Dejiny kalifátu III.

ČASŤ TRETIA: ROZPAD

Prvá časť nášho článku rozprávala príbeh vzniku titulu kalifa existujúceho po dobu 1300 rokov. Druhý diel zameral pozornosť na rozdelenie moslimskej komunity a súbežnú existenciu troch kalifátov. Tentokrát si v záverečnej epizóde povieme viac o križiackych výpravách, španielskej reconquiste, Osmanskej ríši a konci titulu kalifa.

Postupný úpadok troch kalifátov

Po smrti proroka Mohameda v Medine v roku 632 vyvstala otázka, kto sa mal stať jeho nasledovníkom vo vedení islamu, keďže prorok v tejto otázke presné pokyny nezanechal. Mnohí boli presvedčení, že kalifom, teda nástupcom proroka sa mal stať niekto pochádzajúci z jeho rodiny, v polovici 10. storočia však už bol islamský svet rozdelený na tri kalifáty, pričom všetky mali svoj pôvod v Mohamedovom kmeni.

Dnešnému Španielsku panovala v tom čase Umajjovská dynastia, vládnuca v 7. a 8. storočí z Damasku Umajjovskému kalifátu. Po smrti druhého kalifa, Al-Hakama II. (915-976) sa Córdobský kalifát ocitol na pol storočie v chaose o nástupníctvo medzi členmi jeho rodiny, až bol napokon posledný Córdobský kalif prinútený v roku 1031 odstúpiť od moci. Aj Fátimovci v Egypte boli obeťou vnútorných sporov od roku 1021, kedy bol ich šiesty kalif pravdepodobne zavraždený členom svojej rodiny. To bol začiatok postupného úpadku Fátimovského kalifátu, v ktorom začínali preberať kontrolu politické a vojenské elity.

Oveľa lepšie sa nedarilo ani Abbásovskému kalifátu s centrom v Bagdade, nakoľko mu v polovici 11. storočia začínajú dominovať seldžuckí Turci. Tým sa podarilo dosiahnuť významné vojenské víťazstvá nad Byzantskou ríšou a dokázali schopne budovať štát. Uvedomovali si, že pozícia kalifa bola predovšetkým symbolická, aby si však udržali vlastnú autoritu, prehlásili sa za sultánov chrániacich islam napriek ich nearabskému pôvodu.

Križiacke výpravy a následná moslimská odpoveď

Koncom 11. storočia sa z iniciatívy pápeža Urbana II. (1035-1099) vedú križiacke výpravy s cieľom vytrhnutia Jeruzalema a Svätej Zeme z rúk moslimov. Európski rytieri v júli 1099 dobýjajú Jeruzalem, v ktorom následne usmrtili nielen mnohých moslimov, ale aj Židov a ortodoxných kresťanov, ktorých nedokázali od moslimov rozoznať. Mesto sa pritom v roku 636 vzdalo druhému kalifovi Umarovi ibn al-Chattáb (583-644), v čase útoku križiakov im však kalif pomôcť nedokázal, keďže nemal k dispozícii potrebnú vojenskú silu.

Križiaci sa tak spočiatku v oblasti Levantu stretli len s minimálnym odporom a čoskoro založili štyri križiacke štáty v mestách Jeruzalem, Edessa, Antioch a Tripoli. Moslimská odozva proti nim sa dala do postupného pochodu až o polstoročie neskôr, neviedli ju však kalifovia. V roku 1144 zajal vládca Mosulu, Imád ad-Dín (1085-1146) pochádzajúci z turkickej dynastie Zengí, Edessu a toto víťazstvo motivovalo moslimov k ďalšej aktivite.

Jeho syn Nur ad-Din (1118-1174) pokračoval po vzore svojho otca v boji proti križiakom, o podporu proti ktorým ho raz požiadal aj fátimovský kalif. Poslal preto do Egypta svojho generála, ktorý po piatich rokov bojov križiakov porazil a súčasne prebral kontrolu nad Fátimovským kalifátom. V tejto pozícii ho čoskoro nahradil jeho synovec, Salah ad-Din, známejší ako Saladin (1138-1193).

V roku 1175 prisľúbil Saladin ako kurdský sultán v mene Egypta vernosť Abbásovskému kalifátu v Bagdade, čím sa de facto ukončila 250 rokov trvajúca éra Fátimovského kalifátu. V roku 1187 porazil križiakov počas rozhodujúcej bitky v Palestíne a o štyri mesiace neskôr získal Jeruzalem. Po tejto porážke sa križiaci začali postupne sťahovať na zmenšujúcu sa oblasť ich vplyvu pri brehoch Stredozemného mora.

