Boj o jedno „i“

Rok 313 znamenal pre svet kresťanstva veľa. V tomto roku bol v Rímskej ríši vydaný Milánsky edikt, ktorý povoľoval všetkým ľuďom vyznávať vieru, ktorú chcú. Tým bolo kresťanstvo prakticky zrovnoprávnené s dovtedajším štátnym rímskym kultom. Kto by si pomyslel, že sa tým skončili všetky problémy v cirkvi, mýlil by sa. Nastal totiž spor o Kristovo Božstvo!

Začiatkom 4. storočia pôsobil v meste Alexandria horlivý kňaz a prísny askéta menom Areios (lat. Arius). Ten prišiel s novým učením, podľa ktorého Kristus, chápaný ako Boh Syn, bol stvorený Bohom Otcom. Keďže bol stvorený, nemôže mať rovnakú božskú podstatu ako jeho otec. Môže mu byť nanajvýš podobná. Na základe tohto svojho tvrdenia zastával názor, že Kristus nie je ani večný a ani všemohúci. Pokladal ho síce za najdokonalejšie stvorenie, no jeho božstvo neuznával. O polobohovi by sa dalo diskutovať, no samotná božská podstata neprichádzala do úvahy. 

Arius so svojím učením vyvolal v Alexandrii veľkú vlnu odporu, na ktorej čele stál samotný alexandrijský biskup Alexander. Ten nechal vyhlásiť Areiove učenie za herézu, teda klamlivé učenie. Napriek tomu si získavalo stále viac a viac priaznivcov, ktorí sa k nemu pridávali. Začínali sa nazývať ariáni. Konflikt prerástol do takého rozmeru, až sa cirkev v Egypte ocitla na pokraji rozkolu a problém sa šíril i do ďalších rímskych provincií. 

Spor sa snažil urovnať i samotný cisár Konštantín Veľký, ktorý zvolal v roku 325 ekumenický koncil do Nicei. Prišlo až 318 biskupov a spoločne sa snažili „vyriešiť“ problém menom Areios. Vynárali sa tu viaceré závažné otázky (napr. bol Kristus skutočne Spasiteľ, keď nebol Boh, ale len stvorenie? Jeho smrť by potom neznamenala vykúpenie a spasenie).

Závery koncilu boli jasné – kresťania vyznávajú Ježiša Krista, ktorý sa zrodil z Otca pred všetkými vekmi, je pravým Bohom z pravého Boha, Svetlom zo Svetla, bol zrodený, nie stvorený a je jednej podstaty s Otcom, po grécky – homousios. Nicejské vyznanie viery uznala väčšina biskupov a následne cisár poslal Areia a jeho stúpencov do vyhnanstva.

Toto ale ani zďaleka nebola definitívna bodka. Olej do ohňa prilieval i sám Konštantín, ktorý opakovane menil svoje stanovisko voči ariánom. Viackrát zrušil  ich vyhnanstvo a následne ich znova doňho uvrhol. Dokonca samotného Areia dosadil späť do Alexandrie. Spor sa nakoniec ťahal ďalších pár desaťročí.

Z celého sporu vzišli tri smery:

krajní ariáni, ktorí  hlásali, že Syn sa v ničom nepodobá Otcovi, po grécky anomios. Tento smer však nebol veľmi rozšírený;

miernejší ariáni, ktorí zastávali teóriu, že Syn je Otcovi vo všetkom podobný, nie však ten istý, po grécky  homoiusios;

atanáziovci (podľa Atanázia, jedného z popredných osobností nicejského koncilu), zastávajúci nicejské vyznania viery, podľa ktorých rovnaká podstata Syna a Otca je jedinou pravdou, po grécky znela – homousios.

Na západe ríše bol preferovaný atanáziovský smer, kým na východe bolo viac ariánov. V kresťanstve tak nastalo obdobie boja o jedno „i“ (homoiusios alebo homousios). Tento spor sa ťahal až do roku  381, kedy sa konal prvý konštatinopolský koncil. Tu bol nadobro arianizmus zakázaný. Pretrval však ešte niekoľko storočí. Uchoval sa medzi Germánmi, ku ktorým sa dostal cez ariánskych duchovných v rámci ich misií. 

Autor: Peter Klimant

Zdroj: FRANZEN, August. Malé církevní dějiny. Praha: Zvon, 1995, 358 s, ISBN 80–7113–119-9 

Obrázky: trinities.org, arian-catholic.org, revue.theofil.cz

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.