Dobrovoľníci: Zimná výprava 2/3

slovansky zjazdPo jesennom neúspechu sa čakalo na ďalšiu príležitosť. Spojenec vo forme viedenskej vlády však neprichádzal. Štúr, ale aj vojenskí velitelia Zach a Bloudek ponúkli svoje služby pri ďalšom ťažení do Uhorska cisárskemu vojenskému veliteľovi Windischgrätzovi. Ten ale pre podobnú výpravu nemal pochopenie a rovno odkázal Štúrovi, že ak by sa mu dostali pri pražskom povstaní do rúk (v čase, kedy v Prahe prebiehal Slovanský zraz), tak by skončili zastrelení ako ostatní. Slovákom však opäť preukázal veľké služby chorvátsky bán Jelačič, ktorý nakoniec presvedčil Windishgrätza, aby slovenské dobrovoľnícke jednotky považoval za spojencov. Koniec-koncov, Viedeň mohla zaangažovaním Slovákov len získať. Neboli to síce najlepšie vystrojení a vyzbrojení muži, ale vyznali sa v domácom teréne a boli ochotní položiť svoje životy za rovnaký cieľ. Istým spôsobom išlo o oveľa lojálnejších a motivovanejších bojovníkov ako oficiálne cisárske vojská, ktorých jedinou motiváciou bol neraz len žold. V takom rozpoložení stačilo len sľúbiť, že po revolúcii sa bude vláda zaoberať aj slovenskou otázkou a bolo vymaľované. 

Na konci novembra 1848 sa tak začala úspešne organizovať druhá výprava. Štúr s Hurbanom viedli jednu časť a druhú zabezpečoval Hodža. Prvé jadro tvorilo asi 80 chlapov z Myjavy a Vrbového, ktorých naverboval Hurban, a niečo vyše stovky Čechov a Moravanov naverbovaných Bloudkom. Najdôležitejšiu kostru však tvorili štyri stotiny českého pluku pod vedením podplukovníka Frischeisena, ktorí spolu s ostatnými dobrovoľníkmi prekročili na začiatku decembra hranice Uhorska a zastavili sa až v Budatíne pri Žiline. Tam narazili na asi šesťnásobnú presilu honvédov. Neriskovali a radšej sa stiahli späť cez Jablunkovský priesmyk na Moravu. Ústup bol skutočne rozumným krokom, pretože v krátkom čase bol zbor doplnený ďalšou brigádou riadneho cisárskeho vojska. Na čele s generálom Götzom postupovali rovnakou trasou k Žiline. Tá však už nebola tak dobre chránená ako pred tým, pretože Uhorsko bolo napadnuté z viacerých strán. Víťazné vojská vstúpili do mesta a slovenská zástava tak mohla visieť v Žiline.

Ďalší postup bol naplánovaný cez Strečno na východ krajiny, avšak protivníkom sa podarilo dostať na „Margitu a Besnú“ delá, a preto bol postup pozmenený. Vojsko s dobrovoľníkmi smerovalo cez Turiec do Martina a Prievidze, kam sa dostali až začiatkom januára 1849. Mesto bolo bez obrancov, národné gardy sa radšej skryli. V druhej (prevažne evanjelickej) časti Slovenska sa však darilo aj verbovaniu. Počet slovenských dobrovoľníkov sa v tomto čase zvýšil až na 800 chlapov.

Cieľom ďalšieho postupu bol východ krajiny. Doplnené zbory pochodovali cez Brezno a zvrhli maďarský magistrát. Hurban sa s časťou výpravy vydal na sever do Levoče, kam sa dostali ostatné časti vojska. V Brezne ponechal asi 400 dobrovoľníkov. Tí však boli napadnutí asi dvomi tisíckami husárov (väčšina dobrovoľníkov skončila len v zajatí). Pre ďalší vývoj to však malo viac psychologické účinky ako vojenské. Niekoľkokrát sa totižto stalo, že bojovali Slováci proti Slovákom. Roztrúsené pluky sa vo februári dostali až do Košíc, tam sa však Štúr a Hurban musel od svojich jednotiek opäť odlúčiť. Pripravovali totižto slovenskú deputáciu k cisárovi. S vojskom zostal len intrigujúci český veliteľ Bloudek, ktorý zastavil verbovanie napriek tomu, že sa do vojska hlásilo mnoho mužov. Na problémy s českým velením sa niekoľkokrát sťažovali aj samotní pročeskí členovia výpravy.

