Bitka o Gallipoli a jej dopad na zúčastnené strany

Bitka o Gallipoli bola jednou z operácií prvej svetovej vojny, ktorá si v roku 1915 vyžiadala mnoho obetí na strane Dohody aj Turkov. V nasledujúcich riadkoch vám priblížime, čo k bitke viedlo, ako sa vyvíjala, v akom stave sa skončila a čo pre zúčastnených znamenala.

Začiatok bitky o Gallipoli a jej účel

Dňa 19. februára 1915 sa začína Britmi a Francúzmi vedený útok na prieliv Dardanely, ktorým sa vojská Dohody mali preplaviť do hlavného mesta Osmanskej ríše, a teda do Istanbulu. Krajinu tak mali zatlačiť do úzadia a súčasne otvoriť dvere svojmu spojencovi, Rusku. Nakoľko pozemní vojaci boli potrební na západnom fronte pre boje s Nemeckom, operácie sa mali spočiatku zúčastniť len námorné sily.

Za týmto plánom stál britský minister vojny lord Horatio Herbet Kitchener (1850-1916) a vtedajší prvý lord admirality Winston Churchill (1874-1965). Súhlasila s ním aj väčšina britského vojenského prostredia bez konzultovania správ tajných agentúr o Dardanelách. Ak by tieto informácie vzali do úvahy, uvedomili by si, že ide o veľmi riskantnú a nebezpečnú operáciu, ktorá by sa mohla vydariť jedine v prípade, ak by sa Turci predtým vzdali.

Briti boli presvedčení, že Turci budú príchodom vojnových lodí tak ohromení, že sa dobrovoľne vzdajú. Turci podporovaní nemeckými vojakmi však útoku na Dardanely odolávali po tri týždne, až sa Britská vojnová rada rozhodla vyslať peších vojakov na pobrežie polostrova Gallipoli. K tomu mali poslúžiť posádky ANZAC (Australian and New Zealand Army Corps) pozostávajúce z austrálskych a novozélandských vojakov. Tí prešli mesačným výcvikom v Egypte a boli dobrovoľníkmi, ktorí sa zapísali do armády aby pomohli Británii ochrániť impérium.

Námorné boje a príprava na vylodenie

Dňa 18. marca 1915 sa 18 ťažko ozbrojených britských a francúzskych bojových lodí blíži do Dardanel, kde ich z pobrežia okamžite začínajú ostreľovať Turci. Okolo obeda sa na lodiach začínajú objavovať prvé škody a o druhej poobede narazila francúzska loď Bouvet na mínu a v priebehu dvoch minút sa potopila spolu so 600 mužmi na palube. O niekoľko hodín neskôr čakal podobný osud britské lode HMS Irresistible a HMS Ocean. Míny boli do mora vložené dva týždne predtým a pred začatím operácie bola oblasť vyhlásená za bezpečnú. Tento zákrok predstavoval pre Britov a Francúzov veľkú námornú katastrofu, keďže tretina ich lodí sa buď potopila alebo bola vyradená z činnosti.

Briti predpokladali, že Turkom po čase dôjde munícia a 22. marca rozhodli britský generál Ian Hamilton (1853-1947) a kontraadmirál John de Robeck (1862-1928) vylodiť armádu na pobrežie Gallipoli, aby tak zaistili dostatočnú ofenzívu pred pokrokom námorníctva. S týmto plánom súhlasil Kitchener aj Churchill. O dva dni neskôr sa nemecký generál Otto Liman von Sanders (1855-1929) stal veliteľom 65 tisíc tureckých vojakov, ktorí mali chrániť polostrov Gallipoli pred Dohodou.

