Dvorská láska v stredoveku

Dôležitým prvkom stredoveku boli rytieri, s ktorými sa spájali hrdinské turnaje aj dvorská láska. Prečítaním nášho článku sa dozviete, ako sa z muža stal rytier, čo bolo bežnou súčasťou rytierskeho života a ako sa jeho funkcie postupne menili. Zároveň si môžete prečítať niečo o úlohe ženy v stredovekej spoločnosti a o vzťahu rytiera s jeho vyvolenou dámou. 

Počiatky rytierskej kultúry

Stredoveká spoločnosť okolo roku tisíc bola rozdelená na tri hlavné skupiny obyvateľov – modliacich sa, bojujúcich a pracujúcich. Každá osoba mala presne vymedzené miesto a zohrávala úlohu, ktorá jej bola vopred daná. Tieto tri vrstvy spoločnosti od seba vzájomne záviseli a činnosť jednej z nich umožňovala aktivity ďalšej.

Od konca 10. storočia sa cirkev snažila zaviesť zmeny do každodenného života spojeného s množstvom násilia a chaosu. Chcela pretvoriť mužov bez zákona na bojovníkov bojujúcich za vieru, zákon a spravodlivosť. Vo svojej doktríne preto začala zdôrazňovať odvahu, verenosť nadriadenému, bratstvo so spolubojovníkmi v boji a heroizmus. A práve na týchto základoch sa zrodil ideál rytierstva, rýchlo sa šíriaci po Európe.

Výučba za rytiera sa začínala ešte v mladom veku, kedy bol chlapec pochádzajúci zo šľachtickej rodiny pridelený inému šľachticovi, pod ktorého ochranou začal svoje dlhé obdobie vzdelávania. Spočiatku sa venoval bežným domácim prácam a súčasne sa učil jazdiť na koni, starať sa o zbrane a zbroj. Mnísi ho učili základom latinčiny.

Neskôr sa takýto mladík stal pobočníkom a sprevádzal skutočného rytiera na turnajoch a výpravách, vďaka čomu sa dozvedel z prvej ruky, aký život ho v budúcnosti čaká.  Postupom času sa dostával do kontaktu s rozličnými zbraňami, s ktorými trénoval a jeho výučba bola napokon zavŕšená slávnostným rituálom. Potom sa zaradil do kruhu mužov hodných nosiť zbroj a stal sa konečne rytierom.

Od druhej polovice 11. storočia sa spojenie cirkvi s rytierstvom prejavovalo v rozširovaní kresťanského sveta na úkor islamského vo forme križiackych výprav a španielskej reconquisty. Z rytierov sa stával nový druh kresťanských bojovníkov, ktorí neskôr medzi sebou vytvárali nábožensko-vojenské spolky uľahčujúce vojenské úlohy a zaručujúce bezpečnosť pútnikov z Európy. Príkladom tohto čiastočného prepojenia úloh modliacich sa a bojovníkov sú templári či rád maltézskych rytierov.

Rytieri mohli ozbrojení cestovať s ostatnými rytiermi v honbe za dobrodružstvami a bohatstvom, hoci väčšina z nich vstupovala do služieb nejakého šľachtica a stávali sa jeho vazalmi. Podobný vzťah bol prospešný pre obe strany, keďže šľachtic potreboval rytiera pre udržanie vlastného teritória a rytierovi zas vyhovovalo financovanie zo strany šľachtica, ktoré mu zabezpečovalo stravu, strechu nad hlavou a možnosť plniť svoje rytierske funkcie.

Význam a dôležitosť rytierskych turnajov

K podstatnej časti života stredovekých rytierov patrila účasť na turnajoch, na ktorých sa snažili získať slávu, peniaze a občas aj ruku svojej vyvolenej dámy. Turnaje boli spočiatku autentickými bojmi v otvorenom teréne, v ktorých sa používali reálne zbrane a kde bolo cieľom poraziť protivníka, pripraviť ho o koňa a za toho následne požadovať výkupné. Neskôr sa turnaje zmenili na individuálny súboj dvoch rytierov v uzatvorenom priestranstve, kde sa proti sebe postavili tvárou v tvár.

Turnaje slúžili ako tréning pre skutočnú vojnu a zároveň boli niekedy príležitosťou pre odstránenie nepohodlných osôb. Počas jedného turnaja dokonca zomrel aj francúzsky kráľ Henrich II. (1519-1599), manžel Kataríny Medicejskej (1519-1589). Dodnes nie je úplne jasné, či bola jeho smrť skutočne nehodou alebo súčasťou konšpirácie.

Turnaje si získavali aj pozornosť dám, ktoré ich často sledovali a niektorá z nich zvyčajne odovzdávala na konci víťazovi cenu. Svojmu vyvolenému mohla dáma darovať časť svojej garderóby, ako napríklad šatku alebo šál, ktorý mal rytier počas turnaja pripevnený na svojej kopiji ako symbol lásky a odvahy.

Hoci stredoveké turnaje sa tešili všeobecnej popularite, cirkev sa medzi ich fanúšikov nezaraďovala, keďže neschvaľovala, že rytieri sa nechávajú lákať možnosťou zisku slávy a peňazí, čím mrhajú svojím životom. Zakazovala turnaje a v 12. storočí zaviedla pravidlo, podľa ktorého rytier padlý v turnaji nemohol byť pochovaný v posvätnej zemi. Napriek tomu sa ale cirkvi turnaje vykoreniť zo života nepodarilo.

