Blízky východ v prvej svetovej vojne III.

TRETIA ČASŤ: SITUÁCIA PO VOJNE

Americká invázia do Iraku bola len najnovšou epizódou v dlhej sérii konfliktov, rebélií a zahraničných okupácií v oblasti Blízkeho východu. Kedy sa však západné mocnosti začali zapájať do miestneho diania? Odpoveď na túto otázku treba hľadať v čase, kedy región tvoril súčasť Osmanskej ríše a dejisko prvej svetovej vojny.

Otázka Blízkeho východu po prvej svetovej vojne

Po skončení prvej svetovej vojny očakávalo arabské povstanie vedené Fajsalom vytvorenie nezávislého arabského štátu, ktorý sa mal rozprestierať od Perzského zálivu k Stredozemnému moru a zahŕňať tiež Sýriu, Palestínu a Libanon. Briti to však odmietajú s tým, že Sýria a Libanon boli už predtým sľúbené Francúzsku, kým Británia mala získať Palestínu, kde sľúbila vytvorenie židovského štátu. S tým Arabi nesúhlasili, ich odpor však na rozhodnutie víťazných mocností nemal vplyv.

Delegácia emira Fajsala vo Versailles počas Parížskej mierovej konferencie v roku 1919.

V rámci Parížskej mierovej konferencie zdôrazňoval britský premiér Lloyd George, že Británia mala hrať kľúčovú úlohu na Blízkom východe, kde sa naďalej nachádzal milión britských vojakov. Tí mali zabezpečiť okupáciu územia a zároveň udržať poriadok medzi civilistami. Väčšina z nich však od vypuknutia vojny nevidela svoje rodiny, a tak sa začali proti svojej ďalšej prítomnosti na východe búriť. Allenby preto presvedčil Londýn na jar 1919, aby boli britskí vojaci privedení späť domov.

Medzeru, ktorá na Blízkom východe po ich odchode zostala, mali podľa Britov zaplniť Gréci, ktorí prejavili záujem o okupáciu západného Turecka a zároveň mali dať pozor na to, aby Taliani v južnom Turecku nezabrali viac než sa im sľúbilo.

Fajsal reprezentujúci Arabov na Parížskej mierovej koferencii napokon súhlasil vynechať z plánovaného arabského štátu Palestínu, kde sionisti plánovali vytvoriť nový domov pre židov z celého sveta. V tomto duchu bola ešte v roku 1917 spísaná vtedajším britským ministrom zahraničných vecí Balfourova deklarácia.

Arabi sa však naďalej nechceli vzdať nároku na Sýriu a Libanon, na ktoré malo zálusk tiež Francúzsko považujúce Fajsala za bábku Britov a snahy o arabskú nezávislosť za britskú manipuláciu. Libanon sa tak stal povojnovým poľom pre francúzske posádky, arabských rebelov aj britské bezpečnostné sily. Arabi tu opakovane napádali Francúzov, zatiaľčo Briti na nich naliehali, aby sa stiahli.

Churchill rehablitovaný v očiach verejnosti od čias katastrofy pri Gallipoli sa v roku 1919 stáva novým ministrom vojny a varuje britský parlament, aby nestiahol armádu z Blízkeho východu skôr než bude nastolený stabilný mier. Vedel, že Británia musí nastoliť svoje podmienky skôr než jej posádky opustia región, inak ich už nedosiahne. Tento návrh však nebol vypočutý a v roku 1920 už bola britská prítomnosť na Blízkom východe zredukovaná na približne 300-tisíc vojakov.

Zatiaľčo britskí vojaci odchádzajú, jednotlivé regióny Blízkeho východu sa zmietajú v chaose a povstaniach. Otázku regiónu už riešia len Francúzi a Briti, ktorých premiér je rozhodnutý rozšíriť impérium o takmer milión míľ štvorcových. Na to však čoskoro odpovedala nová turecká vláda v Ankare.

