Dalmátčina – tajomný jazyk nikoho       

Keď sa národy topia ako sneh… V roku 1898 zomrel pri explózii míny muž menom Tuone Udaina. 75 ročný Balkánec bol posledným hovorcom dnes už mŕtveho jazyka – dalmátčiny. Prečo záhadná reč, ktorou rozprávali jeho rodičia, dodnes nedá jazykovedcom spávať?              

Keď si v lete budete máčať nôžky v Jadranskom mori a brázdiť kľukaté historické uličky Dubrovníka, Splitu či Zadaru, spomeňte si na kus histórie, o ktorej bude reč v nasledujúcich riadkoch.   

Na úvod trochu (školskej a dúfame, že nie nudnej) teórie. Taliani, Španieli, Katalánci, Portugalci, Francúzi a ich štatisticky menej početní bratia. Postklasický latinský živel delíme z hľadiska etnicity na dve základné skupiny: dedičia Ríma rôzneho stavu, z ktorých tempore currente povstali románski obyvatelia západnej Európy, tvoria prvý a najznámejší (majoritný) konglomerát.        

Od nich sa diferencujú orientálni Latinci severnej Afriky (dnes rozprášení na popol spomienok) a latinofónni Balkánci, ktorých duša žije v historickom vedomí Rumunov a Moldavcov. Oni sú tou druhou skupinou. Sem rátame tiež „jazierka“ balkánskych Arumunov – „Cincarov“, Menglenorumunov, Morlacov zvaných Latini nigri, teda „čierni Latinovia“, Istrorumunov et cetera.

Tieto minoritné eklávy prijali byzantský rítus – a spolu s ním celú plejádu helenistických a slovanských prímesí v jazyku, zvykosloví či v odievaní, až hrozilo, že sa ich latinská identita minimalizuje na niekoľko lexikálnych fosílií.      

Obrázok č. 1.: Na architektúru s pečaťou Talianska narazíte v Splite na každom kroku. Autor fotografie: Boris Kačan. Zdroj: destinationsmagazine.com

Jazyky Dalmácie

V predchádzajúcich riadkoch sme drali brko na opis románskych komunít dýchajúcich voňavý vzduch Orientu. Áno, poznáme východorománske a západorománske jazyky a kultúry, z ktorých nie všetky odolali zubu času.

Keď sa povie Dalmácia, v ušiach nám znie najmä slovanská chorvátčina, latinkou písaná sestra srbského jazyka. Keď dalmátskym zátokám kraľovali benátske lode, rozliehali sa týmito končinami melodické benátske barkaroly. Benátčina alebo łéngoa vèneta nie je totožná s taliančinou. Je to samostatný italo-románsky jazyk, ktorým v minulosti rozprávali obyvatelia Benátskej námornej republiky.    

Mozaika tohto jazykového Babylonu by nebola úplná bez dalmátčiny – dcéry mestskej ľudovej latinčiny (sermo urbanus), ktorú čiastočne poznáme napríklad vďaka graffitom z pompejských múrov. Ako presne znel dialekt romanizovaného ilýrskeho obyvateľstva tohto kúta Balkánu, nie je známe. Dalmátčina bola pravdepodobne jeho priamou pokračovateľkou.   

Obrázok č. 2.: Mapa oblastí, v ktorých sa v minulosti rozprávalo po dalmatínsky. Pozornému oku neuniknú talianske mená chorvátskych sídel. Autor mapy: Bogdan Giuşcă. Zdroj: wikimedia.org  

Reč otrokov aj hrdinov  

Bývalý oficiálny jazyk Dubrovníckej republiky (latinsky Respublica Ragusina) „štebotal“ nad Jadranským morom do konca 19. storočia. Najstaršími súvislými dokumentami v autochtónnom romanizovanom jazyku sú listy z rokov 1325 a 1397. „Božský komédiograf“ Dante v diele De vulgari eloquentia, v ktorom popisuje dobové talianske dialekty, na rozdiel od križiakov a dobrodruhov o dalmátčine mlčí, ale Giustiniani v 16. storočí potvrdzuje, že tu existuje „un idioma proprio“.     

V roku 1805 štvrtá z mierových zmlúv Bratislavského mieru ukončila samostatnosť Ragusy a štafetu moci prevzali Taliani. Pre dalmátčinu nastali krušné časy a dostala sa na imaginárnu červenú listinu ohrozených druhov.  

