Dejiny kalifátu I.

ČASŤ PRVÁ: ZRODENIE KALIFA

Kalifát je spôsob vlády islamu, ktorý trval takmer 1300 rokov od smrti proroka Mohameda až po zvrhnutie posledného osmanského sultána v roku 1924. Prečítajte si príbeh titulu, ktorý sa spájal s jedným z najväčších impérií v histórii ľudstva. V prvej časti nášho seriálu vám priblížime tak prvých kalifov, ako aj šírenie islamu a dynastiu Umajjovcov.

Otázka nástupníctva a prvý kalif

V roku 632 po smrti proroka Mohameda bola už väčšina kmeňov Arabského polostrova zjednotená v mladom islamskom štáte s centrom v meste Medina. Aby sa islam mohol naďalej rozvíjať, musel byť vedený novým vodcom, ktorý by bol v ideálnom prípade prorok, náboženská aj politická autorita zároveň.

V roku 622 ušli Mohamed a jeho prívrženci označovaní ako emigranti pred prenasledovaním v Mekke a prichýlení boli práve v Medine, vďaka čomu začali byť miestni obyvatelia označovaní za podporovateľov. Nástupca proroka mal pochádzať z jednej z týchto dvoch skupín. Ako prvý bol nakoniec zvolený Abú Bakr as-Siddík (573-634), ktorému ostatní prítomní zložili prísahu vernosti a on sa tak mohol stať prvým oficiálnym nasledovníkom Mohameda, prvým kalifom. Bol zároveň prvým zo štyroch kalifov Chulfa ar-rašídún, ktorí boli blízki prorokovi a ktorí sa medzi prvými obrátili na islam.

Keď sa mu niektoré arabské kmene ako novému vládcovi odmietali podriadiť a povstali v rebélii, Abú Bakr im vyhlásil vojnu a po roku ťažkých bojov nad nimi zvíťazil. Po upevnení vlastnej moci zameral kalif svoju pozornosť na šírenie islamu do teritórií susednej Perzie a Byzantskej ríše, v dôsledku čoho začal islam prenikať na územie dnešného Iraku, Sýrie a Palestíny. Počas stretov s byzantskou armádou si moslimské vojsko uvedomilo svoju nedostatočnú koordináciu a začalo zlepšovať svoju vojenskú stratégiu.

Kalifovia blízki prorokovi a šírenie islamu

Abú Bakr zomiera po dvoch rokoch vo funkcii kalifa v roku 634 a v pozícii ho nasleduje Umar ibn al-Chattáb (581-644), ktorý sa ukázal byť veľkým stratégom a štátnikom. Vojsko druhého kalifa pokorilo Damaskus a pokračovalo v bojoch v severnom Jordánsku, kde v roku 636 porazilo počas stretu v údolí rieky Yarmouk byzantskú armádu. Islam sa tak šíril do všetkých svetových strán, vrátane Egypta a Jeruzalema, svätého mesta troch monoteistických náboženstiev, ktoré prevzal Umar osobne.

V októbri 644 bol Umar na vrchole svojej moci zavraždený peržanským otrokom, vošiel však do islamskej histórie ako významná osobnosť s úspešnou expanzívnou politikou. Taktiež je považovaný za zakladateľa inštitúcie islamského štátu, ktorý počas vlády Umara rozvinul svoj administratívny, politický a súdny systém, ako aj stálu armádu.

Tretím kalifom islamu sa stal Utmán ibn Affán (579-656), ktorý sa počas svojej vlády musel stretnúť s viacerými otvorenými rebéliami v oblasti Egypta a Iraku vyvolanými v dôsledku rastúcej moci veliteľov armád. V roku 656 rebeli obkľúčili kalifove sídlo v Medine požadujúc jeho odstúpenie a zavraždili ho počas čítania Koránu. Akt usmrtenia kalifa moslimami vniesol do rozpínajúceho sa moslimského impéria chaos.

Po smrti Utmána zvolili popredné osobnosti moslimu spomedzi seba ako štvrtého kalifa Alí ibn Abí Tálib (599-661), ktorý bol zároveň prorokovým bratrancom a zaťom prostredníctvom jeho svadby s Mohamedovou dcérou Fatimou. Počas svojej vlády sa viac ako na náboženstvo zameriaval na politiku a centrum svojej moci presunul do mesta Kufa v dnešnom Iraku, kde mal najväčšiu podporu.

Proti Alího vláde sa postavila skupina moslimov požadujúcich potrestanie vrahov kalifa Utmána, pričom do tejto skupiny patrili aj osoby blízke prorokovi, vrátane jeho manželky Aiše (605-678). Rebélia sa čoskoro zmenila na krvavý konflikt a následne vyústila do občianskej vojny, v ktorej centrum odporu voči Alímu ležalo v Damasku, ktorého vládca mesta, Mu‘ávija bol rovnako ako Utmán, členom dynastie Umajjovcov.

Po nejasno sa vyvíjajúcej bitke pri Siffíne sa Alí rozhodol viesť so svojimi odporcami rokovanie, čo rozdelilo jeho podporu, keďže mnohí z kalifových prívržencov boli presvedčení, že by nemal rokovať, ale len bojovať až kým nepresadí vlastnú moc silou. Z týchto vzbúrencov vznikla sekta Cháridža, ktorej príslušníci kalifa Alího v januári 661 zavraždili. Jeho smrťou sa končí obdobie volených kalifov a dochádza k rozdeleniu islamu na dve vetvy, sunnitskú a šíítsku.