Vzťahy rodiaceho sa Turecka s veľmocami

Keď sa z Kaukazu stiahla ruská armáda, bola v oblasti vytvorená nová Arménska republika s hlavným mestom v Jerevane. Arméni boli však presvedčení, že ich národ mal nárok na väčšiu oblasť vo východnom Turecku a potom čo Osmanská ríša pristúpi na prímerie vo vojne, začína dané územia okupovať arménska armáda.

Na región si však zároveň nárokovali tureckí nacionalisti, ktorí od konca roka 1919 postupne Arméncov zatláčajú späť ku Kaukazu. Víťazné mocnosti im pomôcť nechceli, a tak Arménsko v decembri 1920 podpisuje zmluvu s tureckými nacionalistami, ktorí uzatvoria zmluvu s boľševickým Ruskom na jar 1921. Východné hranice rodiaceho sa Turecka tak boli zabezpečené. Nezávislosť Arméncov mala pritom krátke trvanie, keďže čoskoro nad ich republikou preberajú kontrolu sovietske posádky a až do roku 1991 sa stáva súčasťou Sovietskeho zväzu.

V tom istom čase ako hnali Arméncov späť na východ, postupovali tureckí nacionalisti aj proti arménskym a francúzskym posádkam v juhovýchodnom Turecku, kde ich tiež zatláča do úzaria. Nový francúzsky premiér Alexandre Millerand (1859-1943) sa ocitá pod tlakom, aby začal z oblasti sťahovať francúzskych vojakov a súčasne udržal kontrolu nad Sýriou. Francúzi začínajú s Kemalom rokovať svoje stiahnutie z juhovýchodného Turecka.

Podobné rokovania britský premiér odmietal a namiesto toho poslal britské posádky okupovať Istanbul. Churchill na druhej strane naliehal, aby Británia uzatvorila dohodu s Kemalom, keďže bol presvedčený, že dohoda s Ankarou je najlepším spôsobom pre stopnutie expanzie komunizmu v oblasti.

Aj Sovieti však chceli Turecko využiť vo vlastný prospech a s jeho pomocou zastaviť šírenie britského vplyvu na Blízkom východe. Uzatvárajú preto s Tureckom dohodu a tureckých nacionalistov začínajú zásobovať zbraňami a financiami.

Francúzsko na jar 1921 uzatvára v Ankare s tureckými nacionalistami dohodu, v dôsledku ktorej ukončuje svoj konflikt s nimi. Zároveň tak uznáva legitimitu tureckej vlády a prestáva rokovať so sultánom v okupovanom Istanbule. Ich konaním sa Briti cítili byť zradení, a preto prestali byť s Francúzmi spojenci v oblasti Blízkeho východu. V októbri 1921 sú už všetky francúzske a arménske jednotky z Turecka stiahnuté a Mustafa Kemal sa tak môže sústrediť na prítomnosť Grékov na západe krajiny.

Stret Turkov s Grékmi

Briti žiadali v júni 1920 Grécko o pomoc pri porážke tureckých nacionalistov, ktorí začínali napádať britské posádky v Istanbule. Súhlasili s gréckym postupom z mesta Izmir a 22. júna sa tak začína grécka invázia do Turecka. V priebehu roka už Gréci postúpili hlboko do tureckého teritória a tureckí nacionalisti sa ich rozhodli zahnať do vnútrozemia, vyčerpať a následne proti nim viesť protiútok.

Koncom marca 1921 Turci čelia trom silným gréckym útokom a naďalej udržiavajú svoje pozície. V júli preberá velenie nad gréckou armádou kráľ Konštantín I. (1868-1923), ktorého útok zaženie Turkov späť do Ankary. Mustafa Kemal následne zvoláva tajné stretnutie nacionalistického parlamentu a žiada vládu, aby mu dala autoritársku moc na tri mesiace, počas ktorých mal poraziť Grékov.

