Blízky východ v prvej svetovej vojne I.

PRVÁ ČASŤ: OSMANSKÁ RÍŠA SA ZAPÁJA DO VOJNY

Americká invázia do Iraku bola len najnovšou epizódou v dlhej sérii konfliktov, rebélií a zahraničných okupácií v oblasti Blízkeho východu. Kedy sa však západné mocnosti začali zapájať do miestneho diania? Odpoveď na túto otázku treba hľadať v čase, kedy región tvoril súčasť Osmanskej ríše. Prvý diel nášho trojdielneho článku vás tak presunie na bojiská prvej svetovej vojny.

Stav Osmanskej ríše pred vojnou

Počiatkom 20. storočia už mala Osmanská ríša časy svojej najväčšej slávy dávno za sebou, naďalej sa však rozprestierala na obrovskom teritóriu siahajúcom od juhovýchodného cípu Európy cez dnešné Turecko až do Arabskej púšte a k horám Kaukazu. Hoci formálne vládol impériu sultán, v skutočnosti mala kontrolu nad chodom krajiny v rukách vláda, predovšetkým minister vojny Enver Paša (1881-1922), minister vnútra Talat Paša (1874-1921) a minister námorníctva Džamal Paša (1872-1922).

Títo traja muži vládli v podstate ako diktátori 20 miliónom obyvateľov, z ktorých len polovica bola Turkami, kým druhá pozostávala z Arabov, Grékov, Arméncov a mnohých ďalších národností a etník. Enver Paša bol rozhodnutý postaviť sa v blížiacom sa konflikte na stranu Nemecka a Rakúsko – Uhorska proti Británii, Francúzsku a Rusku. Nemecký cisár Wilhelm II. (1859-1941) preto poslal do Istanbulu vojenskú misiu vedenú generálom Otto Liman von Sanders (1855-1929).

Osmanská ríša sa zapája do prvej svetovej vojny

Keďže prvá svetová vojna mala spočiatku charakter európskeho konfliktu, neočakávalo sa, že sa do nej Osmanská ríša zapojí. Enver Paša bol však veľmi schopným manipulátorom a pod jeho vplyvom sa turecká vláda rozhodla do vojny zapojiť. Dňa 25. októbra 1914 začína podpisovať povolávacie rozkazy, ktoré mali poslať na smrť státisíce vojakov. Zároveň prikazuje tureckým lodiam kotviacim v Čiernom mori začať vojnu proti Rusku, čo sa stalo 29. októbra vo forme námorného útoku na Odessu, Sevastopoľ a ďalšie ruské mestá. V ten istý deň vyhlásila Dohoda Osmanskej ríši vojnu.

Zatiaľčo na východe krajiny sa ruské posádky zoskupujú v oblasti Kaukazu, na juhu v meste Basra (dnešný Irak) sa vyloďujú britské a indické posádky, ktorých účelom bolo ochrániť vzácne ropné polia v Perzii (dnešný Irán). V Dardanelách sa zároveň vojnové lode blížia k polostrovu Gallipoli a tak je za necelé dva týždne od zapojenia sa do vojny, Osmanská ríša už napádaná z troch svetových strán. Von Sanders zameral pozornosť na obrany Istanbulu a Dardanel, kým Enver Paša chcel vyhnať Rusov z oblasti Anatólie späť cez Kaukaz.

Osmanská ríša sa pritom zďaleka nenachádzala v stave viesť vojnu, pred ktorej začiatkom bola navyše porazená v Balkánskych vojnách v rokoch 1912-1913. Nemala pre vedenie vojny k dispozícii dostatok finančných prostriedov ani vojakov. V decembri 1914 spúšťa turecká tretia divízia pozostávajúca z približne 120 tisíc mužov útok proti Rusom. Jej vojaci pritom neboli pripravení ani dostatočne vyzbrojení pre boj v tuhej zime, kde teploty klesajú aj pod mínus 30 stupňov Celzia.  

Turecká armáda sa snažila Rusov obkľúčiť, namiesto toho však Rusi obkľúčili Turkov, z ktorých tretina padla v priebehu jedinej noci. Dňa 7. januára 1915 sa tak zvyšní Turci už sťahujú z Kaukazu späť na západ. Vyše 50 tisíc z nich pritom bolo usmrtených, zranených alebo padlo do ruského zajatia. Oblasť Anatólie sa tak stala zranitelnejšou voči ruskému útoku, Rusi však čakajú s postupom do februára 1915.

Snaha o zisk Suezského prieplavu

V januári 1915 časť tureckej armády pochoduje Sinajskou púšťou, aby zabrala najvzácnejšiu dŕžavu Britov na Blízkom východe, Suezský prieplav. Ten spájal britské záujmy s ich teritóriami v oblasti Iránu, Afganistanu a Indii a ak by ho Turci dobyli, zásadne by tak oslabili britské snahy v regióne.  Minister námorníctva Džamal Paša preto vedie cez Palestínu štvrtú tureckú divíziu pozostávajúcu z približne 15 tisíc mužov.