Druhá časť výpravy na čele s Hodžom a Janečkom disponovala asi 1200 chlapmi naverbovanými na Myjave a okolí. Ich hlavnou úlohou bola obrana slovensko-moravskej hranice. Neskôr boli prevelení k leopoldskej pevnosti, kde zabezpečovali okolie počas obliehania. Pevnosť sa napokon dobyť podarilo, ale vnútorné rozpory vo vojsku boli väčšie. Dobrovoľníci trpeli hladom a chladom. Intrigy medzi cisárskymi veliteľmi situácii taktiež nepridávali a hrozila vzbura. Všetko sa ale upokojilo oslobodením Francisciho, Daxnera a Bakulíniho. Celý zbor bol odvelený na juh do komárňanskej pevnosti, kde na nich čakali podobné úlohy ako v Leopoldove. Tentoraz však s väčším nebezpečenstvom, pretože útoky honvédov boli citeľnejšie.

Definitívny úder prišiel na jar roku 1849, kedy sa mužstvu prestal vyplácať pravidelný žold aj strava. Nálady vo vojsku boli katastrofálne. Okrem toho väčšinu dobrovoľníkov tvorili roľníci, ktorí sa na jar túžili vrátiť domov a pomáhať s poľnohospodárskymi prácami. O vojsko sa nepostaral ani vládny dvor, ktorý v tom čase už vyjednával s Ruskom o priamej vojenskej pomoci a Slovákov k víťazstvu prestal potrebovať. Vojsko tiahlo z východu domov. Muži z Liptova sa dostali v poriadku domov, ale priesmyk pri Kraľovanoch blokovali honvédske jednotky, a tak časti vojska prechádzali cez údolia Malej a Veľkej Fatry. Domov sa nechcelo hlavne bojovníkom z Turca, pretože Turiec ovládali honvédi. Navyše, domáci obyvatelia za odmenu radi prezradili, kto sa domov vrátil a kde ho treba hľadať. Podobnými praktikami tak padlo do zajatia alebo bolo priamo odsúdených množstvo bývalých dobrovoľníkov. Obesený skončil aj sučiansky učiteľ Juraj Langsfeld, ktorému sa však predtým podarilo z vysokých hôr pri Kraľovanoch pozhadzovať množstvo balvanov na dolinou prechádzajúcich honvédov. Udal ho nakoniec vlastný strýko.

Takýmito osudmi často končili slovenskí dobrovoľníci. Posledným pokusom o vytvorenie samostatného Slovenského kniežatstva v čase zimnej výpravy bola deputácia k cisárovi vedená katolíckym kňazom Jozefom Kozáčkom a ďalšími 27 ľuďmi. Do Olomouca, kde František Jozef sídlil, prišli v marci. Cisár ich ubezpečil o tom, že si veľmi váži lojálnych Slovákov a že vo vydanej oktrojovanej ústave sa zabezpečuje rovnoprávnosť všetkým národom. Napriek tomu, že s oddelením Slovenska od Uhorska sa reálne uvažovalo, nakoniec k podobnému kroku nedošlo. Viedenskému dvoru sa podarilo zneužiť na bojové operácie slovenské jednotky, ale po revolúcii zostali mnohým Slovákom len oči pre plač.

_____________

Autor: Bc. Jozef Voříšek  

Zdroje:

KRŠÁK, Pavol (et al.). Ottov historický atlas Slovensko. Praha : Ottovo nakladatelství, 2009, 559 s. ISBN 978-80-7360-834-7.

MRVA, Ivan. Slovensko a Slováci v druhej polovici 19. storočia. Bratislava : Perfekt; Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2010, 256 s. ISBN 978-80-8046-458-5.

Obrázok: dikda.eu/wp-content/uploads/2015/09/Stur_Slovansky_zjazd_1848_litografia_.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.