Nacionalisti súhlasili a Kemal tak stiahol turecké vojsko do oblasti okolo Ankary a vytvoril silnú obrannú líniu pozdĺž blízkej rieky. V najbližších týždňoch prebiehajú kruté boje a turecká armáda útočí na osamotené grécke zásoby. Vyčerpanej gréckej armáde hrozí obkľúčenie ďaleko od zásob, a tak jej grécky kráľ prikáže, aby sa stiahla.

V priebehu nasledujúceho roka sa turecká armáda detailne pripravovala na totálnu vojnu proti Grécku a v auguste 1922 vedie protiútok smerujúc do Izmiru. Po dňoch tvrdých bojoch sa Gréci sťahujú a žiadajú o pomoc Britániu, ktorej premiér však pre operáciu nezíska dostatočnú podporu a nemôže ju preto poskytnúť. V Izmire čoskoro námorná flotila evakuje vojakov porazenej gréckej armády, ktorá od začiatku invázie do Turecka prišla o 200-tisíc mužov. Počas chaosu mesto zachváti požiar, v ktorom polovica Izmiru zhorí a zomrú tisícky obyvateľov. Kemal tak 11. septembra 1922 vstupuje do ruín kedysi impozantného mesta. 

Následne Turci zamerali svoju pozornosť na Britov okupujúcich Istanbul, ktorí sa s nimi rozhodnú viesť rokovanie. Turecko tak uzatvára s Británou prímerie a Kemal vstupuje do Istanbulu, kde ho miestni obyvatelia nadšene vítajú ako hrdinu. Prvá svetová vojna na Blízkom východe sa tak konečne končí. Dňa 24. júla 1923 podpisujú víťazné mocnosti zmluvu s tureckou vládou vo švajčiarskom meste Lausanne. Touto zmluvou sú uznané turecké hranice a vláda v Ankare. Dňa 29. októbra 1923 sa Mustafa Kemal stáva prvým prezidentom Tureckej republiky.

Otázka Iraku, Iránu a Palestíny

Po prvej svetovej vojne moslimskí nacionalisti vyhlásili na území Iraku nezávislosť provincií Bagdad a Basra, určujúc za svojho kráľa Fajsalovho brata Abdullaha (1882-1951) z dynastie Hašimovcov. Britské záujmy boli sústredené pri ropných poliach v okolí Mosulu, ktorí obývali hlavne Kurdi. Oblasť Briti chceli spraviť súčasťou Iraku, väčšina tunajších moslimov však patrila k šiitskej vetve islamu, ktorá by neakceptovala nadvládu sunnitskej menšiny.

Na jar 1920 moslimskí nacionalisti v Iraku zabíjajú tunajšie britské posádky a koncom augusta vyhlasujú vytvorenie dočasnej vlády. Británia už viac nechcela podporovať záležitosti v Iraku a Iráne, preto sa snažila svojich mužov postupne vyviesť z regiónu a zmeniť chaotické teritórium Iránu na národ, ktorý sa dokáže ubrániť. Vo februári 1921 bola v Teheráne ustanovená nová vláda, ktorá vypovedala zmluvu s Britmi a uzatvorila novú zmluvu so Sovietmi, ktorí mali Iránu pomôcť ukončiť britskú prítomnosť v krajine.

Začiatkom roku 1921 preberá zodpovednosť za britskú politiku na Blízkom východe Winston Churchill. Zatiaľčo Arabi sa snažia získať Palestínu pod svoju kontrolu, sionisti volajú Židov z celého sveta, aby sa v oblasti usadili a poukazujú na Balfourovu deklaráciu ako potvrdenie britskej vlády pre vytvorenie židovskej domoviny v Palestíne. V júli 1922 presvedčí Churchill parlament, aby Británia prijala mandát Spoločnosti národov nad Palestínou a zaručila tak bezpečnosť židovskej komunity na Blízkom východe. 

