Blahoslavený biskup Vasiľ Hopko (1904 – 1976) II.

Duchovná a pastoračná činnosť otca Vasiľa  (1945 – 1968)

            Po druhej svetovej vojne otec Vasiľ Hopko naďalej pôsobil v Prešove, kde napísal publikáciu Greko-katoličeskaja cerkov (1946)  pri príležitosti 300. výročia Užhorodskej únie.[1] V okolitých krajinách sa postavenie gréckokatolíkov rapídne zhoršovalo a aj na území obnovenej ČSR sa zintenzívnili slovné útoky na gréckokatolícku cirkev. Rok po skončení druhej svetovej vojny vydala Posvätná kongregácia dekrét č. 26/1946, kde zverila prešovskému biskupovi Gojdičovi správu nad všetkými gréckokatolíkmi v ČSR. Prešovský biskup nemohol efektívne spravovať celú diecézu, a tak sa rozhodol požiadať Svätú stolicu o vymenovanie pomocného biskupa. Prešovský biskup predložil Apoštolskej stolici piatich kandidátov, z ktorých Rím vybral Mons. ThDr. Vasiľa Hopka. Menovacou bulou z 2. januára 1947 ho pápež Pius XII. vymenoval do úradu prešovského pomocného biskupa. V tom čase otec Vasiľ zastupoval ťažko chorého kňaza v Bardejove.[2]

            8. januára 1947 bol otec Vasiľ Hopko vymenovaný za generálneho vikára a 11. mája 1947 za prítomnosti mnohých veriacich a taktiež aj štátnych príslušníkov bol Vasiľ Hopko vysvätený v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove za pomocného biskupa.[3]

            Okamžite sa ujal svojej funkcie. Prvú svätú liturgiu vo funkcii pomocného biskupa odslúžil pri príležitosti 700. výročia prvej písomnej zmienky mesta Bardejov. V lete sa zúčastnil na dňoch ruskej kultúry v Stropkove a 8. novembra slúžil odpustovú slávnosť v rodnej obci Hrabské. Taktiež zastupoval prešovského biskupa Gojdiča na konferenciách a stretnutiach biskupov či podnikal služobné cesty do zahraničia, čo mu neskôr komunisti vyčítali.

            Situácia sa rapídne zhoršilo po februárovom prevrate, ktorým sa komunisti chopili moci v krajine. Spočiatku komunisti potrebovali konsolidovať pomery a zbaviť sa politických protivníkov. Až na prelome rokov 1948 a 1949 sa komunistická strana zamerala na jednotlivé cirkvi. Komunisti dosadili v júni 1949 do cirkevných ordinariátov svojich zmocnencov, ktorí mali sledovať činnosť biskupov a hlásiť všetky podozrivé aktivity duchovenstva. Obaja prešovskí biskupi boli neustále sledovaní príslušníkmi ŠtB. Pomocný biskup Vasiľ Hopko si uvedomoval, že KSČ plánuje úplnú likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi na území ČSR ako tomu bolo v okolitých krajinách. V roku 1950 otca Vasiľa navštívil poslanec KSČ Pšenička spolu s predsedom Krajského národného výboru v Prešove Medveďom a prehovárali pomocného prešovského biskupa, aby prestúpil na pravoslávie, pričom mu sľubovali hodnosť  arcibiskupa pravoslávnej cirkvi na Slovensku.

            Komunisti využívali rôzne praktiky ako zdiskreditovať otca Vasiľa. Jeden z členov ŠtB prišiel 2. apríla 1950 na spoveď práve k pomocnému biskupovi. Následne predložil predstaviteľom ŠtB správu, kde obviňoval biskupa z protištátnej činnosti a nelojálnosti voči komunistickému režimu. Vasiľ Hopko sa so svojim strážcom z ŠtB rozprával o gréckokatolíckej cirkvi a pár dní pred definitívnym zrušením sa sám biskup vyjadril, že čoskoro sa rozhodne o jeho osude.[4]