Doba Umajjovskej dynastie

V roku 661 sa tak novým kalifom stáva Mu‘ávija I. (603-680), ktorý je súčasne považovaný za zakladateľa Umajjovskej dynastie. Islamský štát pod jej vládou už nemal len čisto náboženský základ a priblížil sa vo svojej podobe monarchii. Dynastia sa v štruktúre svojej vlády aj architektúre inšpirovala čiastočne Byzantskou ríšou a sčasti perzským systémom, pričom spojením viacerých prvkov tak vytvorila kalifát.

Zatiaľčo prví štyria kalifovia boli volení na základe konsenzu rannej moslimskej komunity, medzi Umajjovcami už vláda prechádzala z otca na syna a tak Mu’ávija v pozícii nasledoval jeho syn Jazid I. (647-683). To sa nepozdávalo mocným postavám moslimskej komunity v Medine, ktorí proti Jazidovi začínajú budovať opozíciu. V tej bol zapojený predovšetkým Abdulláh ibn az-Zubajr (624-699), ktorého otec sa postavil Alímu v občianskej vojne a tiež Alího syn, Husajn ibn Alí (626-680), usadený na znak v Kufe.

Jazidova armáda usmrtila v októbri 680 Husajna a väčšinu jeho rodiny, on sám ale umiera v roku 683, na základe čoho sa Abdulláh prehlásil za kalifa. Oficiálne sa tretím kalifom Umajjovcov stal Jazidov syn Mu‘ávija II. (661-684), ten však zomiera na následky moru v priebehu pár týždňov bez zanechania dediča. Voči Abdulláhovi medzitým narastal odpor, počítal však s podporou mnohých kmeňov v Iraku, Sýrii a Palestíne.

Umajjovcom zostali verné len jordánske kmene, ktoré v roku 684 zvolili za nového kalifa Marvana I. (623-685). Jeho syn Abdulmalik (646-705) znovu zjednotil islamský štát pod pevnou vládou Umajjovcov a v Jeruzaleme nechal vybudovať tretie najposvätnejšie miesto islamu. Prvé dve, mešity v Medine a Mekke sa však naďalej nachádzali v rukách rivalského kalifa Abdulláha. Toho s pomocou armády Abdulmalik porazil po niekoľkých mesiacoch odporu a po zjednotení islamského štátu pod vlastnou autoritou pokračoval v expanzívnej politike a budovaní stabilnej ríše.

Rozpínavosť islamu na Západ a na Východ

Ríšu zdedil kalif Al-Valíd I. (668-715), ktorého armáde sa podarilo v roku 708 na území dnešného Maroka dosiahnuť pobrežie Atlantického oceánu. Po prekonaní odporu miestnych berberských kmeňov, si tak moslimovia pokorili celú severnú Afriku. Mnohí Berberi si uvedomili výhody, ktoré im islam prinášal a začali naň dobrovoľne konvertovať.

K nim patril aj Tariq ibn Ziyad (670-720), pod ktorého vedením sa moslimovia preplavili v roku 711 cez Stredozemné more a následne vylodili v južnom cípe Pyrenejského polostrova v mieste nesúcom dnes na Tariqovu počesť meno Gibraltár (podľa Gabal Tariq, Tariqova hora). V priebehu troch rokov prevzal Tariq kontrolu nad väčšinou polostrova a spravil z nej provinciu kalifátu, Andalusiu.

Islam sa rozširoval aj východným smerom, do oblastí dnešného Pakistanu, Afganistanu a Strednej Ázie až dokonca dosiahol hranice Číny. Umajjovská dynastia tak vytvorila najväčšie impérium vtedajšieho sveta, podobné tomu z čias starovekého Ríma. Tak veľkú ríšu však bolo čoraz ťažšie udržať pod kontrolou.

V roku 732 prekročila moslimská armáda Pyreneje a pokračovala v dobývaní cez územie Franskej ríše, až kým jej postup nestoplo vojsko Frankov pod vedením Karola Martela (686-741). Bitka pri Tours je považovaná za udalosť, ktorá ukončila šírenie islamu na západ, zachránila pred ním kresťanskú Európu a stala sa rozhodujúcim momentom stretu medzi Východom a Západom.

Začiatky Abbásovskej dynastie

Zároveň predstavuje koniec neporaziteľnosti Umajjovskej dynastie, ktorá sa po smrti svojho vládcu v roku 743 ocitá v chaose. Po rokoch bojov o kalifát sa k moci dostáva Marván II. (684-750) v poradí 14. a zároveň posledný kalif z dynastie Umajjovcov. Jej moc oslabili rebeli z východného Iránu, ktorí obsadili mesto Kufa a zložili sľub vernosti prvému kalifovi z Abbásovskej dynastie, Abú-l-Abbás Abdulláh as-Saffáh (750–754), ktorý bol potomkom jedného z prorokových strýkov a na tomto fakte sa zakladal ich nárok na kalifát.

V januári 750 prehrali Umajjovci pod vedením Marvána II. rozhodujúci boj s Abbásovcami a kalif bol neskôr usmrtený. Tým sa končí čas Umajjovského kalifátu, ktorý sa pri moci udržal 90 rokov. Jej úpadok pritom súvisel s prevládajúcim názorom, že na vládu kalifátu mali nárok členovia prorokovej rodiny. Otázka nástupníctva Mohameda nebola nikdy úplne vyriešená a spor v jej zodpovedaní viedol k najväčšiemu rozdeleniu v histórii islamu, dodnes trvajúcemu rozdeleniu na sunnitov a šíitov.

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film The Caliph P1

Obrázok: ipg-journal.de/fileadmin/assets/_processed_/4/1/csm_49929116_Gerlach_neu_bearb_c6944ac01b.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.