Ďalší vývoj a úpadok Osmanskej ríše

Osmanská ríša sa počas šiestich storočí svojej existencie vypracovala na jedno z najväčších impérií v dejinách ľudstva, ktoré po sebe zanechalo stopu nielen na Blízkom Východe, ale aj v Európe a Severnej Afrike. Ponorte sa spolu s nami do jej histórie, ktorú sme rozdelili do dvojdielneho článku (prvú časť sme uverejnili 1. júna). Druhá, a teda dnešná časť sa bude venovať výbojom Osmanskej ríše, dobe mocného sultána Süleymana, neskoršiemu úpadku impéria a jeho transformáciou do Tureckej republiky pod vedením Mustafu Kemal Atatürka.

Ďalšie rozširovanie ríše a nárast významu jej dynastie

Mustafa Kemal Atatürk

Po smrti sultána Mehmeda II. (1432-1481), dobyvateľa Konštantínopolu, bola Osmanská ríša už vyčerpaná z neustálych bojov. Janičiari čoraz viac rebelovali.  Náboženskí vodcovia na druhej strane odmietali uznať sultánovu autoritu v otázkach, ktoré tradične náležali náboženstvu. Vláda Mehmedovho syna Bayezida II. (1447-1512) bola relatívne pokojná, a to až do roku 1512, kedy ho vlastný syn prinútil s podporou janičiarov k abdikácii a následne sa sám prehlásil za sultána Selima I. (1470-1520).

Hneď po príchode k moci nariadil nový sultán usmrtenie svojho otca, ako aj dvoch bratov a piatich synovcov. Selim prišiel k moci silou a tou si svoju pozíciu aj udržiaval. Obrátil sa proti iným islamským štátom, hoci islamské právo zakazuje moslimom bojovať s moslimami. Sultán však označil vládcov na území Stredného východu za heretikov a viedol proti nim výboje.

Počas jeho vlády sa tak osmanská armáda prehnala územím dnešného Iraku, Iránu, Libanonu a Egyptu. Zároveň zabrala sväté mestá Jeruzalem, Mekku a Medinu, čo Selimovi vynieslo prezývku Hlava islamu a osmanská dynastia začala byť v rámci islamu považovaná za dominantnú.

Po ôsmich rokoch pri moci zomrel Selim I. v roku 1520 nečakane v dôsledku infekcie, Jeho krátka, avšak agresívna vláda zdvojnásobila územie Osmanskej ríše. Sultán začal byť vnímaný ako vodca celého moslimského sveta. Selim mal jediného syna, ktorý nemusel o svoje následníctvo bojovať so súrodencami a neskôr sa mal stať najväčším sultánom v histórii Osmanskej ríše.

Éra Süleymana Veľkolepého

Reč je, samozrejme, o Süleymanovi I. (1494-1566), ktorý si získal prezývku Veľkolepý a hneď po prevzatí trónu začal s vojenskými výpravami. Chcel sa presláviť ako bojovník za vieru a jeho armáda vedená janičiarmi sa tak dostala čoraz hlbšie do Európy. Belehrad jej podľahol v roku 1521, o päť rokov neskôr osmanská armáda po prvýkrát vstúpila do uhorského hlavného mesta Buda a o tri roky neskôr už bola pred viedenskými bránami.

Sulejman sa zároveň snažil vybudovať si silné loďstvo, a tak viedol konflikt so Španielskom o kontrolu nad Stredozemným morom. Sultán bol aj šikovným stratégom. Keď európska reformácia rozdelila kresťanov na katolíkov a protestantov, postavil sa na stranu protestantov a podporoval ich aj finančne, keďže tradičnými nepriateľmi Osmanskej ríše boli hlavne kresťanské krajiny.

Aby Süleyman vyzdvihol krásu Istanbulu a aby sa mesto vyrovnalo svojim európskym kolegom, spustil v ňom rozsiahlu kultúrnu a architektonickú obnovu. Palác Topkapi dostal nový renesančný štýl, sultánov dvor prijal spôsoby európskych monarchií a po celej ríši boli stavané mešity, paláce, hrobky a ďalšie významné budovy či pamätníky.