            K definitívnej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi na území ČSR došlo 28. apríla 1950 v Prešove. V budove Čierneho orla sa uskutočnil tzv. Prešovský sobor, ktorý zakázal činnosť gréckokatolíkov. V ten istý deň pravoslávna cirkev zabrala biskupskú rezidenciu a katedrálny chrám. Pomocný biskup Vasiľ Hopko bol spočiatku držaný v domácom väzení. Aj napriek obmedzeným možnostiam komunikácie sa skontaktoval s podpredsedom SNR  a žiadal ho, aby mu umožnili vytvoriť gréckokatolícku diecézu so sídlom v Michalovciach alebo Prešove pre tých veriacich, ktorí odmietli prestúpiť na pravoslávie. Taktiež sa obrátil na Slovenský úrad pre veci cirkevné v Bratislave so žiadosťou, aby mohol vychovávať gréckokatolíckych bohoslovcov v rímskokatolíckom seminári. Komunisti však všetky jeho návrhy zamietli a spolu s ďalšími predstaviteľmi gréckokatolíckej cirkvi ho 17. mája 1950 previezli do internačného kláštora v Báči. V kláštore sa stretol aj so sídelným prešovským biskupom Pavlom Petrom Gojdičom. V zajatí im umožnili slúžiť svätú liturgiu latinského obradu, a tak sa otec Vasiľ Hopko rozhodol učiť sa latinský obrad, keďže ho neovládal. Internovaného pomocného biskupa zasiahla smutná správa o úmrtí jeho matky 30. januára 1952. Vasiľ Hopko aj napriek prosbám sa nemohol zúčastniť pohrebu, čo ho poznačilo na celý život.[5]

            Z Báču otca Vasiľa previezli do františkánskeho kostola v Hlohovci a následne ho preložili do väzenia na Ruzyně v Prahe, kde ho obvinili z velezrady a vyzvedačstva. Komunisti na otca Vasiľa tlačili a využívali tvrdé praktiky, aby podlomili jeho psychiku. Ako sám spomínal, tak ho raz zavreli do tmavej cely, kde po dobu ôsmich dní bol iba o chlebe a vode, pričom si vôbec nemohol sadnúť ani ľahnúť.

            Súdny proces s otcom Vasiľom Hopkom zostal v úzadí, pretože pozornosť sa zamerala na tri veľké procesy s biskupmi – Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Petrom Gojdičom. Súd s Hopkom sa začal 24. októbra 1951 v Bratislave pod predsedníctvom Dominika Turčana, ktorý ho uznal za vinného zo zločinov velezrady a vyzvedačstva. Vasiľ Hopko bol odsúdený na 15 rokov väzenia a okrem iného musel zaplatiť pokutu vo výške 20 000 Kčs. Úrady mu taktiež skonfiškovali všetok majetok.[6]

            Otec Vasiľ Hopko prežil nasledujúce obdobie vo viacerých československých väzniciach – Leopoldov, Ilava, Valdice, Mírov, Praha na Ruzyně. Vo väznici vykonával rozličnú činnosť ako napríklad výroba vrecúšok, obšívanie matracov, výroba motúzov či špendlíkov. Vo väzení sa stretával s inými kňazmi či vzdelanými ľuďmi a vďaka tomu mohol rozvíjať najmä svoje jazykové znalosti či teologické poznatky. V Leopoldove ho umiestnili do cely vedľa gréckokatolíckeho kňaza a redemptoristu Jána Mastiliaka či bývalého člena komunistickej strany Gustáva Husáka. Do Leopoldova taktiež presunuli aj otca biskupa Pavla Petra Gojdiča a  otca biskupa Jána Vojtaššáka. Z Leopoldova otca Vasiľa previezli do ilavskej väznice, kde ho umiestnili do cely s vrahom. To bola jedna zo zaužívaných metód komunistickej strany. Do jednej cely zavreli komunistu alebo kriminálnika s cirkevným predstaviteľom. Život s vrahom vyčerpal otca Vasiľa nielen po fyzickej ale aj psychickej stránke. V roku 1960 ho opäť preložili do väznice v Leopoldove, kde sa stretol s prešovským sídelným biskupom a blízkym priateľom z detských čias Pavlom Petrom Gojdičom, ktorý zomrel 17. júla 1960.[7]

