Cestovatelia v čase

Hoci s cestovaním v čase sa väčšinou stretávame v scifi filmoch a literatúre, v teoretickej rovine existuje viacero možností, ako by sa dalo realizovať. Pomocnú ruku nám tu podáva Teória relativity, astrofyzika a pojmy ako červia diera, rozpínavosť vesmíru či rýchlosť svetla. Odhaľte spolu s nami potenciálne metódy pre skutočných cestovateľov v čase!

Prirodzené plynutie času

Je potrebné akceptovať, že cestovanie do minulosti je len málo pravdepodobné, a to vzhľadom k tomu, že čas sa hýbe jediným smerom, a teda dopredu. Aj sám človek sa pohybuje vpred v prítomnosti z minulosti, na ktorú spomína do budúcnosti, ktorú plánuje. Jeden zo základných zákonov fyziky tvrdí, že všetky veci vo vesmíre sa pohybujú z organizovaného stavu do neorganizovaného, čo možno ilustrovať príkladom rozbitého taniera, po ktorom zostane neporiadok.

V extrémnych kondíciách sa ale zároveň smerovanie času môže podľa Teórie relativity Alberta Einsteina (1879-1955) ohnúť, čo spôsobuje napríklad gravitácia veľkých objektov ako sú planéty, hviezdy a čierne diery. Einstein dokázal, že čas a priestor sa spájajú v jedno, čo označil za časopriestor. Keď sa deformuje priestor, zároveň sa deformuje aj čas. Najväčší vplyv na jeho deformáciu má práve obrovská gravitácia, ktorá náleží čiernej diere.

Môžeme si predstaviť gravitačné pole tak intenzívne, že priestor a čas by sa v ňom navzájom prelínali, čo by znamenalo, že v istom bode možno pokročiť v čase a vrátiť sa tak do bodu, z ktorého sme vyšli. Ak sa smerovanie času natiahne do vzdialenosti, v ktorej dosiahne svoj vlastný koniec, vytvorí tak nekonečný bod, v ktorom sa tie isté udalosti dejú stále dokola.

Paradoxy a prekážky prírody

Predpokladajme, že ak by sa potenciálny cestovateľ v čase dostal do minulosti aj bez večného opakovania, narazil by na iné problémy súvisiace so snahou zmeniť minulosť. Tento faktor nám dokazuje napríklad paradox starého otca, v ktorom sa človek vráti do minulosti do momentu, kedy sa jeho starý otec mal prvýkrát stretnúť s jeho starou mamou. Ak by ho od tohto stretnutia odhovoril, starý otec by sa s ňou nikdy nestretol a daná osoba by nemohla cestovať do minulosti, keďže by tak zabránila vlastnému narodeniu.

Aj sama príroda má viaceré spôsoby, ako cestovaniu v čase zabrániť, pričom fyzici z nich objavili minimálne tri. Prvou je nemožnosť podobnej činnosti, keďže cestovať v čase sa jednoducho nedá. Druhú predstavuje idea viacnásobných vesmírov, podľa ktorej by sme sa pri cestovaní do minulosti dostali do odlišného univerza, a teda by sme svojimi zásahmi nijako neovplyvnili históriu času, z ktorého pochádzame.

Tretia alternatíva je založená na domnienke, že ak by aj cestovanie v čase bolo možné, nemohli by sme počas neho minulosť nijako zmeniť. Príroda riadi chod vecí tak, aby boli vždy korehentné, čiže vždy existuje riešenie, ktoré nevytvorí paradox. To znamená, že ak by ste aj cestovali do minulosti a stretli sa so svojím dedkom, nemohli by ste nijako zabrániť tomu, aby spoznal vašu babku.

Význam rýchlosti pri cestovaní v čase

Podobným paradoxom by sme však nemuseli čeliť, ak by sme sa rozhodli cestovať do budúcnosti a nasledovať tak prirodzene smerujúci čas. Chceli by sme sa hýbať odlišnou rýchlosťou v porovnaní s inými ľuďmi, čo sa podarilo dokázať v prípade, kedy boli hodinky merajúce rýchlosť pripevnené na rakety či lietadlá. Po návrate pokročili v čase ďalej ako hodinky ponechané na Zemi.

Tento efekt by bolo možné využiť pre cestovanie do budúcnosti, atraktívne hodnoty by však nadobudol až v prípade, keď by dosiahol rýchlosť podobnú rýchlosti svetla. To nie je hypoteticky nemožné, problémom je však nájsť palivo, ktoré by dokázalo nášmu stroju času dodať potrebnú rýchlosť. Čím by mal bližšie k rýchlosti svetla, tým by bol ťažší a my sme potrebovali viac paliva, aby sme postupne znižovali rýchlosť.