Dvorská láska

Rytier mal byť vždy pripravený dokázať svoju udatnosť a brániť svoju česť. Hoci bol mužom vojny, jeho srdce náležalo tradične dáme, ktorú túžil získať. Myšlienku dvorskej lásky spopularizovali svojimi piesňami trubadúri a populárnou sa stala vďaka poetizmu Danteho Alighieriho (1265-1321) či florentskej školy. Jadrom dvorskej lásky bol zamilovaný vzťah rytiera a jeho dámy, ktorý sa často dial mimo zväzujúcich hraníc manželstva. Dáma bola týmto prístupom idealizovaná a obdivovaná, zatiaľčo rytier jej vzdával česť podľa kódu lásky a v jej mene uskutočňoval svoje odvážne výpravy.

Bolo bežným javom, že rytier sa zamiloval do dámy, ktorej potom dvoril a zároveň sa pre ňu ocitol vo vnútornom konflikte medzi vernosťou svojmu pánovi a láskou k svojej vyvolenej. Trubadúri spievajúci o dvorskej lásky ju popisovali ako zdokonalenie charakteristík rytierov. Zatiaľčo čestné aktivity lásku ctia, nečestné by boli jej zradou.

Rytier musel viesť cnostný život, aby tak dokázal, že si lásku ženy zaslúži. Láska bola považovaná za čistý cit, ktorý nič nevyžadoval na oplátku a pozdvihoval človeka, ktorý ju cítil. Rytierska literatúra vytvárala idealizovaný obraz ženy podobnej biblickej Márii.

Pozícia ženy v stredovekej spoločnosti

V prvom rade vychádzala táto pozícia z pozície ženy v rámci rodiny. Podľa toho sa ženy delili na panny, manželky a vdovy. Hlavnou úlohou vydatých žien bolo dať deti svojmu manželovi, čo nebola ľahká úloha počas stredoveku spojeného s vysokou úmrtnosťou pri pôrode. Aj deti čo prežili porôd sa nie vždy dožívali vyššieho veku a preto bola žena často tehotná opakovane a za sebou. V mnohých prípadoch zaberali pôrody takmer polovicu života ženy v plodnom veku. O budúcnosti ženy rozhodovala väčšinou jej rodina, ktorá jej vyberala manžela s ohľadom na zaistenie spojenectiev.

Alternatívou manželského života pre stredovekú ženu bol vstup do kláštora. Ten získal na popularite predovšetkým v posledných storočiach stredoveku, kedy sa posilňoval mystický obraz ženy v náboženstve a vznikali rozličné kulty. Pre niektoré ženy bol mníšsky habit aj formou úteku od rodiny alebo pred neželaným manželstvom. Samotná cirkev považovala ženu za zosobnenie negatívnych vlastností, keďže práve ona podľa Biblie priviedla muža k hriechu a pokušeniu.

V stredovekej spoločnosti mohla získať žena určité postavenie len vzhľadom na svojho manžela, pričom vzťah muža k žene sa často pohyboval medzi potrebou jej ochrany a sexuálnou túžbou, ktorú v ňom vyvolávala. Napríklad rozpustené vlasy boli považované za výrazný znak ženskosti lákajúci mužskú pozornosť. Vydaté ženy z vyššej spoločnosti preto museli mať dlhé vlasy často vypnuté a ukryté pred zrakom verejnosti. Hoci manželstvu sa pripisovala patričná dôležitosť, zároveň bol bežný aj výskyt mileniek a spoločníčok, ktorý viedol k pôrodom nelegitímnych detí často komplikujúcich otázku následníctva a dedičstva.

Miesto ženy bolo v domácnosti, kde sa mala venovať domácim prácam a starostlivosti o deti. Verilo sa tiež, že ženy majú bližšie k nadprirodzeným silám a prírode. Dôkazom má byť prepojenie menštruačného cyklu s mesačným a tým pádom spojenie s prirodzeným cyklom prírody. Žena sa zároveň spájala s posmrtnými rituálmi ako sú kary, stráženie tela zosnulého a ďalšie pohrebné zvyky.

Koniec éry rytierov

Výlučne mužskou aktivitou bola naproti tomu vojna, ktorá bola možnosťou preukázania vlastnej odvahy a zároveň zisku zárobku. Vojna posilňovala väzbu podriadeného s jeho pánom aj s jeho bratmi v zbroji a dávala slávu tomu, kto sa na nej podieľal. Zatiaľčo v čase mieru musel rytier sledovať istý etický kódex, počas vojny sa mohol pokojne podielať na drancovaní a masakrovaní.

Popri rytieroch na koni si čoraz väčšiu dôležitosť získavali lukostrelci a práve rozvoj vojenských techník umožňujúcich útočiť na nepriateľa z diaľky viedol od 14. storočia k postupnému úpadku rytierstva. Bojovník na koni sa stával menej efektívnym a musel sa brániť stále ťažšou zbrojou, čím sa z neho zároveň stával ľahký terč.

Postupom času sa navyše rytierom mohol stať bojovník už len dedične a rytieri sa tak menili na novú šľachtickú vrstvu, ktorá sa viac zaujímala o chránenie vlastného bohatstva a pozemkov než vojenské aktivity a dodržiavanie vojenského kódexu. Niektorí rytieri sa stávali žoldniermi a zlodejmi, zatiaľčo turnaje sa z výziev spojených s preukazovaním talentu menili na jazdecké predstavenia. Koncom 15. storočia tak paralelne so zmenou spoločnosti a jej pokrokom zaniká rytierska kultúra. Národy vstupujú do novej éry a rytieri a ich dvorné dámy sa stávajú súčasťou legiend, ktoré si rozprávame do dnešných dní.

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Damas y Caballeros. El amor cortés en la edad media

Obrázok: lionsandlilies.files.wordpress.com/2014/02/guinevere20and20lancelot_e.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.