Ukončenie križiackych výprav a dobytie Konštantínopolu

V polovici 13. storočia musel Abbásovský kalifát čeliť hrozbe Mongolov, ktorí v januári 1258 vtrhli do Bagdadu a v priebehu dvoch týždňov priviedli hlavné mesto kalifátu na kolená. Päť storočí trvajúca éra Abbásovského kalifátu sa tak oficiálne skončila, hoci skutočná moc týchto kalifov už dávno neexistovala a ich titul mal predovšetkým symbolický význam.

Poslednou zostávajúcou nádejou islamu boli noví sultáni Egypta, Mamlukovia, ktorí pochádzali zo Strednej Ázie a zvrhli následníkov Saladina. Ich armáda Mongolov v roku 1269 porazila, v dôsledku čoho Mamlukovia zachránili islam a súčasne si tak posilnili vlastnú legitimitu. V roku 1291 zvíťazili aj nad poslednými križiakmi v regióne, čím sa definitívne skončil vek križiackych výprav.

Medzitým v Anatólii v dnešnom Turecku narastala moc novej moslimskej sily, ktorá mala islam priviesť až k bránam Konštantínopolu. Prvý stret medzi moslimami a Byzantskou ríšou sa pritom uskutočnil v roku 629 ešte počas života proroka Mohameda, ktorý predpovedal, že moslimovia jedného dňa dosiahnu Konštantínopol. Zajatie bájneho mesta tak patrilo k hlavným ambíciám prakticky každého moslimského vládcu.

Zrealizovať prorokove proroctvo sa napokon podarilo Osmanom, turkickému moslimskému kmeňu, ktorý pochádzal zo strednej Ázie a usadil sa v Anatólii. Pod vládou sultána Mehmeda II. (1432-1481) dobyli Osmanskí Turci Konštantínopol v roku 1453, čo predstavovalo zásadný zlom tak pre moslimov, ako aj Európanov, keďže jedno z najdôležitejších miest vtedajšieho kresťanského sveta sa náhle stalo moslimským.

Záver moslimskej vlády v Španielsku

Medzitým sa však v západnej Európe blížil koniec 800 rokov trvajúcej moslimskej prítomnosti. Počiatkom 8. storočia moslimovia dobyli väčšinu Pyrenejského polostrova, niekdajší vládci dnešného Španielska, Vizigóti si však zachovali mocenskú bázu v horách na severe, ktorá sa stala základňou pre nové kresťanské kráľovstvá. Tie začali postupom času viesť proces Reconquisty, ktorého podstatou malo byť získanie polostrova do kresťanských rúk a ukončenie toho, čo považovali za moslimskú okupáciu.

Po rozpade Córdobského kalifátu v roku 1031 sa Andalúzia rozdelila na množstvo menších mestských štátov, ktoré boli ľahšou korisťou pre stále mocnejšie kresťanské kráľovstvá a pre svoje prežitie často potrebovali pomoc z druhej strany Stredozemného mora. Marakéš v dnešnom Maroku založený v 11. storočí bol centrom berberskej dynastie, ktorá podporila moslimov na Pyrenejskom polostrove voči hrozbe kresťanských kráľovstiev.

V roku 1212 spojené vojsko kráľovstiev Kastília, Aragón, Navarra a Portugalska zvíťazili nad moslimami v bitke pri Las Navas de Tolosa. Kresťanský postup napredoval a koncom 13. storočia už bola prítomnosť moslimov na Pyrenejskom polostrove obmedzená iba na malé kráľovstvo v Granade, ktorá sa stala útočiskom moslimov a Židov unikajúcich pred kresťanským postupom z iných častí Andalúzie a jej prežitie záviselo od dôhod a platenia daní kresťanským kráľovstvám.

V roku 1491 začali zjednotené armády Izabely Kastílskej (1451-1504) a Ferdinanda Aragónskeho (1452-1516) obliehať Granadu. Jej posledný vládca Mohamed XII. (1460-1533) vyslal v snahe o jej záchranu viaceré zúfalé žiadosti o pomoc, nedostal však na ne žiadnu odpoveď. Mesto tak bolo nútené vzdať sa kresťanským Španielom, ktorí do Granady vstupujú v januári 1492.  Týmto momentom sa končí tak Reconquista, ako aj moslimská vláda na území Španielska. V ten istý rok prináša kráľovnej Izabele námorník Krištof Kolumbus (1451-1506) správy o Novom svete, na ktorý čoskoro Európania zamerali pozornosť, kým moslimovia bojovali medzi sebou o titul kalifa.

