Dejiny kalifátu II.

ČASŤ DRUHÁ: DIVÍZIA

Kalif je titulom islamského vládcu, ktorý pretrval v histórii od smrti proroka Mohameda až do 20. storočia. Zatiaľčo úvodná časť nášho článku sa zaoberala prvými držiteľmi tohto titulu, v druhej si priblížime rozdelenie moslimov na sunnitov a šiitov, vznik politického rozkolu v rámci islamu a rivalských kalifátov.

Korene rozdelenia sunnitov a šiitov

Po smrti proroka Mohameda v Medine v roku 632 sa mladý islamský štát ocitol bez vodcu, pričom nebolo jasné, aké plány mal prorok v otázke svojho nástupníctva. Popredné osoby v rámci islamu si spomedzi seba ako prvého nasledovníka proroka a prvého kalifa zároveň zvolili Abú Bakra as-Siddík (573-634). Pri tejto voľbe sa pritom riadili kmeňovými a náboženskými dôvodmi, považujúc sa za prvých, ktorí sa obrátili na islam.

S tým ale nesúhlasila skupina podporujúca vo voľbe Mohamedovho bratranca, Alího ibn Abi Talib (599-661). Ten bol zároveň ženatý s prorokovou jedinou dcérou Fatimou a bol otcom jeho vnukov, Husajna a Hasana. Táto nezhoda bola semiačkom postupného rozdelenia moslimskej komunity, ktoré sa neskôr vyvinulo do veľkej náboženskej schizmy a dodnes trvajúceho rozdelenia islamu na sunnitskú a šiitsku vetvu.

Kým sunniti tvrdia, že Mohamed nemal žiadne plány na svojho nástupcu, podľa názoru šiitov chcel, aby ho nasledoval Alí. Obe skupiny pritom v ich presvedčení utvrdzuje tá istá reč, ktorú prorok predniesol tri mesiace pred svojou smrťou na ceste z Mekky do Mediny a ktorá je vykladaná dvomi odlišnými spôsobmi. Sunniti uznávajú, že v tejto reči Mohamed stanovil ako vodcu svojej rodiny Alího, kým podľa šiitov z neho učinil nielen hlavu dynastie, ale aj celej islamskej komunity.

Prví nasledovníci Mohameda

Samotný Alí dal prednosť jednote a zložil sľub vernosti voči Abú Bakr, ktorý určil po svojej vláde trvajúcej dva roky v roku 634 za svojho nasledovníka Umara ibn al-Chattáb (583-644). O 10 rokov Umar na svojej smrteľnej posteli stanovil, aby sa stretlo 6 najbližších prívržencov proroka, ktorí mali kalifa vybrať spomedzi seba. V tejto skupine sa nachádzal aj Alí, voľba nového kalifa však padla na Utmána ibn Affán (579-656).

Ten pochádzal z dynastie Umajjovcov a nakoľko menoval do vplyvných pozícií svojich bratrancov, získal si mnohých odporcov. Rebeli Utmána v roku 656 usmrtili a moslimovia sa začali následne obracať na Alího, ktorý sa tak stal štvrtým kalifom v histórii islamu, o štvrť storočie neskôr po smrti proroka. Väčšina moslimov mu zložila sľub vernosti a on odstavil od moci veliteľov, ktorých do funkcie menoval Utmán.

To vyvolalo nevôľu v dynastii Umajjovcov, ktorá navyše požadovala potrestanie Utmánových vrahov. Konflikt rýchlo eskaloval a Alí presunul centrum svojej moci z Mediny do Kufa v Iraku, kde mal väčšiu podporu. V roku 657 pochodoval s armádou do Sýrie, aby potlačil rebéliu Mu’áviju (603-680), ktorého takmer porazil, útok však na poslednú chvíľu prerušil. Alího nerozhodnosť viedla k nevôli v jeho amáde a vzniku sekty Cháridža, ktorej príslušníci Alího v januári 661 usmrtili.

Doba Umajjovského kalifátu

Pre šiítov je Alí viac než kalifom, považujú ho za imána oplývajúceho náboženskou autoritou, ktorá sa dá šíriť jedine na základe pokrvnej línie. Kalifát mal tak po smrti pripadnúť jeho najstaršiemu synovi Hasanovi (624-669), ten však v túžbe po pokojnom živote ustúpil v prospech Mu’ávija, v dôsledku čoho sa kalifát dostal do rúk Umajjovcov.