            Počas svojho pobytu vo väzniciach podal niekoľkokrát žiadosť o prejednanie jeho odsúdenia, ale neúspešne. Podobne neuspel ani vtedy, keď prezident ČSR Antonín Novotný udelil 9. mája 1962 amnestiu, ktorá sa však na biskupa Vasiľa nevzťahovala. Prezident Antonín Novotný udelil 2. októbra 1963 amnestiu trom biskupom – Jánovi Vojtaššákovi, Stanislavovi Zelovi a Ladislavovi Hladovi. Otec Vasiľ Hopko naďalej zostal vo väznici.[8] Možno by sa zdalo, že Vatikán pozabudol na pomocného prešovského biskupa Vasiľa, ale Svätý stolec neustále žiadal komunistických predstaviteľov o prepustenie rodáka z Hrabského. Nakoniec bol otec Vasiľ Hopko 12. mája 1964 kvôli zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu prepustený.[9] Jeho kroky okamžite smerovali na východné Slovensko. Istý čas sa zdržiaval v Košiciach a potom navštívil aj Prešov, kde si obzrel katedrálny chrám a biskupskú rezidenciu, ktorú zabrala pravoslávna cirkev. Keďže komunisti nechceli pripustiť obnovenie gréckokatolíckej cirkvi, presunuli otca biskupa do kláštore v českom Oseku, kde pôsobili Sestry sv. Kríža pochádzajúce zo Slovenska. Vasiľ Hopko sa stal ich duchovným správcom. Aj z Oseku sa snažil obnoviť gréckokatolícku cirkev. Taktiež sa stretával s vplyvným duchovenstvom a v kláštore ho navštevovali aj rodní veriaci z Hrabského či gréckokatolícki kňazi z východného Slovenska. Ako hlavný cieľ si vytýčil obnovenie gréckokatolíckej cirkvi.

            Dlhé väznenie, neľudské podmienky a neustále pracovné vyťaženie sa podpísalo na jeho zdravotnom stave, ktorý sa rapídne zhoršoval od druhej polovice 50. rokov 20. storočia. Už vo väzení trpel nervovými depresiami. Neskôr trpel cukrovkou, astmou a v noci neustále blúznil. Podľa jeho vlastných slov sa mu v noci zjavovala jeho zosnulá matka a taktiež nebohý biskup Pavol Peter Gojdič. Okrem iného sa mu zhoršoval zrak a začal pociťovať problémy s pohybovým aparátom.[10]

Vasiľ Hopko po obnovení gréckokatolíckej cirkvi (1968 – 1976)

            Biskup Vasiľ Hopko so svojimi blízkymi spolupracovníkmi vycítili možnosť pokúsiť sa o obnovu gréckokatolíckej cirkvi v závere 60. rokov 20. storočia. Preto sa biskup Hopko rozhodol rozposlať listy najvyšším politickým predstaviteľom štátu, medzi ktorými bol aj Alexander Dubček, aby podporili jeho myšlienku na obnovu cirkvi. Úzko spolupracoval s pražským biskupom ThDr. Františkom Tomáškom a ďalšími slovenskými biskupmi. Ich spolupráca viedla k založeniu Akčného výboru Gréckokatolíckej cirkvi a jeho hlavní predstavitelia zvolali na 10. apríla 1968 zhromaždenie všetkých gréckokatolíckych kňazov. Na tomto stretnutí sa zúčastnilo 133 kňazov a pozvanie prijal aj jediný gréckokatolícky biskup otec Vasiľ Hopko, ktorý celému stretnutiu predsedal. Zhromaždenie vyhlásilo Prešovský sobor za neplatný a zvolili si 17-členný výbor na čele s biskupom, ktorý mal zastupovať obnovenú gréckokatolícku cirkev v republike. 13. júna 1968 bola gréckokatolícka cirkev vládnym nariadením definitívne obnovená. 17. júla toho istého roku bol zriadený gréckokatolícky biskupský úrad so sídlom v Košiciach na čele s Andrejom Zimom. Otec Vasiľ Hopko sa nemohol ujať úradu, keďže ho úrady ešte nerehabilitovali a nemohol tak zastávať žiadnu verejnú či duchovnú funkciu. To sa zmenilo až na prelome rokov 1968 a 1969, kedy bolo zastavené trestné stíhanie otca biskupa a v roku 1971 bol dokonca odškodnený sumou 120 000 Kčs.

