Blízky východ v prvej svetovej vojne II.

DRUHÁ ČASŤ: ZÁVER A DOPAD VOJNY NA OSMANSKÚ RÍŠU

Americká invázia do Iraku bola len najnovšou epizódou v dlhej sérii konfliktov, rebélií a zahraničných okupácií v oblasti Blízkeho východu. Kedy sa západné mocnosti začali zapájať do miestneho diania? Odpoveď na túto otázku treba hľadať v čase, kedy región tvoril súčasť Osmanskej ríše a dejisko prvej svetovej vojny. Druhá časť nášho trojdielneho seriálu vám priblíži arabské povstanie, záverečné boje vojny a zrod tureckého nacionalizmu.

Postup v oblasti Palestíny a Izraela

Po neúspechu pri Gallipoli a v Iraku sa Briti rozhodnú viesť útok na Osmanskú ríšu z Egypta, pričom prechádzajú cez Suezský prieplav a popri Sinajskej púšti na pobrežie Palestíny. Egyptskú silu vedie generál Archibald Murray (1860-1945), ktorý dozerá na jej detailnú prípravu a budovanie zásobovacej línie pre vodu a železníc pre posily a zásoby. Následne vedie britské vojsko cez Sinajskú púšť a napáda tureckú armádu v Palestíne, začína sa púštna vojna.

Britom trvalo 6 dlhých mesiacoch, kým cez horúcu púšť prešli, zatiaľčo osmanská štvrtá divízia vytvorila silnú obrannú líniu od Gazy pri morskom pobreží až do mesta Beersheba (súčasný Izrael). Briti si uvedomovali, že pre ich úspech bolo kľúčové získanie Gazy s dôležitými zásobami vody. Murray preto posiela do mesta na jar 1917 britskú posádku, ktorá však už musí čeliť silnej obrannej línii vytvorenej osmanskou štvrou divíziou.

Briti napriek tomu postupujú v snahe získať lepšiu pozíciu, hoc za cenu straty mnohých vojakov až Gazu takmer úplne obkľúčia. Keď sa však zdalo, že Turci sa ocitli v slepej uličke, veliteľovi kavalérie sa zdalo, že ich začína obliehať nepriateľ a tak prikázal svojim mužom, aby sa stiahli. Bez podpory kavalérie bola pešia armáda vystavená hrozbe protiútoku a tak sa tiež stiahla. Neskôr, 17. apríla sa Murray opätovne pokúsi získať Gazu, jediná britská divízia však na prelomenie tureckej obrany nestačí.

V júni je Murray odvolaný z pozície a nahrádza ho maršal Edmund Allenby (1861-1936) prichádzajúci zo západného frontu. Ten si plne uvedomuje, že pre zisk Gazy potrebuje posily a tak s útokom spočiatku vyčkáva. Napokon sa rozhodne zakročiť koncom októbra 1917, kedy Briti podporení austrálskou kavalériou vedú súčasne útok na Gazu aj Beershebu. Obraná línia Osmanskej ríše bola konečne prelomená a Turci sa začínajú sťahovať na sever. Beersheba padá do britských rúk, Gaza však naďalej odoláva nasledujúcich 9 mesiacov. Tretí boj o Gazu predstavuje začiatok konca Osmanskej ríše.

Presun Britov z Blízkeho Východu na západný front

Ako Turci postupujú na sever, Allenby chce využiť výhodu, ktorú voči nim Briti získali a preto zamieri na východ do Jeruzalema. Aj premiér Lloyd George prikázal zabratie svätého mesta pred Vianocami, čo malo mať motivačný efekt na kresťanov v britskej armáde. Dňa 7. decembra 1917 preto Briti útočia na Jeruzalem, kde turecká posádka zložená z 15 tisíc mužov nedokáže dlho odolávať kvalitne vyzbrojenej presile. Začína sa preto sťahovať z mesta, v ktorom sa tým pádom končia štyri storočia osmanskej nadvlády. Allenby so svojimi mužmi vstupuje do Jeruzalema 11. decembra 1917.