Nasledovníkom Mu’ávija sa v roku 680 stal jeho syn Jazid I. (647-683), ktorému mladší syn Alího, Husajn (626-680) odmietol zložiť sľub vernosti a vydal sa na púť do Mekky. Medzitým dostal správy, aby prišiel do Iraku, kde z neho jeho podporovatelia chceli spraviť kalifa a tak s rodinou zamieril do mesta Kufa, niekdajšieho centra moci svojho otca. Plány jeho cesty však boli odhalené, zablokovali mu prístup a ocitol sa tak bez dostatočnej vojenskej podpory.

Tu v Karbalá bol Husajn v októbri 680 usmrtený spolu s malou skupinou podporovateľov a členmi svojej rodiny. Túto udalosť si šiiti pripomínajú dodnes a symbolicky sa v jej deň trestajú zato, že ich predkovia Husajna nepodporili. Pre šiitov bolo veľkou tragédiou, že kalifát a moslimskú komunitu neviedli príslušníci prorokovej rodiny. To sa malo zmeniť o sedem desaťročí neskôr.

Vznik Abbásovského kalifátu

Južné Jordánsko bolo v 8. storočí domovom dvoch veľkých odnoží prorokovej rodiny. Prvá vetva sa odvíjala od Alího, Mohamedovho bratranca a manžela jeho dcéry Fatimy. Druhá mala svoj základ v jednom z prorokových strýkov, Al-Abbásovi (566-653). V roku 716 sa jeden z vnukov Alího priznáva na smrteľnej posteli svojmu bratrancovi z dynastie Abbásovcov, že bol lídrom konšpirácie s cieľom zvrhnúť Umajjovcov a dal mu mená všetkých osôb, ktoré boli do tejto konšpirácie zapojené.

Vedenie konšpirácie tak prešlo od potomkov Alího na Abbásovcov, ktorí sa rozhodli získať kalifát pre niekoho zvoleného z prorokovej rodiny. Táto ambícia presvedčila v priebehu nasledujúcich 30 rokov mnohých šiitov z Alího vetvy, aby sa pripojili k volaniu Abbásovcov. Ich tajné hnutie sa v roku 746 zmenilo na skutočnú revolúciu vo východnej časti islamskej ríše, dnešnom Iráne.

O tri roky neskôr zabrali Abbásovci Kufa, hlavné mesto Alího kalifátu, kde zvolili za kalifa Abú al-Abbás Abdulláh as-Saffáh (721-754), ktorý bol potomkom prorokovho strýka Al-Abbása, na čom založil svoj nárok na titul kalifa. V polovici 8. storočia tak Abbásovci prevzali kontrolu nad kalifátom, ich bratranci z Alího vetvy sa však cítili ich konaním zradení a vyhlásili tak rivalský kalifát v Medine. Ich rebélia bola rýchlo potlačená a ukázalo sa, že prenasledovanie Alího vetvy bude pod vládou Abbásovcov rovnaké ako v čase Umajjovcov.

Rivalské štáty v Andalúzii a Maghrebe

Sunnitskí Abbásovci úspešne konsolidovali svoju moc v centre štátu zo svojho nového hlavného mesta, Bagdadu. Nedarilo sa im však udržať rovnakú kontrolu nad západnými provinciami v Maghrebe a Andalúzii. V roku 756 sa emirovi z Umajjovskej dynastie, ktorý unikol na rozdiel od mnohých členov svojej rodiny vraždeniu, podarilo dosiahnuť Andalúziu na Pyrenejskej polostrove. Šesť rokov po kolapse kalifátu svojho starého otca tak Abdarrahmán I. (731-788) obnovuje dynastiu prostredníctvom založenia Córdobského emirátu, prvého, ktorý sa odtrhol od kalifátu v Bagdade.

Čoskoro ho nasledoval Maghreb pod vedením Alího vetvy, ktorej príslušníci boli presvedčení, že v okrajových oblastiach kalifátu na nich Abbásovci nebudú mať dosah a nebudú ich tak môcť pokoriť. V roku 788 prichádza pravnuk Hasana, Idris do oblasti dnešného severného Maroka, kde ho miestny berberský kmeň uznal za potomka proroka a ponúkol mu sľub vernosti ako vládcovi regiónu. Emir Idris I. (745-791) sa tak stal zakladateľom Idrisidskej dynastie a prvého nezávislého štátu Alího vetvy.

Idrisova vláda trvala len len tri roky, pričom sa tvrdí, že bol otrávený na príkaz Hárúna ar-Rašída (763-805), piateho kalifa z Abbásovskej dynastie, ktorý si zaistil nesmrteľnosť ako postava slávnych príbehov Tisíc a jednej noci. Pod jeho vládou prežíval kalifát svoj zlatý vek a hlavné mesto Bagdad priťahovalo mnohých vzdelaných ľudí. Na príkaz kalifa začali učenci prepisovať a prekladať veľké diela predchádzajúcich civilizácií, ku ktorým pridávajú vlastný náhľad a tak dávajú základ európskej renesancii, ku ktorej došlo o niekoľko storočí neskôr.