Zatiaľčo Európania Süleymana prezývali Veľkolepý, jeho vlastní ľudia mu dali prezývku Zákonodarca, keďže vytvoril zákonodarný systém, ktorý bol v súlade s posvätným právom islamu a zároveň boli jeho zákony kompatibilné s kresťanskými západnými tradíciami. Sultán Süleyman I. zomrel v roku 1566 vo veku 72 rokov počas vojenskej výpravy v Uhorsku. Jeho 46 rokov dlhá vláda priniesla Osmanskej ríši zásadné zmeny v práve, umení a architektúre. Sultán po sebe zároveň zanechal ríšu, ktorá mala oveľa bližšie k Európe a zároveň si bola s európskymi krajinami podobnejšia.

V neposlednom rade predstavuje vláda Süleymana I. zenit Osmanskej ríše, keďže sa už prakticky nemala kam rozširovať. Na jednej strane hraničila s Európou a na druhej s Iránom. Takmer neporaziteľná osmanská armáda sa postupom času stala zastaralou, vyžadovala si modernizáciu a Osmania tak strácali voči iným národom svoju vojenskú výhodu. Sultáni prestali viesť armády do boja a namiesto toho sa stali symbolickou hlavou politického systému, ktorý v skutočnosti kontrolovali iní.

Postupný úpadok Osmanskej ríše

V roku 1595 sa k moci dostal Mehmed III. (1566-1603), ešte predtým však nechal usmrtiť 19 mladých princov zo svojej rodiny. Niektorí z nich boli ešte len deťmi. Ľudí tento čin zhrozil a rastúci tlak prinútil osmanskú dynastiu, aby s podobnou taktikou vrážd v rodine kvôli následníctvu prestala. Ďalší sultáni nasledujúci po Süleymanovi boli, až na pár výnimiek, slabí a neskúsení. Často sa nachádzali pod vplyvom svojej matky. Sultánov palác sa tak stal miestom všadeprítomných intríg a zápasov o moc.

Koncom 18. storočia sa kedysi mocná osmanská armáda nachádzala v ruinách. V bitke na Kryme ju v roku 1774 porazila ruská cisárovná Katarína II. Veľká (1729-1696) a taktiež nedokázala zastaviť Napoleonovu (1769-1821) inváziu do Egypta v roku 1798. V minulosti elitní janičiari sa zmenili na skorumpovaných povaľačov a rebelov, ktorí už neboli efektívni na bojovom poli a nebolo ich možné kontrolovať. Pravidelne rebelovali proti sultánovi a neposlúchali jeho príkazy.

Sultán Mahmud II. (1785-1839) bol jedným z mála schopných sultánov Osmanskej ríše po Süleymanovi. V roku 1826 napadol janičiarov spolu s 10-tisíc mužmi, ktorých vytrénoval a ktorí mu boli verní. Tí ich postupne prenasledovali a éra janičiarov sa tým skončila.

Osmanská ríša zlyhala vo vytvorení modernej ekonomiky a jej kedysi úspešné inštitúcie, ako právny či monetárny systém, prestávali fungovať. Európania si navyše vyvinuli nové obchodné cesty a Osmani tak už nemali v rukách monopol nad prílevom korení a hodvábu z Ázie.

Následník Mahmuda II., Abdulmejid I. (1823-1861), rád imitoval spôsoby európskej aristokracie a snažil sa získať podporu zo Západu, aby mu pomohol s modernizáciou a zachovaním Osmanskej ríše. Opustil život v paláci Topkapi a nariadil vytvorenie novej sultánovej rezidencie v európskom štýle.

Tak vznikol pôsobivý palác Dolmabahce, ktorý sa staval po dobu 13 rokov a mal zapôsobiť na zahraničných návštevníkov a diplomatov. Projekt jeho výstavby však bol finačne náročný a v roku 1876 bola Osmanská ríša nútená vyhlásiť bankrot.

Osmanská ríša počiatkom 20. storočia a arménska genocída

Do 20. storočia ríšu priviedla vláda sultána Abdul Hamida II. (1842-1918), ktorý sa priam zúfalo snažil obnoviť zašlú slávu ríše a presvedčiť západný svet o osmanskom technologickom a priemyselnom pokroku. V skutočnosti však krajina trpela viacerými politickými a ekonomickými krízami. Narastali v nej nacionalistické nálady, predovšetkým na území Balkánu.