            Na začiatku roka 1968 navštívil biskup Vasiľ Hopko pápeža Pavla VI. priamo v Ríme, aby riešil naliehavú situáciu gréckokatolíkov v Československu. 20. decembra 1968 vymenoval pápež otca Jána Hirku za ordinaŕa Gréckoaktolíckej cirkvi v Československu a otec Vasiľ Hopko sa stal prešovským svätiacim biskupom, čo potvrdil štátny súhlas Ministerstva kultúry  z 2. apríla 1969. Sídlo biskupa sa opäť presunula do Prešova a znova začali využívať katedrálny chrám, ktorý zabrala pravoslávna cirkev v ten istý deň ako sa konal Prešovský sobor.

Pohľad na zosnulého prešovského svätiaceho biskupa Vasiľa Hopka.
Zdroj: Slovo, ročník 8, číslo 11, rok 1976, str. 13.

            Po oficiálnom obnovení gréckokatolíckej cirkvi zamieril biskup Vasiľ Hopko do svojej rodnej obce Hrabské, kde slúžil odpustovú liturgiu na sviatok sv. Demetera 10. novembra. Otec Vasiľ bol pozývaný do každej farnosti, aby šíril duchovné slovo. Veriaci si ho nesmierne vážili pre jeho nezlomnú vieru a skromnosť, ktorú prejavoval pri bežnom kontakte. Neváhal navštíviť aj najmenšie farnosti a ich filiálky. Taktiež sa zúčastňoval na odpustových slávnostiach na pútnickom mieste rímskokatolíckej cirkvi v Levoči[11] či na gréckokatolíckom pútnickom mieste v Ľutine.[12] Po roku 1968 bol pozývaný do jednotlivých farností na východnom Slovensku, aby posvätil novovybudované či zrekonštruované chrámy, farské budovy, kaplnky či zvony. V rokoch 1969 až 1973 postupne posvätil chrámy vo Veľkej Trni, Ptrukši, Zemplínskom Jastrabí, Drienici, Vyšnom Orlíku, Kyjove či Repejove. Dokonca posvätil chrám aj v Bratislave.[13]

            11. mája 1972 oslávil 25. výročie svojej biskupskej konsekrácie slávnostnou svätou liturgiou v Prešove. Po skončení liturgie sa čítali telegramy a azda najviac ho potešil ten od samotného pápeža Pavla VI, ktorý mu ďakoval za nezlomnú vieru a vedenie gréckokatolíkov v ČSR.[14]

            V posledných rokoch svojho života sa stiahol a už nebol taký aktívny, neslúžil toľko svätých liturgií a sviatostí a na verejnosti vystupoval len pri významných udalostiach. Jediné čo sa nezmenilo bola ranná svätá liturgia v súkromnej kaplnke a večerná liturgia v katedrálnom chráme. Jeho zdravotný stav sa neustále zhoršoval až do takého stavu, že sa o neho museli starať sestry Služobnice.

            23. júla 1976 o 15 hodine popoludní zomrel vo svojej domácnosti ThDr. Vasiľ Hopko, svätiaci prešovský biskup.[15] Už pár dni pred smrťou sa cítil veľmi slabý a vyčerpaný, čo dokazujú aj výpovede sestry Simeony, ktorá sa o neho starala. Často mu bolo nevoľno, odpadával, cítil sa unavený a aj sám hovoril, že sa blíži jeho smrť. Odmietal jesť a okrem zraku sa mu zhoršil aj sluch. Pár dní pred smrťou sa každý deň spovedal, čo odôvodňoval tým, že stále zabudol na nejaký hriech s ktorým nemôže odísť zo sveta.[16] Zosnulý bol vystavený 28. júla 1976 v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa a v ten istý deň sa o 9 hodine konal biskupský pohreb so všetkými pohrebnými obradmi. Všetky obrady celebroval otec Ján Hirka. 29. júla sa na miestnom cintoríne konal cirkevný pohreb, ktorý celebroval biskup Joakim Segedi spolu s otcom Jánom Hirkom. Následne telo zosnulého biskupa Vasiľa preniesli do krypty katedrálneho chrámu, kde ho uložili vedľa sídelného biskupa Pavla Petra Gojdiča.[17]