Úpadok Abbásovského kalifátu

Zlatý vek Abbásovcov mal však krátke trvanie, keďže 8. kalif Al-Mu’tasim (794-842) presunul centrum svojej moci do mesta Samarra v dnešnom Iraku a vytvoril novú armádu tureckých žoldnierov pochádzajúcich zo strednej Ázie. Netrvalo dlho a jej vplyv prevýšil moc kalifov natoľko, že ich príslušníci začali na kľúčových pozíciách v kalifáte nahrádzať Arabov a postupne preberať moc, až v priebehu nasledujúceho storočia skutočne vládli kalifátu oni a 12 kalifov bolo v podstate len bábkami.

Kalifovi zostal len titul, kalifát sa stal symbolom bez reálnej moci a moslimský svet tak bol v polovici 9. storočia už rozdelený na množstvo menších častí, nielen v Andalúzii a Maghrebe, ale aj oblastiach dnešného Alžírska, Tuniska a Egypta. V dôsledku podobného politického rozdelenia je táto doba považovaná za čas úpadku kalifátu.

Rozkoly medzi šiitmi

Šiiti v súčasnosti predstavujú približne 15 % svetovej populácie moslimov, pričom ich centrum leží v Iráne. Namiesto titulu kalif, uznávajú titul imána a väčšina nasleduje dedičnú líniu 12 imánov od Alího až po Mahdiho, v dôsledku čoho sa označujú ako dvanástnici. Mahdiho považujú za posledného imána a podľa šiitskej tradície Mahdi zmizol v Samarre v roku 874 a má sa zjaviť pred koncom ľudstva ako jeho spasiteľ.

Aj medzi šiitmi však došlo k rozkolom, nakoľko niektorí z nich tvrdia, že právoplatným nástupcom imána Jafara al-Sadiq mal byť jeho starší syn Ismail a nie mladší Musa al-Kadhim, ktorého uznávajú dvanástnici. Tí sa tradične nepokúšali o zisk politickej moci, nakoľko verili v návrat Mahdiho, na ten však ismailovci čakať nechceli.

Koncom 9. storočia sa tak medzi Berbermi v severnej Afrike dostáva do popredia nové hnutie sociálneho razenia, ktoré presadzovalo, že vedenie islamu musí byť v rukách rodiny proroka, ak má byť dosiahnutá spravodlivosť. V roku 909 bol imán považovaný za potomka Ismaila prehlásený za kalifa a tak vzniká prvý šiitsky kalifát nesúci meno Fátimovský kalifát na počesť prorokovej dcéry Fatimy. Z oblasti Tuniska vedie expanziu smerom na západ, tu sa však dostáva do konfliktu s inou silou.

Čas troch súčasne existujúcich kalifátov

Córdobský emirát v Andalúzii pod vládou Umajjovcov sa snažil rozširovať smerom na juh cez Stredozemné more, kde bol Fátimovský kalifát hrozbou pre stabilitu Maghrebu. Aby si emir Abdarrahmán III. (889-961) posilnil svoju mocenskú pozíciu, prehlásil sa v roku 929 za kalifa, čím sa zároveň emirát mení na Córdobský kalifát.

Tri storočia od vytvorenia titulu kalifa tak bol islamský svet už rozdelený medzi troch kalifov, z ktorých dvaja boli sunniti a jeden šiit. Umajjovci v Andalúzii, Fátimovci v severozápadnej Afrike a Abbásovci vo zvyšku moslimského sveta. Týmto rozdelením upadol význam a symbol kalifátu, pričom medzi trojicou kalifátov narastali čoraz výraznejšie politické a náboženské rozdiely.

Abbásovci v Bagdade vládli naďalej pod dozorom turkických veliteľov, ktorých v polovici 10. storočia nahradila perzská dynastia, v záujme stability však ponechala kalifát v rukách Abbásovcov. V roku 969 Fátimovci zajali Egypt a ich štvrtý vládca v roku 972 opustil svoje sídlo v Tunisku a presunul sa do novo založeného mesta Káhira, ktoré sa tak stalo centrom šiitskeho kalifátu. O storočie neskôr viedlo rozdelenie islamského sveta k prvotným úspechom križiackych výprav snažiacich sa o zisk Svätej Zeme. O tom ale viac nabudúce.

Prvú časť nášho krátkeho seriálu Dejiny kalifátu nájdete TU.

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film The Caliph P2

Obrázok: teesrijungnews.com/wp-content/uploads/2018/02/01_caliph_haroun_g-2.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.