Bol si vedomý, že s podobne veľkou armádou neobsadí Egypt chránený Britmi, dúfal však vyvolať moslimské hnutie proti prítomnosti západných mocností. Dosahuje prieplav v noci 7. februára, pričom Britov spočiatku turecký útok prekvapí, rýchlo ich však doplnia posily. Pod rastúcim britským tlakom sú Turci nútení sa od Suezského prieplavu stiahnuť a vrátiť späť po ceste, ktorou prišli. V nasledujúcich mesiacoch vzrástol počet britských vojakov v Egypte natoľko, že Turci sa už útok na prieplav neodvážili zopakovať.

Bitka pri Gallipoli

Medzitým sa postup na západnom fronte nekoná podľa britských predstáv a v Británii sa tak rozhodne o otvorení nového frontu v oblasti Blízkeho Východu. Vtedajší prvý lord admirality Winston Churchill (1874-1965) prichádza s nápadom viesť námorný útok spojený s pozemnými bojmi v prielive Dardanely, cez ktorý sa mali vojenské lode dostať do Istanbulu, v dôsledku čoho by Osmanská ríša podľa jeho predstáv požiadala o prímerie.

Minister vojny lord Horatio Herbet Kitchener (1850-1916) však nechcel pripraviť západný front o vojakov a muníciu, keďže Blízky východ mal pre neho menšiu prioritu. Útok mal preto mať len námornú podobu a začína sa na jar 1915. Pre operáciu boli vymedzené staršie britské a francúzske vojnové lode, ktoré spúšťajú útok na turecké pobrežie 18. marca.

More v Dardanelách však bolo plné výbušných mín, ktoré potopili francúzsku loď Bouvet, britské lode HMS Irresistible a HMS Ocean a ďalšie tri lode zásadne poškodili. V podobnej situácii sa Briti rozhodnú počkať s pokrokom námorného útoku, kým pozemné vojsko nezabezpečí pobrežie polostrova Gallipoli.

Dňa 25. apríla 1915 sa preto na odlišných miestach polostrova vyloďujú britskí vojaci a austrálsko – novozélandské posádky ANZAC, ktoré spočiatku Turkov zaskočia a tak majú výhodu z momentu prekvapenia. Snažia sa dosiahnuť strategicky dôležité vyvýšené miesta, ako však pokročujú stretávajú sa s čoraz väčšou tureckou odozvou, snažiacou sa zahnať sa ich späť do mora. Operácia sa mení na boje v zákopoch a pokračuje v nasledujúcich jarných a letných mesiacoch, kedy už na oboch stranách vojaci trpia v dôsledku chorôb, vysokých teplôt a nedostatku zásob.

Západné mocnosti podceňovali pripravenosť aj stratégie tureckej amády, tá však bola trénovaná podľa nemeckého vzoru a počítala s výhodou domáceho prostredia. Naďalej preto udržiavala pod svojou kontrolou kľúčové pozície, zatiaľčo vojaci Dohody postupujú len veľmi pomaly a aj to za cenu mnohých obetí na životoch. Koncom roka 1915 sa preto začína s postupnou evakuáciou britských vojakov a posádok ANZAC z polostrova Gallipoli.

Obe strany utrpeli v boji veľké straty, čo viedlo k tomu, že britská armáda už počas vojny viac nenapadla Osmanskú ríšu od mora a Churchillova snaha zaistiť rýchlo víťazstvo proti Turkom sa skončila. Sám Churchill musel odstúpiť z fukncie prvého lorda admirality a až do konca prvej svetovej vojny sa stiahol do úzadia, neviedol politiku a velil na západnom fronte.  

Britské operácie v Iráne a Iraku

V otázke účasti Osmanskej ríše v prvej svetovej vojne bolo prvoradým záujmom Británie ochrániť ropné polia v oblasti dnešného Iránu a zaistiť ich neprerušenú produkciu. Len nedávno sa ropa stala novým palivom západného sveta, na ktoré Británia prešla od uhlia v roku 1911 a spolu s Francúzskom investovala mnoho financií do výstavby ropných polí v južnom Iráne. Preto sa jej posádky vylodili v oblasti už 6. novembra 1914, pričom mali zaistiť stabilné plynutie ropy do lodí, letectva a peších vojsk Dohody.

Britské jednotky začínajú v marci 1915 postupovať od rieky Tigris, vyháňajúc z oblasti turecké a arabské sily, pričom ich veliteľ má v záujme ešte pred koncom roka zajať Bagdad. V novembri 1915 tak približne 11 tisíc britských vojakov sa dostáva do okolia Bagdadu, v ceste do mesta im však stojí 20 tisíc vojakov 6. osmanskej divizíe.

