Darebácky kráľ Ján a jeho ohavný čin

kral janJeden z najotrasnejších činov kráľa Jána I., nazývaného aj Bezzemok, bol dobovými historikmi prekvapivo prehliadaný. Magistra História vám však o ňom v tomto článku prezradí viac. 

Zrúcanina hradu Corfe v Dorsete je dnes mohutnou ruinou, ktorá ale v dobe svojej najväčšej slávy patrila k najkrajším kráľovským palácom v Anglicku. Bola tiež obľúbeným miestom odpočinku kráľa Jána. Panovník trávil na hrade v blízkosti Marlborough viac času ako ktokoľvek iný. Do jeho rekonštrukcie a prestavby investoval obrovskú sumu peňazí. Hrad bol rozšírený o veľkolepé priestory a kráľovské apartmány. Neslávne sa však preslávil aj mimoriadne krutým kráľovým činom. Ten tu nechal totiž vyhladovať na smrť 22 rytierov

Tento incident bol súčasníkmi prekvapivo prehliadaný. Historici sa o ňom zmieňovali buď len okrajovo, alebo ho nespomínali vôbec. Napriek tomu patrí k najotrasnejším činom kráľa, spolu s rozhodnutím nechať vyhladovať na smrť Matildu de Briouze a jej syna Williama, ako aj zavraždiť synovca Arthura.

Jánov boj proti Arthurovi vysvetľuje pozadie toho, prečo nechal vyhladovať na hrade Corfe spomínaných 22 rytierov. Kráľ nastúpil na anglický trón v roku 1199, po smrti svojho staršieho brata Richarda Levie srdce, so zdanlivo malým odporom. Anglicko však bolo len jednou časťou rozľahlej Anjuovskej ríše, ktorú zjednotil jeho otec Henrich II. Plantagenet. V iných regiónoch ríše, najmä v Bretónsku a Anjou, dostali prednosť Arthur, syn Richarda Levie srdce a Jánov mladší brat Geoffrey, ktorý bol bretónskym vojvodom až do svojej smrti v roku 1186. Výsledkom bola vojna o následníctvo, ktorá sa zdanlivo vyriešila v roku 1200 k Jánovmu prospechu, aby však znovu prepukla v roku 1202.

Dňa 30. júla 1202 sa Ján dopočul hrozné správy. Jeho matka, vážená Eleanóra Akvitánska, sa ocitla v Arthurovom zajatí na zámku v Mirebeau, 25 km severne od Poitiers. Politické dôsledky tohto činu by pre Jána boli katastrofálne. Kráľ bol takmer 160 km ďaleko v Le Mans, ale rýchlosťou blesku otočil svoje armády a vydal sa k nepriateľovi. Na úsvite 1. augusta vstúpil so svojim vojskom do Mirebeau, pričom úplne prekvapil jej osadníkov. Arthura a všetkých jeho stúpencov zobrali do zajatia. Ján poslal radostný list svojmu panovníkovi do Anglicka a hlásal: „ Bohu chvála za náš veľký úspech!“

Jánovo víťazstvo však netrvalo dlho, a to čiastočne aj kvôli spôsobu, akým zaobchádzal s väzňami. Kráľ previezol rytierov, ktorých zajal v Mirebeau, späť do Normandie, a to spútaných a zviazaných. Autor knihy História Williama Marshala píše, že kráľ držal väzňov v úplne neľudských podmienkach, ktoré ich ponižovali a zahanbovali v očiach tých, ktorí boli svedkami tejto krutosti. Niektorí z nich boli podobne ako Arthur uväznení v Normandii, ale Ján mal toľko zajatcov, že desiatky z nich vyslal cez kanál La Manche na rôzne hrady v Anglicku.

Vzhľadom k tomu, že kráľ odmietol rokovať o Arthurovom prepustení, jeho podporovatelia zorganizovali povstanie. V októbri 1202 sa im podarilo obsadiť dve z hlavných miest, Angers a Tours, a na konci roka donútili Jána ustúpiť do Normandie. Ten bol stále zúfalejší a vydal pokyn k zohaveniu a týraniu Arthura, no našťastie mu nebolo vyhovené. V januári vraj skúsil iný prístup a navštívil hrad pri Falaise, kde bol Arthur držaný. Podľa kronikára Rogera z Wendoveru sľúbil svojmu synovcovi mnoho vyznamenaní výmenou za ukončenie bojov, ale Arthur vzdorovito odpovedal, že prestane, až keď sa Ján vzdá celej Anjouvskej ríše, a to vrátane Anglicka. Kronikárov príbeh čerpá predovšetkým zo skutočnosti, že Ján navštívil Falaise začiatkom roka 1203. Predmetné listy ukazujú, že pricestoval 30. januára a zostal tam tri alebo štyri dni.