Rodák z Istrie Matteo Giulio Bartoli mal v roku 1898 vo vrecku doktorát z Viedenskej univerzity. Zaumienil si, že urobí všetko pre to, aby starobylé jazyky svojej vlasti zachránil, alebo aspoň im postavil pomník. Stalo sa tak v roku 1906, kedy Bartoli vypublikoval dvojzväzkové dielo Das Dalmatische. O rok nato už prednášal v Turíne románsku filológiu.     

Bartoliho práca je conditio sine qua non poznania dalmátčiny. Jeho tajným tromfom bol muž, ktorého lingvista spoznal okolo roku 1897. Z úst, v ktorých chýbali zuby, zapísal takmer tri tisícky slov a príbehov.        

Chudobný barbier píše dejiny    

„Ju sai Tuone Udaina de saupranaum Burbur“. „Ja som Tuone Udaina prezývaný barbier.“ Termín barbier (z latinského barba, brada) sa bežne prekladá ako holič. Je to samozrejme pravda, ale z historického hľadiska barbierov neslobodno obmedzovať na akúsi odrodu kaderníka. Barbierom nepatrili do rúk iba nožnice. Boli univerzálnymi domácimi majstrami, „kutilmi“, presne ako všestranný Figaro z komickej opery Barbier zo Sevilly Gioachina Rossiniho, ktorý o sebe spieva, že je factotum (po latinsky fac totum, čiže „sprav všetko“).

Obrázok č. 3.: Tuone Udaina (1823-1898) bol posledným aktívnym hovorcom dalmátčiny. Fotografický portrét publikoval Matteo Giulio Bartoli. Zdroj: wikimedia.org    

Barbier Tuone Udaina, v úradnej taliančine Antonio Udina, bol synom roľníka. Dalmatínske nebo prvý raz uzrel v roku 1923. Vyrastal v chudobných pomeroch a do školy chodil iba tri roky. Mal šikovné ruky a rozprávačský talent, ktorý zvečnil Bartoli vo svojich zápiskoch.          

Zdroje sa v datovaní Udainovej smrti rozchádzajú. Gerhard Ernst v Histoire linguistique de la Romania uvádza rok 1898 (ten preberá aj Wikipedia), ale Zeitschrift Für Romanische Philologie (M. Niemeyer, 1968) za rok Udainovho odchodu na večnosť považuje Anno Domini 1909! Isté je, že ho zabil výbuch pozemnej míny. Či to bolo pracovné nešťastie, ako sa najčastejšie uvádza, alebo dielo anarchistu, je otázka bez odpovede.      

Keď vyschne studňa  

Otázok je viac. Je Bartoliho korpus autentickýcm svedectvom o dalmátčine? V čase, keď Talianovi rozprával o jazyku svojich rodičov, Udaina dalmátčinu už desaťročia nepoužíval, a aby toho nebolo málo, mal vážne problémy so sluchom. Hovoril po taliansky i po benátsky a rozumel chorvátčine. Čas býva nepriateľom spomienok. Objektívne vyhodnotiť, čo zo zachovaného jazykového dedičstva nesie certifikát pravdy, a čo je Udainovým osobným skreslením, je hľadaním vody v dávno vyschnutej studni.     

Situáciu šťažuje fakt, že Tuone Udaina nebol vychovávaný ako rodený hovorca dalmátskeho jazyka. Naopak, jeho rodičia počítali s tým, že syn nebude ich reči rozumieť. Udaina tvrdil, že mama s otcom hovorili po dalmatínsky práve vtedy, keď nechceli, aby chlapec porozumel obsahu ich rozhovoru. Zmýlili sa, rozumel všetko a jeho spomienky na jazyk rodičov (akokoľvek fragmentárne a plné chorvátskych neologizmov) sa stali základom moderného výskumu dalmátčiny.        

Strážiť niečo ako vrece bĺch – tento frazeologizmus poukazuje na neschopnosť dohliadnuť na niečo (vieme ustrážiť jazyky, aby sa nerozpŕchli ako blchy a nezmizli z povrchu zeme?).   