Na základe Teórie relativity sa zároveň možno domnievať, že posun v čase by zapríčinila aj veľmi intenzívna gravitácia, akou disponuje napríklad čierna diera. Ak by sme pri nej zaparkovali našu vesmírnu loď na pár týždňov a následne sa vrátili na Zem, tam by medzitým už prešli celé roky.

Otázka vzdialenosti a možných skratiek

Obrovské vzdialenosti, ktoré existujú vo vesmíre, nám zatiaľ bránia, aby sme doslova cestovali ku hviezdam, vrátane najbližšieho systému Alfa Centauri, ktorý je od Zeme vzdialený štyri svetelné roky, teda približne 40 miliónov kilometrov. To je 100 miliónov krát ďalej než Mesiac a aj najmodernejším raketoplánom by trvalo 80-tisíc rokov, kým by dosiahli Alfa Centauri. Astronómovia sa pritom domnievajú, že okolo hviezd Alfa Centauri A alebo B môže rotovať planéta podobná tej našej a túto možnosť skúmajú.

Pre cestovanie v čase je potrebné zvýšiť rýchlosť tak, ako to podal astrofyzik Carl Sagan (1934-1996) vo svojej knihe Kontakt. V nej popisoval cestovanie v čase rýchlosťou vyššou ako rýchlosť svetla s využitím tunelu nazývaného červia diera. Tá predstavuje určitú skratku medzi dvomi bodmi vo vesmíre, ktoré sú od seba v skutočnosti veľmi vzdialené, pričom oba konce zdieľajú rovnaký dátum a čas bez ohľadu na to, čo sa s nimi stane. Podobný fenomén by bol pri cestovaní v čase veľmi užitočný.

Využitie červej diery by bolo v súlade so zákonom gravitácie aj zákonmi časopriestoru tak ako ich dnes chápeme. Zároveň by teoreticky fungovala dvojsmerne a dalo by sa ňou cestovať nielen do budúcnosti, ale aj do minulosti. Je možné, že podobné tunely sa už niekde v prírode vytvorili a musíme ich len nájsť. Ďalšou možnosťou by bolo vytvoriť vlastnú červiu dieru, napríklad v mikropriestore, kde sa čas aj priestor správajú inak. Tunel vytvorený v tomto prostredí by sme následne zväčšili do potrebnej veľkosti.

Výskum častíc aplikovateľný pre cestovanie v čase

Pre tento účel by sa dalo využiť Európske laboratórium časticovej fyziky, ktoré spravuje vo Švajčiarsku Európska organizácia jadrového výskumu CERN. Predstavuje najmodernejší prístroj pre štúdium fyziky, ktorý máme k dispozícii. Zaoberá sa skúmaním vesmíru v rámci kvantovej fyziky. Svojím výskumom tiež napomáha doplniť súčasné teórie o čase, priestore, gravitácii a fyzike samotnej.

Ak zistíme, ako pravidlá riadiace najmenšie častice vedy ovplyvňujú väčšie objekty ako hviezdy alebo galaxie, tieto poznatky by nám boli užitočné pri stavbe stroja času. Pokiaľ by sme však chceli, aby CERN dokázal svoju prácu s protónmi aplikovať na ľudí, museli by sme jeho priemer zväčšiť až vo veľkosti 100 svetelných rokov, čím by sme vlastne prekročili vzdialenosť, ktorú by sme chceli prekonať. Podobné riešenie by nebolo praktické.

Ďalšie alternatívy

Podľa názoru niektorých fyzikov by sa pre cestovanie v čase dala aplikovať rozpínavosť vesmíru, pri ktorej sa v deformovanom priestore vytvárajú vlny, na ktorých by sa stroj času mohol takpovediac zviesť podobne ako surfista na vlnách. Podobné domnienky pripomínajú science – fiction, v teoretickej rovine sú však možné a dajú sa matematicky vypočítať, hoci tieto rovnice nám nepovedia, ako by sme podobnú situáciu mohli zostrojiť.  Dosiahnuť impulz prostredníctvom deformácie je nielen komplikované, ale zároveň aj riskantné, keďže cestovateľ v čase by nad pohybmi vo vesmíre nemal žiadnu kontrolu a nechal by sa nimi iba unášať.

Vedci zistili, že vesmír sa rozpína čoraz rýchlejšie, pričom hlavnou príčinou má byť temná hmota, ktorá tvorí podstatnú súčasť vesmíru. Niektorí odborníci sú presvedčení, že práve ona je zdrojom energie, ktorý by sa dal využiť nielen pre pohyb vesmírnych lodí, ale aj strojov času. Ani oni však nevedia, ako by sa to dalo v praktickej rovine realizovať.

_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film VIAJEROS EN EL TIEMPO REALES COMPROBADO

Obrázok: media.alalam.ir/news/image/855×495//2017/04/29/

alalam_636290902745863394_25f_4x3.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.