V roku 1915 sa ultranacionalistická organizácia Jednota a pokrok (nazývaná aj Mladí Turci) snažila spojiť všetkých turecky hovoriacich ľudí v Osmanskej ríši aj za jej hranicami. Zároveň nariadila násilnú deportáciu 1,3 milióna príslušníkov arménskej menšiny kresťanského vierovyznania, ktorí boli nútení pochodovať z Anatólie do Sýrie a južného Iraku. Tak došlo k arménskej genocíde, ktorá dodnes nie je úplne objasnená.

Podľa Turkov sa proti Arménom zakročilo, lebo niektorí z nich sa prikláňali na stranu Ruska, teda tureckého rivala na východe počas 1. svetovej vojny. Všeobecne sa ale verí, že to bola len zámienka na vypudenie Arménov z Turecka. Odhady Arménov, ktorí počas pochodu zomreli v dôsledku hladu alebo násilného masakru sa pohybujú od 300-tisíc do milióna a pol.

Postupujúcim oslabovaním Osmanskej ríše vznikalo na Strednom Východe mocenské vákuum, ktoré ochotne využili pre vlastné záujmy Briti a Francúzi, vytvárajúci si v regióne sféry vlastného vplyvu. Koniec 1. svetovej vojny znamenal porážku Nemecka a všetkých nemeckých spojencov, vrátane Osmanskej ríše. Zmluva podpísaná v rámci Parížskej mierovej konferencie v Seres stanovila rozdelenie častí ríše medzi víťazov vojny, čo umožnilo Britom a Francúzom začať zaberať územia na Blízkom východe.

Vznik Tureckej republiky a postava Mustafa Kemala Atatürka

Zmluva podpísaná v mene Turecka sultánom Mehmedom VI. (1861-1926) urýchlila turecké nacionalistické hnutie, ktorého vodcom sa stal jediný počas vojny neporazený turecký veliteľ. Tým bol Mustafa Kemal, neskôr prezývaný ako Atatürk, teda Otec všetkých Turkov. Kemal mal štatút národného hrdinu a vedúcej osobnosti svojej doby, v ktorej Turci našli potrebnú otcovskú postavu.

Kemal sa k moci dostal v roku 1923, založil provizórnu vládu a čoskoro získal späť všetky okupované územia Anatólie. Hoci mu parlament ponúkol pozíciu sultána alebo kalifa, Kemal sa rozhodol zrušiť všetky dovtedy platné posvätné tituly, ako aj osmanské sultánstvo. Poslední členovia dynastie boli vykázaní do exilu, čo znamenalo koniec vyše 600-ročnej vlády. Dňa 19. októbra 1923 bola prehlásená Turecká republika a Mustafa Kemal bol určený za jej prvého prezidenta.

Nová republika čelila veľkej negramotnosti, chudobe, nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily a ekonomickej kríze. Kemal separoval cirkev od štátu a zakázal tradičný spôsob obliekania. Chcel z Turecka spraviť modernú krajinu, ktorá ponúka rovnaké práva ženám, vrátane volebného práva, čo bolo oveľa skôr ako v prípade mnohých európskych krajín. Atatürk zároveň zaviedol novú abecedu a turecký jazyk tak začal používať latinku západných jazykov. Rok po zavedení tejto zmeny stúpla gramotnosť v Turecku až o 500 %. Mustafa Kemal bol veľmi silnou osobnosťou a môžeme ho bez pochýb považovať za jednu z hlavných postáv svetovej histórie 20. storočia.

Moderné Turecko dnes rovnako ako v minulosti v sebe spája Európu s Áziou, Západ s Východom, staré s novým. Zmes rozličných kultúr vidieť hlavne v meste Istanbul, zatiaľčo vplyv Osmanskej ríše sa dodnes zachoval nielen v Turecku, ale aj na Strednom východe, Balkáne, v Severnej Afrike a na Arabskom polostrove.

_______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film The History of the Ottoman Empire

Obrázok: cjwalsh.ie/wp-content/uploads/2012/07/Ghazi-Mustafa-Kemal-Ataturk.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.