, aby s Rakúskom uzatvoril mier.

Formovanie a vznik Nemeckého cisárstva

Postupom času bolo k Prusku pripojené Hannoversko, Hesensko a Frankfurt nad Mohanom. Berlín oslavoval Bismarcka ako národného hrdinu, Nemecký spolok bol rozpustený a Rakúsko bolo nútené stiahnuť sa z formujúceho sa Nemecka. Bismarckovi sa podarilo presadiť aby všetky krajiny na sever od Mohanu vytvorili Severonemecký spolok a on sám sa stal jeho kancelárom.

Pre dokončenie zjednotenia Nemecka však bolo potrebné získať ešte katolícky juh a preto sa Bismarck rozhodol vyprovokovať Francúzsko. Dňa 13. júla 1870 sa v kúpeľoch Bad Ems snažil francúzsky veľvyslanec presvedčiť pruského kráľa, aby sa rod Hohenzollernovcov zriekol raz a navždy nároku na španielsky trón. Francúzsko sa totiž nechcelo ocitnúť v zovretí nemeckého rodu z dvoch strán, predložené podmienky ale Wilhelm odmietol prijať.

Správa o tomto stretnutí sa ešte v ten istý večer dostala k Bismarckovi, ktorý ju skrátil, upravil a následne nechal publikovať v tlači. Takzvaná Emžská depeša spôsobila, že reakcia pruského kráľa vyznela oveľa ostrejšie než aká bola v skutočnosti a vyprovokovaný cisár Napoleon III. následne Prusku v júni 1870 vyhlásil vojnu, čím Bismarck dosiahol, o čo sa usiloval. Keďže Francúzsko zaútočilo na Severonemecký spolok ako prvé, tento mohol počítať s podporou katolíckeho juhu a vízia národného nemeckého štátu sa stala jasnejšou.

V Prusko – francúzskej vojne (júl 1870 – máj 1871) bojovali bok po boku vojaci zo všetkých kútov Nemecka a francúzska armáda utrpela zdrvujúcu porážku počas rozhodujúcej bitky pri meste Sedan. Francúzsky cisár bol následne zajatý a donútený vzdať sa v prospech Nemecka územia Alsaska a Lotrínska, ako aj zaplatiť miliónové reparácie. Táto vojna na dlhé dekády poznačila ďalšie francúzsko – nemecké vzťahy.

Po vojne došlo k rokovaniu Severonemeckého spolku s juhonemeckými krajinami a hoci Ľudovít II. Bavorský (1845-1886) bol spočiatku skeptický, Bismarckovi sa ho podarilo presvedčiť výmenou za skonfiškované majetky. Dňa 18. januára 1871 tak bolo v zrkadlovej sieni paláca Versailles v Paríži vyhlásené Nemecké cisárstvo s Wilhelmom I. ako prvým nemeckým cisárom. O dva mesiace neskôr bol Bismarck menovaný za prvého ríšskeho kancelára, čím dosiahol vrchol svojej politickej kariéry.

Čo v jeho živote a v osude Nemecka nasledovalo ďalej, sa dozviete z druhej časti nášho článku.

_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Bismarck – kancléř a démon, část 1

Obrázok: mirfaces.com/wp-content/uploads/2016/04/Otto-von-Bismarck.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.