Hoci Briti dosahujú postupne v oblasti Blízkeho Východu úspech, Turci naďalej udržiavajú obrannú líniu od Stredozemného k Mŕtvemu moru a britské víťazstvá nemajú dosah na dianie na západnom fronte, kde sa šťastie nebezpečne nakláňa v prospech Trosjpolku. Nemeckí generáli plánujú na jar 1918 veľkú ofenzívu, keďže ich armáda bola posilnená o posádky a divízie z východného frontu, kde boľševická revolúcia viedla k nastoleniu nového režimu pod vedením V. I. Lenina (1870-1924), ktorý rýchlo podpísal mierové zmluvy s Berlínom a Istanbulom a ukončil tak ruskú účasť v prvej svetovej vojne.

Nemecko tak mohlo plne sústrediť svoju pozornosť na západný front a hoci USA mu vyhlasujú vojnu v apríli 1917; zhromaždenie, vytrénovanie a vyslanie amerických vojakov do Európy zaberie čas. Lloyd George si bol vedomý, že väčšina Američanov nedorazí včas a preto prikázal Allenbymu, aby poslal väčšinu svojich posádok na západný front, kde sa hodil každý muž navyše. Blízky Východ však naďalej nestrácal z pozornosti a bol rozhodnutý zabezpečiť v regióne britské víťazstvo. Britská ofenzíva na Blízkom Východe je tak zastavená v čase, keď sa snaží zabrať Damask a zatlačiť na Istanbul.

Arabské povstanie

Už počiatkom prvej svetovej vojny sa tajní agenti Dohody skontaktovali so šarifom Husajnom bin Alí (1854-1931), ktorý bol emirom Mekky a významnou postavou islamského sveta. Briti sa totiž dopočuli o rastúcom nacionalistickom hnutí v Arabskej púšti a chceli ho využiť proti Osmanskej ríši. Naliehali preto na šarifa, aby sa pridal na stranu Dohody a viedol arabské povstanie. Ten súhlasil s poskytnutím svojej podpory, za oplátku však požadoval nezávislosť Arabov. S tou Británia naoko súhlasila, svojho vplyvu v oblasti Arábie sa však rozhodne nemienila vzdať.

Briti tak Arabov zásobovali zbraňami aj financiami až šarif vyhlasuje začiatok povstania dňa 10. júna 1916. Arabi však boli vo svojich akciách nedisciplinovaní a medzi jednotlivými kmeňmi dochádzalo k častým potýčkam. Briti si preto spoľahlivosťou ich povstania neboli istí a uvedomili si, že potrebuje efektívne konajúce líderstvo. Za týmto účelom vyslali do Arabskej púšte z Káhiry britského kapitána Thomasa E. Lawrence (1888-1935), ktorého postavu neskôr zvečnil veľkofilm Lawrence z Arábie (1962).

Lawrence mal nájsť muža, ktorý by z arabských kmeňov vytvoril kvalitnú bojovú silu a tým sa mal stať šarifov syn Fajsal (1885-1933). Spoločne od decembra 1916 plánujú stratégiu arabského útoku proti Osmanskej ríši. Lawrence vedel, že že arabský zákrok proti opevneným tureckým osídleniam by bol komplikovaný a tak radšej s menšími skupinami útočil na železnice smerujúce z Mediny do Damasku.

V júli 1917 sa Arabom pod jeho vedením podarí zajať strategický prístav na brehoch Červeného mora, načo Allenby súhlasí podporiť výpravu väčším množstvom zbraní a peňazí. V priebehu rokov 1917-1918 viedlo arabské povstanie neustále útoky na turecké komunikačné línie, čím znemožnilo aby bolo proti Britom použitých 30 tisíc Turkov.  V septembri 1918 je Allenby pripravený zakročiť proti Damasku. Arabi mu uľahčia situáciu zničením tureckého systému zásobovania v oblasti, čo vedie k demoralizácii v tureckej armáde a rozpadaniu ich obrany. Arabské povstanie naproti tomu naberá na sile a pridávajú sa k nemu ďalšie kmene.

Zvraty posledného roku vojny

Keďže začiatkom roku 1918 bola veľká časť britskej armády na Blízkom Východe presunutá na západný front, Turci získali čas na získanie posíl a posilnenie svojich pozícií v oblasti. Minister vojny Enver Paša sa však rozhodol zakročiť v Kaukaze, odkiaľ sa stiahla ruská armáda. K pohoriu preto nechal presunúť najlepšie jednotky v Palestíne a teda namiesto aby Turci bránili, čo sa im darilo udržať vo vlastných rukách, pokračovali s výbojmi. Zvyšok tureckých posádok v Palestíne zatiaľ trpel nedostatkom zásob a chorobami.