Britský plán bol založený na tom, aby sa Francúzi vylodili na ázijskom pobreží, kým Briti mierili na päť odlišných pláží v južnom cípe Gallipoli a posádky ANZAC sa mali vylodiť severnejšie. Následne sa mali spoločne presunúť cez polostrov, zaistiť strategické vyššie položené polohy a zabezpečiť pobrežnú líniu polostrova oproti Çannakale. Nebolo však presne premyslené, ako a kam mali vojaci po vylodení postupovať a tiež sa nebral do úvahy reálny stav tureckej armády, o ktorej mali Briti len málo informácií.

Vylodenie Dohody na polostrove Gallipoli

Vylodenie pripadlo na skoré ranné hodiny v dňa 25. apríla 1915, pričom ako prvé sa vyloďujú o pol piatej ráno austrálske posádky prekvapujúce 200 Turkov strážiacich túto časť pobrežia. Austrálčania sa však namiesto plánovaného miesta vylodili na pláži Ari Burnu obklopenej vysokými útesmi, čo skomplikovalo ich ďalší postup. Z tureckej posádky 200 mužov prežilo len 10 vojakov, ktorí urgentne potrebovali posily. Najbližšie situovaným bol 27. regiment tureckej armády, ktorý sa dáva do pochodu, aby zastavil austrálsky pokrok.

Medzitým Briti realizujú hlavné vylodenie v južnejšej oblasti Helles, čo je 6 km dlhé pobrežie, ktoré v tom čase strážil jediný turecký pluk pozostávajúci z tisícky mužov. Celkovo sa francúzske a tri britské vylodenia nestretli s väčšími komplikáciami, kým dve zvyšné z britských vylodení priniesli veľa obetí. Napriek tomu sa podarilo zabezpečiť väčšinu pláží a zabrať strategické pozície na útesoch, kým Turkom zostala v rukách jediná pláž.

Britské strelecké jednotky začínajú prichádzať na pláž označovanú ako W prostredníctvom člnov z lode SS River Clyde, okamžite však začínajú byť ostreľované. Vysoké útesy dávali Turkom strategickú výhodu a tak bol počet britských vojakov zredukovaný o vyše polovicu. Vylodenie v úseku polostrova W tak bolo zlyhaním s vyše tisíckou obetí.

Turecké snahy zastaviť postup Dohody

Kým vojaci Dohody pokračujú vo vyloďovaní, podplukovník Mustafa Kemal (1888-1938), veliteľ 19. tureckej divízie dáva svoje jednotky do pochodu, aby zastavili pokrok posádok ANZAC. Začali sa preteky o dosiahnutie vyšších a strategicky dôležitých pozícií. Pozdĺž celého polostrova sa taktiež objavujú plány na evakuáciu zranených vojakov z pláží a nemocenské lode boli čoskoro preplnené. Mnohí z vojakov zomreli na lodiach vezúcich ich do nemocníc v egyptskej Alexandrii, kým iní skonali na pláži čakajúc na evakuáciu.

Turecké jednotky brániace pobrežie už boli v popoludňajších hodinách pod silnou austrálskou paľbou a v poslednej chvíli ich zachránil príchod Kemala, ktorý preberá velenie nad 57. peším plukom a spúšťa útok. Bol rozhodnutý nedovoliť Austrálčanom dosiahnuť vyvýšené polohy. Náročné boje trvali celý deň a v nočných hodinách sa 4 tisíc tureckým vojakom naďalej darilo udržiavať si pozíciu oproti trojnásobnej presile jednotiek ANZAC. Čoskoro ich však podporili Briti z Hellas a 57. pluk pod ich náporom tak doslova zanikol.

Desať dní po prístatí vojakov Dohody už obete na oboch stranách prevýšli 10 tisíc, pričom na polostrove sa naďalej nachádzali vyše 100 tisíc mužov. K Britom a posádkam ANZAC sa pridali Francúzi a indická brigáda, zatiaľčo turecké jednotky boli tiež dopĺňaní o nové posily. Vojaci sa nachádzajú pod neustálou paľbou bez dostatočného odpočinku a spolu s muníciami a zásobami prežívajú v zákopoch.