Listy odkrývajú tiež hroznú naturálnu silu jeho hnevu, ktorý vyústil v masové hladovanie v Corfe. Dňa 30. januára poslal kráľ listy jednému zo svojich dôveryhodných stúpencov, Hughovi de Neville, s prosbou, aby prepravil cez kanál do Anglicka dvoch väzňov z Mirebeau, a to Warina de Craon a Mauricea de Basuen, ktorí mali byť zadržaní v Corfe. Ján však čoskoro znásobil svoje požiadavky. O päť dní neskôr poslal kvantum písomností do Anglicka. V týchto listoch žiadal, aby vodcovia 18 hradov poslali 22 vymenovaných jedincov (rytierov) na rovnaké miesto, pričom tak ignoroval všetky predchádzajúce dohody o ich väzbe. Týmto odsúdil 22 najušľachtilejších a najsilnejších vybraných rytierov na istú smrť vyhladovaním. Tejto ohavnej smrti neunikol ani jeden z nich…

corfe castle

  Zrúcanina hradu Corfe

Modernému pozorovateľovi, ktorý si niekedy zamieňa realitu stredoveku s fantáziou Game of Thrones, sa to môže zdať azda i normálne. Ale v západnej Európe bolo od polovice 11. storočia politicky neprijateľné, aby šľachtic zabil šľachtica. Okrem roku 1076, kedy William Dobyvateľ zabil grófa z Northumbrie, a 1306, kedy Edward I. obesil grófa z Athol v Londýne, nebol v Anglicku úmyselne usmrtený žiaden vysokopostavený šľachtic. Jánove rozhodnutie pomstiť sa 20 alebo viac rytierom zbúralo akékoľvek dovtedajšie tabu.

Jánovi nestačilo zabitie, rytierov musel odprevadiť zo sveta obzvlášť krutým spôsobom. Prípady ďalších panovníkov v stredoveku, ktorí niekoho nechali vyhladovať na smrť, sa objavujú naozaj len zriedka a veľmi vzácne. Podľa jedného kronikára si Richard objednal hladovanie muža, ktorý sa pokúsil zmariť jeho prepustenie z nemeckého zajatia.

Hladovanie bolo technikou, ktorú Ján používal znovu a znovu aj pri svojich experimentoch v roku 1203. V roku 1210 takto zniesol zo sveta Matildu de Briouze a jej syna Williama, ktorý povedal, že kráľ plytvá miestom v celách Corfe aj Windsoru. Tento spôsob zvolil aj v roku 1212 k potrestaniu Geoffreyho, arcidiakona z Norwichu. V októbri 1215 (podľa Ralpha z Coggeshall) sa kráľ vyhrážal, že zabije rebelujúceho baróna Olivera ďArgentan krutým hladovaním, no zastavil sa po troch dňoch, keď Oliverov brat súhlasil, že sa vzdá a podvolí. O niekoľko mesiacov neskôr sa rebelské osadenstvo hradu Belvoir v Leicestershire údajne vzdalo po tom, čo kráľ hrozil vyhladovaním ich pána Williama d’Aubigné.

Príklad Olivera ďArgentan je naozaj poučný, pretože nám dáva možnosť nahliadnuť do Jánovej mentality. Ak je Coggeshallovo svedectvo pravdivé, kráľ začal s Oliverovou hladovkou, aby dotlačil jeho brata k bezpodmienečnej kapitulácii. Snažil sa použiť rovnakú taktiku aj v roku 1203 pri rytieroch zadržaných v Mirebeau? Chcel tak presvedčiť ich odbojných príbuzných v Anjou a Bretónsku, aby zložili zbrane, alebo aby sa ich pán Arthur vzdal svojho nároku? Ak by bol Jánov zámer len odsúdiť týchto väzňov k pomalej smrti, mohol vydať príkaz k ich vyhladovaniu kdekoľvek v rámci Anglicka. Skutočnosť, že ich najprv všetkých poslal do Corfe, naznačuje, že bol nadmieru krutý, pretože Corfe leží na južnom pobreží, a teda bližšie k Normandii než akýkoľvek iný hrad v Anglicku. Jánov príkaz spôsobovať mužom zámerne pomalú smrť mohol byť odvolaný počas jedného dňa. Kráľ mohol skutočne použiť rovnaký scenár aj na to, aby vyvinul čo najväčší duševný tlak na Arthura a jeho stúpencov: podriaďte sa a vaši hladujúci príbuzní budú ušetrení.

Alternatívne vysvetlenie je, že Ján bol jednoducho sadista. Väčšina kronikárov tej doby ho označovala za veľmi krutého človeka. Obvinenie z nadmerného týrania nenachádzame len v Histórii Williama Marshala a u Ralpha z Coggeshall. Anonym z Béthune, ktorý spisoval zážitky pre svojho flámskeho pána, ktorý bojoval po Jánovom boku v rokoch 1215-1216, ho opisuje ako veľmi zlého človeka, krutejšieho než všetci ostatní. Súčasníci považujú kráľa Jána za darebáka a zločinca. Vzhľadom k jeho záľube odsudzovať ľudí na smrť takýmto strašným spôsobom je ľahké pochopiť, prečo…

___________

Autorka: Zuzana Zreláková

Zdroj: historytoday.com/marc-morris/starved-death

Obrázky: ofeuropeanhistory.files.wordpress.com/2014/06/king-john.jpg

farm4.staticflickr.com/3218/2983042819_7189c6f7b8.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.