Po boji trvajúcom štyri dni sa Britom tureckú obranu nepodarí prelomiť a nakoniec sú nútení ustúpiť a pod velením generála Charlesa Townshenda (1861-1924) do mesta Kut El Amara na území súčasného východného Iraku. Turecká armáda bola ustupujúcim Britom v pätách a v decembri 1915 dosiahla mesto Kut El Amara a začala ho obliehať. Sebavedomý Townshend sa spoliehal na dostatočné zásoby munície a jedla, ktoré mali Britom vydržať nasledujúce dva mesiace.

Zatiaľčo sú britské jednotky v Kut El Amara obliehané, prichádza prebrať velenie nad operáciou nemecký poľný maršal Colmar von der Goltz (1843-1916), ktorý sa Britov rozhodne nechať vyhladovať. Britské jednotky sa medzitým od januára do apríla snažili tureckú blokádu Kut El Amara prelomiť sériou viacerých útokov, všetky však boli neúspešné.

Britom v Kut El Amara pod velením generála Townshenda medzitým postupne dochádzajú zásoby aj munícia. Po obliehaní trvajúcom 147 dní sa tak 13 tisíc britských a indických vojakov napokon vzdáva nepriateľovi dňa 29. apríla 1916. Townshend spolu so svojimi mužmi je zajatý, v dôsledku čoho sa Briti rozhodnú nepokračovať vo výprave v Iraku. Turci sa naproti tomu sústreďujú na juhu a pripravujú defenzívu na riekach Eufrat a Tigris pre prípad, že by sa Briti znovu pokúsili získať Bagdad.

V decembri 1916 bol z pozície britského premiéra odvolaný Herbert Henry Asquith (1852-1928), ktorý stratil dôveru svojich krajanov po porážke pri Gallipoli a nekončiacom krviprelievaní na západnom fronte. Na pozícii ho nahradil David Lloyd George (1863-1945), ktorý mal Britániu vyviesť z vojny a pre ktorého sa jedným z hlavných cieľov vojny stalo zničenie Osmanskej ríše.

Počiatkom roku 1917 Briti obnovujú svoje vojenské snahy v Iraku a postupujú pozdĺž rieky Tigris, tlačiac tureckú obranu čoraz viac na sever a berúc so sebou mnohých zajatcov. Dňa 11. marca zabrali Briti Bagdad, pričom už v tom čase mali s Francúzmi dohodu o rozdelení území medzi mestami Bagdad a Basra.

Strety Turkov s Rusmi

Medzitým Rusi postupujú v máji 1915 do tureckého mesta Erzurum vedúc armádu pozostávajúcu z 80 tisíc vojakov a zaberajúc mestá ležiace po ceste. Postaviť sa im má 50 tisíc tureckých vojakov, tí však nemajú k dispozícii dostatok munície a získanie posíl alebo zásob komplikuje nedokončený a nedostatočný systém železníc. Strety Turkov s Rusmi v priebehu roka pokračovali a mnohé mestá menili pánov doslova z týždňa na týždeň.

V septembri 1915 preberá velenie nad ruským frontom v Kaukaze cárov bratranec veľkoknieža Nikolaj Nikolajevič Romanov (1856-1929), plánujúci po zvyšok roka ofenzívne stratégie. Pod jeho velením sa v januári 1916 dávajú ruské posádky znovu do pohybu s takmer dvojnásobným počtom mužov a počas prekvapujúceho útoku ženú Turkov na západ, predierajúc sa celým východným frontom. V polovici februára 1916 získavajú do svojich rúk opevnené mesto Erzurum, ktorého strata bola pre Turkov tak bolestná, že ju dlhšie ani nezverejnili a sám sultán sa o nej dozvedel až o niekoľko mesiacov neskôr.

Ďalšia časť ruskej armády sa vylodila na brehoch Čierneho mora, kde zaberala postupne viaceré turecké mestá a boje medzi Rusmi a Turkami pokračovali v priebehu celého leta a jesene 1916. Koncom augusta už Rusi porazili dve turecké divízie a okupovali značnú časť územia Osmanskej ríše.

Druhá a tretia divízia osmanskej armády prišla v priebehu roka o približne 100 tisíc mužov a ocitla sa takmer bez zásob. Tureckí vojaci na východnom fronte zomierali po stovkách nielen v dôsledku bojov, ale aj chorôb, hladu a studenej zimy, keďže nemali k dispozícii teplú stravu ani čižmy. Systém zásobovania tureckej armády v rámci celej ríše začína zlyhávať a mnohí vojaci z armády utekajú, hoci často aj tak neuniknú smrti v dôsledku chorôb, chladného podnebia a hladu.

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Blood and Oil: The Middle East in World War I

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/87/Bundesarchiv_Bild_183-H29994%2C_Liman_von_Sanders_mit_t%C3%BCrkischen_Offizieren.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.