Obrázok č. 4.: Latinská inskripcia ukrýva názov populárneho letoviska. Zdroj: wikimedia.org  

Nie je krk ako krk

Stráž, veglia in italiano, je taliansky názov ostrova Krk. Na krku nosíme hlavu. Názov jadranského turistického raja pôsobí veľmi slovansky. Nedajte sa zmiasť! Na rímskom nápise zo 4. storočia (jeho replika sa nachádza na námestí Vela placa) stojí Splendissima civitas Curictarum. Curictum/Curicta je starým latinským menom perly Jadranu. Postupnou slavonizáciou latinského toponyma (Curictum – Crctu[m] – Crc – Krk) vznikol súčasný názov obľúbeného letoviska Krk.          

Tak, ako ostatné jazyky, aj dalmátčina sa delila na niekoľko dialektov. Tuonovi rodičia ovládali severný dialekt – vegliot, v dalmátčine viklasun (veglisano), ktorý sa používal na spomínanom Krku.        

Otčenáš na miskách váh – komparácia s rumunčinou   

Most medzi taliančinou a jej balkánskou príbuznou z podunajských dŕžav? Alebo ďalší priečinok vo východorománskej jazykovej „kabelke“?        

Vezmime si na pomoc prvé verše modlitby Otče náš. Najskôr dalmatínska verzia: „Tuòta nuèster, che te sànte intèl sil, sàit santificuòt el nàun to. Vigna el ràigno to. Sàit fuòt la voluntuòt tòa, còisa in sil, còisa in tiàra.“ Teraz je na rade rumunčina: „Tatăl nostru care eşti în ceruri, sfinţească-se numele Tău, vie împărăţia Ta, facă-se voia ta, precum în cer aşa şi pe pământ.“   

Prvá similarita, ktorá nám vrazí do očí, je substantívum tuòta, po rumunsky tată (s určitým členom tatăl), otec. Kam sa podeli odvodeniny z latinského pater? Napríklad, padre v taliančine vzniklo z ablatívu patre. Spoločným prameňom tuòta a tată je latinské (!) slovíčko tata, ktoré máme doložené u Varrona. „Patrem tatam [dicunt]“, tvrdí Varro. Takto sa malé detičky prihovárali oteckovi.  

Otčenáš teda začína výrazom zo slovníka batoliat. Latinofónni predkovia Rumunov a Dalmatíncov sa namiesto oficiálneho a liturgického pater prihovárali Bohu nežne: tatko, tatino. Potrebujeme krajší dôkaz synovskej odovzdanosti do rúk Najvyššieho?        

Obrázok č. 5.: „Ja som brána. Ak niekto vojde cezo mňa, bude spasený.“ Byzantská mozaiková ikona s latinským nápisom nad portálom baziliky svätého Eufrázia zo 6. storočia v meste Poreč (Parenzo) na Istrii si pamätá latinské, byzantské, talianske i slovanské dejiny mesta.  

Vzťah k slovanským susedom  

Lexika modlitby odhaľuje aj to, k akému duchovnému svetu oba národy náležali.  Dalmatínci boli verní pápežovi, Rumunsko zostalo pravoslávne. Dalmátčina preto na rozdiel od jazyka „Draculových potomkov“ zostala oveľa menej „infikovaná“ slovanskými lexikálnymi vplyvmi. Svoju úlohu tu zaiste zohral každodenný kontakt s talianskym katolíckym obyvateľstvom (dalmátske vigna el ràigno to akoby z oka vypadlo talianskemu venga il tuo regno).

Rumunský jazyk však v žiadnom prípade nie je latinsko-slovanský „mačkopes“! Zem sa po rumunsky povie ţară, čo je blízke dalmatínskemu tiàra (a latinskej pôvodine terra). Slavonizmami nie sú ani od dalmátčiny odlišné împărăţia a pământ. V prvom ľahko spoznáme latinské imperium, z druhého „kričí“ rímsky výraz pre podlahu, pavimentum. Je vám to povedomé? Chodník sa po anglicky povie pavement    

Mimochodom, oveľa vyššie percento slavonizmov, než v jazyku Rumunov, nájdeme v slovnej zásobe istrorumunčiny, ďalšieho z románskych jazykov Balkánskeho polostrova: „neca venire craliestvo to“ doslova znamená „nech príde cárstvo tvoje.“   

„Zlaté klince“ gramatiky

Konštrukcia „nech príde“ je z jazykového hľadiska konjunktív. Konjunktívy sàit santificuòt, vigna, sàit fuòt a na rumunskej strane sfinţească-se, [] vie a facă-se ukazujú spoločný sklon k zloženým, dvojslovným tvarom (v rumunčine konjunktívna väzba + sloveso). Dalmátčina však postupne opúšťala konjunktív v prospech podmieňovacieho spôsobu (ako v slovanských jazykoch).          