Nepriaznivý vývoj operácie

Začína sa boj o Krithiu, v ktorej sú britské jednotky opätovne odrážané, hoci ich čoskoro posilňujú posádky ANZAC. Ich velitelia prikazujú pravidelne začiatok nových útokov, vojaci Dohody však postupujú pomaly a aj minimálny postup ich stojí mnoho obetí. Stratégia tejto operácie bola prehnane ambiciózna a nebrala do úvahy tak počet tureckých posádok ani ich stav a veľmi podcenila celú tureckú armádu aj vyššie pozície, ktoré udržiavala.

Britská vojenská rada v Londýne začínala byť zúfalá, keďže Dohoda nemala k dispozícii dostatok munície a vojakov, aby viedla súčasne vojnu v Dardanelách aj na západnom fronte, ktorý mal pred Blízkym východom prioritu. Dňa 17. mája 1915 je Churchill donútený odstúpiť zo svojej pozície prvého lorda admirality a vzniká nový výbor pre Dardanely. Ten sa však nestretol v priebehu nasledujúcich troch týždňov, zatiaľčo vojaci v Gallipoli boli doslova odkázaní sami na seba.

S postupom mája 1915 sa podmienky v zákopoch zhoršovali, keďže teplejšie počasie znamenalo príchod múch lákaných zápachom mŕtvych tiel a latrín. Muchy a nedostatočná hygiena viedli medzi vojakmi k šíreniu horúčky, týfusu a dyzentérie. Mnohí vojaci boli tak slabí, že sa ledva dokázali udržať na nohách a zásoby liekov a obväzov sa rýchlo míňajú.

Obe znepriatelené strany sa preto dohodli na dočasnom prímerí stanovenom na 24. máj 1915. V priebehu 8 hodín sa tak prestalo s paľbou a mŕtve telá boli pochované. Vojaci mali možnosť bližšie spoznať svojich oponentov a zrodila sa medzi nimi istá forma rešpektu, ešte v ten istý deň sa však znovu vracajú do zákopov.

Budovanie tunelov a šírenie chorôb

Dňa 29. mája 1915 vybuchuje turecká nálož priamo pred zákopmi posádok ANZAC, čo vedie k novej stratégii. Vojaci začínajú stavať tunely s cieľom dostať sa k nepriateľovi, tie však boli vytvárané z oboch strán súčasne a tak často viedli vzájomne pod sebou alebo nad sebou. Zámerom tvorby tunelov bolo položiť explózie pod rivalské zákopy a v priebehu niekoľkých týždňov tak vzniká na polostrove Gallipoli doslova podzemný labyrint.

V oblasti Hellas dochádza od 4. júna do 12. júla k najkrvavejším bojom, akých bol kedy polostrov svedkom. Vojaci Dohody prichádzajú o 20 tisíc vojakov výmenou za pokročenie v rozsahu necelého kilometra, kým Turci v snahe zastaviť ich strácajú 50 tisíc mužov. S prichádzajúcim letom sa už tak náročné podmienky na bojovom poli ešte zhoršili a k rastúcim teplotám, všade prítomným muchám a neustálym chorobám sa pridala upadajúca morálka a nedostatok vody.

Výskyt chorôb šírených muchami bol v júli a auguste už tak častý, že každý týždeň dochádzali k evakuácii stoviek vojakov. Až 80 % mužov v posádkach ANZAC trpelo dyzentériou a v dôsledku tohto ochorenia postupne zomrelo 20 tisíc Turkov. Strava vojakov bola monotónna, väčšinou studená a prakticky bez zeleniny alebo ovocia. Väčšina tureckých vojakov nebola platených už po celé mesiace a trpeli nedostatkom oblečenia aj obuvi, pričom niektorí namiesto čižiem nosili len obvozy.