Osmanský sultán sa stáva kalifom

V polovici 15. storočia sa Konštantínopol premenovaný na Istanbul stáva hlavným mestom Osmanskej ríše, ktorá si postupne otvára cestu do Európy. Sultán Selim I. (1465-1520) získal v roku 1517 pod svoju kontrolu dovtedy Mamlukmi ovládaný Egypt a strojnásobil rozlohu impéria. Jej súčasťou sa stali i Mekka a Medina, vďaka čomu boli sultáni Osmanskej ríše považovaní za ochrancov svätých islamských miest.

Selim zároveň ako prvý osmanský sultán prebral titul kalifa, pričom podľa niektorých názorov sa kalif z Bagdadu vzdal svojho titulu dobrovoľne, kým podľa iných bol popravený. Pre Osmanských Turkov malo označenie predovšetkým symbolický význam, ktorým dali najavo, že mali spomedzi všetkých moslimských vládcov svojej doby najväčšiu autoritu.

Keď v roku 1876 prišiel k moci sultán Abdülhamid II. (1842-1918), Osmanská ríša už stratila značnú časť svojho pôvodne obrovského teritória. Apeloval na titul kalifa snažiac sa zjednotiť všetkých moslimov a Arabov pod vlastnou autoritou. Táto snaha mu však nepomohla a v roku 1909 bol zosadený a poslaný do exilu v Solúne. Hoci ho vo funkcii nahradil Mehmed V. (1844-1918) a neskôr Mehmed VI. (1861-1926), kontrolu nad impériom už v skutočnosti mala vláda. V roku 1914 sa Osmanská ríša zapojila po boku Nemecka do prvej svetovej vojny, ktorá viedla k jej skonu.

Koniec Osmanskej ríše

Západné mocnosti, predovšetkým Briti využili príležitosť a zabrali počas vojny veľkú časť arabského sveta, pre ktorej zisk podporovali arabské rebélie vedené proti osmanskému sultánovi. Aj Briti využili v podnecovaní Arabov do boja ideu kalifátu, do ktorého centra vložili osobu šarifa Husajna ibn Alího (1854-1931). Ten pochádzal z prorokovej rodiny, bol vládcom Mekky a mal dôležitú pozíciu v moslimskom svete.

V roku 1916 vypukla v púštnej oblasti dnešnej Saudskej Arábie arabská revolta, ktorú viedol Husajnov syn Fajsal (1885-1933). V organizácii revolty zohral významnú úlohu britský dôstojník Thomas E. Lawrence (1888-1935), ktorého neskôr preslávil film Lawrence z Arábie (1962). Arabi podporovaní Britmi ako zjednotený front zabrali celý región Levantu a Iraku, vrátane miest Damask a Bagdad.

V novembri 1918 bolo Nemecko donútené prístupiť na prímerie a prvá svetová vojna sa tak oficiálne skončila. Osmanská ríša v nej utrpela zničujúcu porážku a čoskoro ju okupovali vojská víťazných západných mocností. Proti tejto okupácii sa vyvinulo hnutie tureckého národného odporu, ktoré po troch rokoch krvavých bojoch oslobodilo celú Anatóliu s výnimkou Istanbulu. Tu sa naďalej nachádzal sultán, ktorého mnohí ľudia vnímali ako zradcu, čo nechcel zachrániť krajinu a staval sa proti nacionalistickému hnutiu.

Vznik Tureckej republiky a ukončenie kalifátu

V novembri 1922 turecký parlament v novom centre krajiny, Ankare, oficiálne zrušil sultanát, v dôsledku čoho musel sultán Mehmed VI. opustiť svoju rezidenciu a neskôr bol vykázaný do exilu. Dňa 3. mája 1924 bola následne vyhlásená Turecká republika, ktorú uznala celá Európa. Pre západné mocnosti bolo výhodnejšie mať islamský svet bez centrálneho lídra, akým býval kalif.

Titul univerzálneho vládcu islamu starý 1300 rokov tak bol napokon ukončený moslimami samotnými. Od 20. rokov 20. storočia väčšina moslimov žije v národných štátoch a kalifát upadol do zabudnutia, z ktorého ho prebrali až vyhlásenia teroristov ISIS v posledných rokoch, tie však počítajú len s podporou malej časti moslimskej komunity. V priebehu histórie sa mnohí snažili byť kalifom, nie všetci však dokázali zároveň niesť bremeno zodpovednosti s tým spojené. Dejiny nám tiež ukázali, že pokiaľ ašpiranti na kalifa nedokázali získať pre svoj kalifát dostatočnú podporu moslimského sveta, stal sa automaticky neplatným, čo je aj prípad kalifátu prehlasovaného zo strany ISIS.

Dejiny kalifátu I. nájdete TU

Dejiny kalifátu II. sú na tomto odkaze

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film The Caliph P3

Obrázok: s3.amazonaws.com/s3.timetoast.com/public/uploads/photos/

9211661/download_%284%29.jpeg?1479824242

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.