Zakladanie arabských štátov

Koncom roku 1922 Spoločnosť národov schválila systém mandátov, ktorý ponechal Francúzsku správu nad Sýriou a Libanonom, zatiaľčo Británia kontrolovala Palestínu, Jordánsko a Irak. Tu pod pozorným okom Londýna vládol Fajsal ako kráľ Fajsal I., zatiaľčo jeho brat Abdullah bol Britmi zvolený za kráľa nového Jordánskeho štátu. Západný breh rieky Jordán bol pritom naďalej sľubovaný židom v Palestíne.

Vytvorenie domoviny pre Kurdov sa nikdy nestalo realitou a dodnes sú tak príslušníci tohto národa roztrúsení medzi Tureckom, Irakom a Iránom. Po ukončení konfliktov v oblasti Arabskej púšte je založené kráľovstvo Saudskej Arábie, v ktorom mali byť čoskoro objavené obrovské zásoby ropy. Francúzi v Sýrii a Libanone čelia sérii moslimských rebélií a obe krajiny získavajú reálnu nezávislosť až v priebehu 30. rokov.

Blízky východ tak mení svoju podobu a jeho nové usporiadanie má byť v súlade s politickými a ekonomickými záujmami západných mocností, ktoré jednotlivým štátom zloženým z množstva národov a etník vnucujú prozápadne orientovaných vládcov. Týmto spôsobom sú doslova ignorované tradície a história Blízkeho východu, čím je región odsúdený na budúce strety a zahraničné okupácie.

Konflikty na Blízkom východe

Rozdelením arabských krajín a garanciou židovského štátu v Palestíne, Briti a Francúzi podporili rast arabského nacionalizmu a častých konfliktov. V roku 1925 došlo k rebélii v Sýrii, v roku 1930 ku Kurdskému povstaniu v Iraku a Iráne, v roku 1936 prepukli v Palestíne arabské rebélie a v roku 1945 židovské povstanie. Británia sa v roku 1948 vzdáva mandátu nad Palestínou neschopná nájsť riešenie, ktoré by uspokojilo Židov aj moslimov. Dňa 14. mája 1948 je vyhlásený vznik štátu Izrael, pričom v nasledujúcich rokoch sú vedené mnohé vojny medzi Židmi a moslimami a rodí sa terorizmus.

V priebehu 50. rokov dochádza k štátnemu prevratu v Egypte, k povstaniu v Sýrii a Libanone a arabskej rebélii v Iraku. Irak a Irán nacionalizujú svoj ropný priemysel a Egypt preberá z britských rúk správu nad Suezským prieplavom. Blízky východ sa stáva jedným z dejísk Studenej vojny, v ktorej si medzi sebou merajú sily Sovietsky zväz a západné mocnosti vzájomne zápasiac o vplyv na arabských vládcov.

Obdobie 60. rokov predstavuje šírenie kurdských povstaní a prevrat v Saudskej Arábii, zatiaľčo 70. roky znamenajú občiansku vojnu v Libanone a sovietsku inváziu do Afganistanu. Následne dochádza k vojne medzi Iránom a Irakom, ktorý vedie v roku 1991 inváziu do Kuvajtu preplneného ropou. Na to odpovedajú USA a ich západní spojenci nútiac Irak aby sa stiahol do Bagdadu, podobne ako Briti v čase prvej svetovej vojny.

V roku 2001 sa začína americká invázia v Afganistane, o dva roky neskôr v Iraku a v roku 2006 Izrael útočí na Libanon. Násilie medzi civilistami a zahraničné invázie sú tak na Blízkom východe bežné dodnes. Západné mocnosti naďalej závisia od ropy plynujúcej z regiónu a obávajú sa, že k nej stratia prístup. Porážka Osmanskej ríše v prvej svetovej vojne tak zasiala semiačka konfliktov, ktoré sa rozrastajú do dnešných dní a zužujú región Blízkeho východu sériou konfliktov a zahraničných invázií.

Prvá časť nášho krátkeho seriálu s podtitulom Blízky východ v prvej svetovej vojne je prístupná TU.

Pre druhú časť kliknite SEM

______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Blood and Oil: The Middle East in World War I

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/a/ac/FeisalPartyAtVersaillesCopy.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.