Na západný front medzitým konečne prichádzajú Američania, ktorí na strane Dohody zatlačujú nemeckú ofenzívu vo Francúzsku do úzadia a vojna sa začína obracať v ich prospech. Na jeseň 1918 sú Nemci na ústupe a Allenbyho jednotky v Palestíne sú tak obnovené a pokračujú s útokmi pozdĺž pobrežia Stredozemného mora. Briti na Blízkom Východe postupujú, berúc so sebou mnohých zajatcov a šíriac chaos. V priebehu dvoch dní Briti prakticky zlikvidujú siedmu a ôsmu divíziu osmanskej armády a Turci si začínajú uvedomovať, že je len otázkou času, kedy sa Dohoda prebije do Istanbulu.

Posledné ambície tureckej armády

Vo februári 1918 dosahuje časť tureckej armády z rozkazu Envera Pašu východné Turecko, ktoré už Rusi opustili. Preberá kontrolu nad mestom Erzurum, v ktorom boli Turci dva roky predtým Rusmi obkľúčení. Koncom apríla už kontrolujú väčšinu okolia jazera Van, voči ich postupu však začína byť Nemecko podozrievavé vzhľadom na blízkosť bohatých ropných polí v Baku (dnešný Azerbajdžan). Enver nahnevané nemecké správy ignoruje a koncom júla tak tretia divízia osmanskej armády stojí na vrchoch nad mestom Baku.

Turci opakovane útočia bez úspechu na mesto bránené ruskými, arménskymi a moslimskými vojakmi. Čoskoro prichádza aj posádka 2 tisíc britských vojakov, keďže ani Londýnu sa turecký postup nepozdával a chcel Baku pridať k svojim povojnovým trofejám. Turecká armáda však bola v značnej presile a obnovuje útok v polovici septembra. Na rozdiel od Gallipoli Briti už vedeli, že nastal čas stiahnuť sa a presunuli sa tak na loď kráľovského námorníctva, ktorá ich čakala na brehoch Kaspického mora.

Britská snaha zabrať Baku tak bola rovnako neúspešná ako obrana zvyšných obrancov mesta a mesto padá do tureckých rúk 15. septembra 1918. Bez ruskej armády, ktorá by ich dokázala zastaviť, je turecký pokrok v Kaukaze úspešný. Ambiciózny Enver Paša pritom plánuje spojiť pod svoju vládu všetkých moslimov žijúcich na území Turecka, Iránu aj Strednej Ázie. Vedie preto tureckú armádu čoraz ďalej od miest, kde bola skutočne potrebovaná a síce v Palestíne, kde Briti úspešne napredujú.

Dozvuky prvej svetovej vojny

V oblasti Iraku bola situácia relatívne pokojná potom čo Briti zabrali Bagdad na jar 1917. Nasledujúci rok dostal tunajší britský generál William Marshall (1865-1939) za úlohu zaistenie zásob ropy okolo Mosulu, hoci lokalita už bola prisľúbená Francúzom. Briti tak sériou útokov tlačia Turkov na sever pozdĺž rieky Tigris. V októbri 1918 je im však jasné, že sultán je zapojený do mierových rozhorov a 13. októbra 1918 sa preto turecká armáda v oblasti zložená z 11 tisíc mužov vzdala.

Na druhý deň vstúpilo do platnosti prímerie, podľa ktorého už Osmanská ríša nebola dlhšia vo vojne. To však porušili Briti, ktorí 1. novembra okupujú Mosul a dostávajú tak pod svoju kontrolu zásoby ropy v Iraku. V Palestíne naproti tomu Allenby a Fajsalovi Arabi zaberajú 1. októbra 1918 Damask a krátko nato Aleppo.