            Otec Vasiľ Hopko stál spolu s biskupom Pavlom Petrom Gojdičom na čele gréckokatolíckej cirkvi počas jej najťažšieho obdobia počnúc druhou svetovou vojnou a následným komunistickým režimom. Nikdy sa otec biskup Vasiľ nevzdával a žil svoj život svedomito a bol určite vzorom pre všetkých gréckokatolíkov v republike. Jeho snaha bola korunovaná v roku 1968, kedy bola gréckokatolícka cirkev obnovená. Na druhej strane sa tento ťažký boj podpísal na jeho zdraví. Avšak ani tesne pred svojou smrťou neľutoval, že sa postavil na odpor komunistickému režimu. V nedeľu 14. septembra 2003 počas tretej cesty pápeža Jána Pavla II. na Slovensko ho v Bratislave v Petržalke blahorečil a taktiež určil dátum jeho liturgickej spomienky na 11. máj, čo je deň spomienky na jeho biskupskú konsenkráciu. Biskup Hopko sa stal novodobým mučeníkom gréckokatolíckej cirkvi.[18]

Prvý diel je prístupný TU.

_____________

Autor: Bc. Matúš Burda

Zdroje (pre oba diely)

Dobová literatúra

  1. Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum. 1903. 64-65.
  2. Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum. str. 118.

Sekundárna literatúra

  1. BORZA, Peter. Blahoslavený Vasiľ Hopko prešovský pomocný biskup (1904-1976). Prešov : Petra. 2003. s. 95. ISBN 80-89007-40-6.
  2. BORZA, Peter. Dejiny gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v období II. svetovej vojny (1939-1945). Prešov : Petra. 2006. 222 s. ISBN 80-89007-80-5.
  3. BORZA, Peter a kol. Dedičstvo sv. Cyrila a Metoda. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku. Prešov : Petra. 2012. s. 120 – 135. ISBN 978-80-8099-064-0.
  4. CORANIČ, Jaroslav : The Way Work the Sanctification. The Fate of the Greek-Catholic Bishops P. P. Gojdič, OSBM and ThDr. V. Hopko after 1948. In KOŽIAK, Rastislav – NEMEŠ, Jaroslav (eds.). Svätec a jeho funkcie v spoločnosti II. Bratislava: Chronos, 2006, s. 247-260. ISBN 80-89027-19-9.
  5. KAMENEC, Ivan a kol. Slovenská republika 1939-1945. Bratislava : VEDA. 2015. s. 199-202. ISBN 978-80-224-1351-0.
  6. LETZ, Róbert. Slovenské dejiny V. (1938-1945). Bratislava : Literárne informačné centrum. 2012. 367 s. ISBN 978-80-81190-55-1
  7. PAŽUR, Štefan. Protifašistický odboj na východnom Slovensku. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo. 1974. 199 s.
  8. ŠABO, Martin. Perzekúcia katolíkov a zvlášť rehoľníkov v komunistickom Československu s prihliadnutím na vtedajšie právo. In. JAKUBČIN, Pavol (zost.). Likvidácia reholí a ich život v ilegalite v rokoch 1950 – 1989. Bratislava : Ústav pamäti národa. 2010. s. 37. ISBN 978-80-89335-32-9

Edované pramene

  1. LETZ, Róbert (ed.). Dokumenty k procesu s katolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom. Bratislava : Ústav pamäti národa. 2007. s. 124-127, 132-134, 156-160. ISBN 978-80-969296-6-5.

Štúdie

  1. SLODIČKA, Andrej. Ecumenical Thinking of Blessed Bishop and Martyr Vasiľ Hopko (1904–1976) in the Work Greko-katoličeskaja cerkov. In Studia Aloisiana, roč. 1,  č. 1, 2009. s. 69 – 84. ISSN 1338-0508.