Z fonetického hľadiska mal vegliot veľa otvorených diftong (dvojhlások, spomeňme si na latinské tata a dalmátske tuòta či suáng a latinské sanguis, krv). Tento fenomén ľahko objavíme aj „v krvi“ ostatných neolatinských idiómov. Zaujímavosťou je, že dalmatínske slovesá majú štyri konjugácie (latinčina to má rovnako) a zachovali aj latinské futúrum (cantavero – dalmátsky cantuora).     

Obrázok č. 6.: Futurum alias budúcnosť Dalmácie spočíva v láske k minulosti. Na obrázku je peristyl Diokleciánovho paláca v Splite. Výtvarné dielo pochádza z roku 1764, časť paláca zo 4. storočia stojí dodnes. Zdroj: wikimedia.org   

Pozícia dalmátčiny v rodokmeni románskych jazykov je stále diskutabilná. Nie, nikto nespochybňuje, že lingua Latina a dalmátčina sú vo vzťahu matky a dcéry. Problém stojí inde. Na ktorý konár jazykového rodostromu ju umiestnime?

Je dalmátčina „východná“ alebo „západná“? Vykazuje paralely s „východnou“ rumunčinou (na rozdiel od nej však nemá enklitický člen, teda nekladie určitý člen za podstatné meno) aj so „západnými“ dialektami na Apeninskom polostrove. Pri troche fantázie môžeme povedať, že sa nezmestí na jedinú policu, ale potrebuje celú skriňu.    

Pod tunikou býva tma     

Invázia Slovanov vytlačila reč (novo)latinských Dalmatíncov do malých izolovaných oáz (osud podobný rumunčine). História nás učí, že minoritné komunity, do istej miery odrezané od vplyvu okolia, sú živými konzervami minulosti. Dalmátčina však nemá aktívnych hovoriacich (ak sa nejakí nájdu, spočítame ich na prstoch dvoch rúk). Je mostom, po ktorom nikto nekráča…      

Otec komparatívnej jazykovedy Ferdinand de Saussure si uvedomil, že lingvistické znaky sa štrukturálne líšia. Otázka, ako a prečo, mátala jeho vedeckú myseľ do konca života. Preložené do „reči ulice“, jazyky sa delia na základe ich odlišnosti. Geniálne a jednoduché. Rozdiel ako hranica. Tieto rozdiely by neexistovali bez geografických, historických a kultúrnych podmienok, v ktorých jazyky vznikajú a „dýchajú“.    

Obrázok č. 7.: „Žánrovka“ zo života obyvateľov Dubrovníka. Drevoryt v roku 1894. Zdroj: archív autorky článku

Balkán – Orient Európy – bol v dôsledku byzantského a neskôr tureckého domínia plný bradatých mužov v turbanoch. Preto má rumunský jazyk na pomenovanie „koruny tvorstva“, muža, slovo bărbat (z latinského adjektíva barbatus, bradatý). Muži na Východe nosievali bradu. A ak chce Rumun povedať, že niečo sa stáva temným, použije slovesné substantívum întunecare. Etymón je jasný: zabaliť do tuniky (ľudovo-latinské intunicare).

Takto sa jazyky stávajú zrkadlom dejín.  

______________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje:

BARTOLI, Matteo Giulio: Il Dalmatico. Resti di un’antica lingua romanza parlata da Veglia a Ragusa e sua collocazione nella Romània appenino-balcanica Roma : Istituto della Enciclopedia Italiana fondata da Giovanni Treccani, 2000 (Taliansky preklad pôvodného nemeckého vydania M. Bartoliho z roku 1906. Bartoli pôvodne písal toto dielo v taliančine, ale jeho manuskript sa stratil a práca musela byť opätovne preložená do talianskeho jazyka z nemeckej edície)    

ERNST, Gerhard: Romanische Sprachgeschichte. Histoire linguistique de la Romania: manuel international d’histoire linguistique de la Romania. Berlin : Mouton de Gruyter 2003. ISBN 9783110146943

Elektronický zdroj:

TAGLIAVINI, Carlo: Dalmatica, lingua [Enciclopedia italiana, 1931]. Dostupné online: <http://www.treccani.it/enciclopedia/lingua-dalmatica_%28Enciclopedia -Italiana%29/> (encyklopedické heslo)

Comments

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.