To málo voľného času, čo mali vojaci k dispozícii, trávili rozprávaním, čítaním listov, provokáciou nepriateľa či plávaním v mori. Francúzi si dokonca našli čas aj na archeologické objavy antických sôch a v neskorších mesiacoch operácie organizovali vojaci Dohody futbalové zápasy, na ktorých výsledky Turci vsádzali peniaze. Obzvlášť medzi posádkami ANZAC a Turkami sa vyvinul zvláštny vzťah, keďže ich zákopy sa nachádzali blízko od seba a tak si občas vymieňali správy alebo dokonca aj darčeky.

Záverečné fázy operácie

Dňa 6. augusta 1915 začínajú vojaci Dohody viesť novú veľkú ofenzívu, ktorej cieľom bolo získanie oblasti Chunuk Bair. V tej sa využívajú vybudované tunely, v ktorých sa mnohí vojaci udusili alebo udupali. Hoci Austrálčania získali prvé úspechy, Turci ich postup zastavovali s pomocou granátov a bomb. Počas zásahu austrálskej prvej divízie v Lone Pine stratili Austrálčania 2 tisíc mužov, kým Turci prišli o 7 tisíc vojakov. Austrálsky postup mali podporiť aj novozelándské jednotky, tie však prišli doplnené o Britov až 8. augusta.

Náročné boje obe strany vyčerpávajú, zároveň však naďalej udržiavajú svoje pozície. V tú noc nemecký generál Liman von Sanders veliaci tureckej armáde dáva Kemalovi do rúk velenie všetkých tureckých jednotiek v regióne. Ten sa vydáva na pláž Suvala, kde sa dva dni predtým vylodila nová britská divízia oslabená svojou neskúsenosťou a nekompetentným vedením. V nasledujúcich dňoch Turci pod velením Kemala odrážajú každý britský pokus postúpiť vpred, až sa napokon Briti stiahli a doplnili posádky ANZAC pri Chunuk Bair, kde dochádzalo k veľkým stratám na oboch stranách zákopov, až napokon celú lokalitu Turci získali späť do svojich rúk. Ofenzíva Dohody na Gallipoli tak opäť zlyhala.

Evakuácia Gallipoli a vnímanie bitky

V októbri 1915 začala britská vláda riešiť otázku, či sa má v bitke o Gallipoli pokračovať alebo sa pustiť do postupnej evakuácie polosotrova. S blížiacou sa zimou zasiahla 26. novembra Gallipoli silná búrka, ktorá zaplavila zákopy a niektoré vojaci sa v jej vodách aj utopili. Nasledujúci deň začal padať sneh a po najteplejšom lete po rokoch mal polostrov čeliť najchladnejšej zime za celé desaťročia. Tisícky britských vojakov je čoskoro evakuovaných s omrzlinami na nohách.

Po evakuácii Gallipoli väčšina britských vojakov pokračovala v bojoch na západnom fronte a Blízkom Východe, kým posádky ANZAC bojovali v Palestíne a severnej Európe. Hoci Osmanskej ríše sa podarilo udržať si v rukách Gallipoli a vyhrať boj o Dardanely, prvá svetová vojna sa pre ňu skončila porážkou. V októbri 1918 sa Briti bez odporu preplavia prielivom a zaberú Istanbul bez jedinej obete.

V nasledujúcich rokoch bolo Gallipoli považované za operáciu zmeškaných príležitostí. Pre Turkov symbolizuje posledné veľké gesto upadajúcej ríše, kým pre Britov je veľkou vojenskou katastrofou. Tak či onak, bitka si vyžiadala život vyše 120 tisíc vojakov. Mustafa Kemal neskôr viedol Turkov proti okupácii západným mocností. Založil Tureckú republiku a stal sa jej prvým prezidentom, známym vo svete ako Atatürk.  

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Gallipoli (2005)

Obrázok: nzgeo.com/wp-content/uploads/1970/01/68_Gallipoli_Header-2000×961.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.