Periodiká

  1. DANCÁK, František. Pamiatke vladyka Bazilu. In Slovo, 1976, roč. 8, č. 11, s. 13.
  2. KORBA, Emil. Na mnohaja i blahaja ljeta, vladyko! In Slovo, 1972, roč. 4, č. 5, s. 9.
  3. Na levočskom odpuste. In Slovo, 1969, roč. 1, č. 1-2. s. 4.
  4. Vyše 30 tisíc pútnikov v Ľutine. In Slovo, 1969, roč. 1, č. 3. s. 4.
  5. Bazil Hopko svätiaci prešovský biskup. In Slovo, 1976, roč. 8, č. 10, s. 5.
  6. Posledné dni otca biskupa Dr. Bazila Hopku. In Slovo, 1976, roč. 8, č. 11, s. 14.
  7. časopis Slovo (1969 – 1975)

Poznámky:

[1]V tomto diele formuloval aj svoje základné myšlienky a postoje k viere. Bližšie pozri : SLODIČKA, Andrej. Ecumenical Thinking of Blessed Bishop and Martyr Vasiľ Hopko (1904–1976) in the Work Greko-katoličeskaja cerkov.  In Studia Aloisiana, roč. 1,  č. 1, 2009. s. 69 – 84. ISSN 1338-0508.

[2]BORZA, Peter. Blahoslavený Vasiľ Hopko prešovský pomocný biskup (1904-1976). Prešov : Petra. 2003. s. 55-57. ISBN 80-89007-40-6.

[3]Hlavným svätiteľom bol sídelný prešovský biskup Pavol Peter Gojdič. Ďalšími spolusvätiteľmi boli pražský biskup Mons. ThDr. Jozef Beran a košický biskup Jozef Čársky. Novovymenovaný pomocný biskup si za svoje heslo zvolil citát z Evanjelia podľa Jána : „Aby všetci jedno boli.“

[4]Bližšie pozri : LETZ, Róbert (ed.). Dokumenty k procesu s katolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom. Bratislava : Ústav pamäti národa. 2007. s. 89-92. ISBN 978-80-969296-6-5.

[5]BORZA, Peter. Blahoslavený Vasiľ Hopko prešovský pomocný biskup (1904-1976). Prešov : Petra. 2003. s. 55-78. ISBN 80-89007-40-6.

[6]K prípave súdneho procesu pozri bližšie : LETZ, Róbert (ed.). Dokumenty k procesu s katolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom. Bratislava : Ústav pamäti národa. 2007. s. 124-127, 132-134, 156-160. ISBN 978-80-969296-6-5.

[7]BORZA, Peter. Blahoslavený Vasiľ Hopko prešovský pomocný biskup (1904-1976). Prešov : Petra. 2003. s. 55-78. ISBN 80-89007-40-6.

[8]ŠABO, Martin. Perzekúcia katolíkov a zvlášť rehoľníkov v komunistickom Československu s prihliadnutím na vtedajšie právo. In. JAKUBČIN, Pavol (zost.). Likvidácia reholí a ich život v ilegalite v rokoch 1950 – 1989. Bratislava : Ústav pamäti národa. 2010. s. 37. ISBN 978-80-89335-32-9

[9]Počas exhumácie telesných pozostatkov biskupa Vasiľa boli v tele nájdené vysoké hodnoty jedu arzénu, čo dokumentuje fakt, že mu počas väzenie podávali životu nebezpečnú látku.

[10]BORZA, Peter. Blahoslavený Vasiľ Hopko prešovský pomocný biskup (1904-1976). Prešov : Petra. 2003. s. 55-78. ISBN 80-89007-40—6;

[11]Na levočskom odpuste. In Slovo, 1969, roč. 1, č. 1-2. s. 4.

[12]Vyše 30 tisíc pútnikov v Ľutine. In Slovo, 1969, roč. 1, č. 3. s. 4.

[13]Pozri bližšie jednotlivé čísla časopisu Slovo od roku 1969 do roku 1972.

[14]KORBA, Emil. Na mnohaja i blahaja ljeta, vladyko! In Slovo, 1972, roč. 4, č. 5, s. 9.

[15]ThDr. Bazil Hopko svätiaci prešovský biskup. In Slovo, 1976, roč. 8, č. 10, s. 5.

[16]Posledné dni otca biskupa Dr. Bazila Hopku. In Slovo, 1976, roč. 8, č. 11, s. 14.

[17] DANCÁK, František. Pamiatke vladyka Bazilu. In Slovo, 1976, roč. 8, č. 11, s. 13.

[18]BORZA, Peter. Blahoslavený Vasiľ Hopko prešovský pomocný biskup (1904-1976). Prešov : Petra. 2003. s. 55-78. ISBN 80-89007-40—6;

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.