Turecký sultán sa snažil amerického prezidenta Woodrowa Wilsona (1856-1924) presvedčiť aby v mene Istanbulu vyrokoval s Dohodou mierovú zmluvu, keďže USA nevyhlásilo Osmanskej ríši ani dosiaľ neprejavilo záujem o územia na Blízkom Východe. Wilson odmietol zakročiť a tak bolo Turecko nútené podpísať prímerie, ktorým sa nielen vzdalo, ale zároveň dalo Dohode právo okupovať akúkoľvek časť svojho teritória.

Pod tlakom Dohody nemecká vojnová mašinéria na západnom fronte kolapsovala a Nemecko napokon pristupuje na prímerie stanovené na 11. november 1918. Vojaci víťazných mocností už medzitým okupujú Dardanely a polostrov Gallipoli, pomaly, ale iste pohlcujúc turecké územia. Do ríše pochodujú od východu Kaukazu arménske posádky, kým jednotky Francúzov a Arménov sa vyloďujú na juhovýchode v meste Adana, Taliani upevňujú svoju pozíciu v juhozápade a na západe zaberá grécka okupačná armáda mesto Izmir.

Prvá svetová vojna priniesla Osmanskej ríši obrovské straty na životoch vojakov aj civilistov, pričom aj mnohí obyvatelia, čo prežili vojnu, trpeli hladom a chorobami. Približne polovica územia sa už nachádzala v rukách Dohody a ekonomika krajiny bola v ruinách.  

Postup tureckého nacionalizmu

Generál Mustafa Kemal (1881-1938), ktorý zohral významnú úlohu v obrane polostrova Gallipoli, získava na jar 1919 príležitosť opäť prejaviť svoj strategický talent a uvažovanie. Turecko mimo Istanbulu sa v tom čase nachádzalo v chaose bez práva a centrálnej autority. Nad konaním sultána mali kontrolu víťazné mocnosti, tým už však na Blízkom Východe nezostal dostatok vojenskej posádky. Kemal je preto rozhodnutý pretvoriť turecké nacionalistické hnutie do politickej reality a vytvoriť novú armádu, ktorá by zahraničných okupantov vyhnala z Turecka.

Postupne sa na Kemalovu stranu pridávajú ďalší podobne zmýšľajúci Turci, ako Kemal cestuje po krajine a získava podporu miestnych vládcov, veliteľov armád, bežných Turkov aj moslimských náboženských vodcov. S predstaviteľmi týchto skupín sa Kemal stretáva v Erzumure, kde sa zhodnú na tom, že sultán je len bábkou v rukách Dohody a Istanbul už naďalej nereprezentuje záujmy tureckého ľudu.

Koncom roku 1919 sa Kemalovi prívrženci dostávajú v Turecku k moci prostredníctvom série regionálnych volieb a centrom ich moci sa stáva Ankara v severovýchodnom Turecku ďaleko od Istanbulu, britských posádok a zahraničných armád. Tu nacionalisti pod Kemalovým vedením vyhlasujú v apríli 1920 novú vládu a sľubujú založenie nezávislého Tureckého štátu, slobodného od zahraničnej okupácie.

V auguste 1920 podpísal sultán v mene Turecka zmluvu zo Sèvres, ktorá bola súčasťou Versaillského mierového systému a v dôsledku ktorej mali byť veľké časti tureckého územia dané v prospech Francúzska, Talianska, Grécka a Arménska. Istanbul a Dardanely sa ocitli pod medzinárodnou kontrolou s vojenskou prítomnosťou. Oblasť Arábie, Iraku, Egyptu a Palestíny mala pripadnúť Británii, kým Francúzsko by kontrolovalo Sýriu a Libanon.

Zmluva tak previedla do praxe tajnú dohodu, ktorú Briti uzatvorili s Francúzmi ešte v roku 1916. Spoločne vytvárajú novú mapu Blízkeho Východu, zohľadnujúc britské ropné záujmy a tiež teritóriá, ktoré mali pripadnúť Arabom. Kemal a nacionalistická vláda v Ankare zmluvu zo Sèvres zásadne odmietli, víťazné mocnosti sa však ich nesúhlasu neobávali.

Prvú časť nášho seriálu Blízky východ v prvej svetovej vojne si môžete prečítať na tomto mieste.

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Blood and Oil: The Middle East in World War I

Obrázok: i.ytimg.com/vi/MJWedVAL9ro/maxresdefault.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.