Európsky vedec exkluzívne pre Magistra História: Naučme sa bojovať za svoju vec    

Jeho brilantné literárne pero nadchýna priaznivcov antickej kultúry. Pretože každá doba, ktorú žijeme, je pravdivá. Keď renomovaný filológ, esejista a spisovateľ hľadá pravdu, nepíše stále. Iba vtedy, keď má čo povedať. Jeden z najznámejších európskych latinistov poskytol portálu Magistra História exkluzívny rozhovor, v ktorom sa dozvieme aj to, kde sa vzali gladiátori, či padla Rímska ríša, ale aj to, že latinčina žije, a spolu s ňou aj potomkovia Rimanov. Svet okolo nás sa nám zdá temný a latinské sloveso negresco znamená potemnievam, černiem. Jeden z nositeľov tohto priezviska však rozháňa temnotu ignorancie svetlom poznania. Prosím, zoznámte sa – profesor Dan Negrescu.                      

Prof. DAN NEGRESCU (*1953, Temešvár, Rumunsko) je klasický filológ, latinista, spisovateľ, prekladateľ, esejista a publicista európskeho formátu. Má na konte desiatky odborných prác, monografií, štúdií a prekladov kardinálnych diel z pokladnice klasickej, patristickej a stredovekej latinskej literatúry. Ako prozaik a románopisec sa venuje historickej beletrii zasvätenej dedičstvu antického Ríma a filozofickej reflexii dejín Temešváru a Banátu. Od roku 1996 pôsobí ako vedúci Katedry klasickej filológie na Západnej univerzite v Temešvári. Je členom Spolku rumunských spisovateľov a spolupracoval s poprednými literárnymi periodikami doma i v zahraničí, vrátane literárneho denníka Signum z Drážďan a denníka Lumea liberă, ktorý vychádza v New Yorku. Za román Imperiálna trilógia obdržal v roku 2003 cenu za prózu temešvárskej sekcie Spolku rumunských spisovateľov. Jeho najnovšia kniha Rímska lekcia je antológiou esejí publikovaných pre internetový portál LaPunkt, ktorý je členom prestížnej siete kultúrnych magazínov so sídlom vo Viedni Eurozine.            

Pán profesor, pochádzate z Temešváru, z mesta ruží a srdca rumunského Banátu. Povedzte nám niečo o Vašom rodnom meste, do akej miery vás inšpirovala jeho atmosféra?     

Povesť o ružiach znie krásne, no stáva sa smutnou, keď sa dívame na ruiny domu, ktorý z Temešváru učinil mesto ruží. Na jednej strane som zamilovaný do môjho rodného mesta, veď je to prirodzené, avšak, na druhej strane som nespokojný. Nehovorím priamo sklamaný, pretože nemám vo zvyku byť rozčarovaný, nakoľko je to len možné. Existuje určitá banátska pýcha, správnejšie, márnomyseľnosť, ktorá nie je vždy na mieste. Vychádzajúc z prívlastkov, ktoré ste použili, pre mňa je srdcom, ba dokonca hlavným mestom Banátu, s trochou nadsadenia, moja rodná štvrť Mehala. Som presvedečený o tom, že každý normálny a neskazený človek sa cíti byť spojený s miestom, odkiaľ pochádza, a ktoré vníma ako „pupok sveta“, bez ohľadu na to, kde a aké je to miesto. Od Rimanov som sa naučil, že existuje genius loci, od ktorého sa nemôžeš oddeliť. Sprevádza ťa všade počas tvojej púte po impériu sveta. Je zrejmé, že Mehala bola inšpiráciou pre moju prózu, čo však neznamená, že som napísal akúsi históriu tohto miesta. Nič také. Samozrejme, nemôžem povedať, či a do akej miery bola atmosféra štvrte nefalšovaná aj pred niekoľkými desaťročiami. Každá doba, ktorou žije, je pravdivá.            

Viem, že patríte k obhajcom živej a oživujúcej latinčiny. Mantra mortality je v súvislosti s jazykom starých Rimanov rozšírená i v kruhoch špecialistov. Môže byť mienka, že latinský jazyk je dnes už extirpovaný, považovaná za pestilenciálnu? Vysvetlite nám, ako Latinitatis vivae amicus, priateľ živej latinčiny, prečo lingua Latina nie je mŕtvy jazyk?     

Priznávam, že sa mi páči výraz pestilenciálny názor, ktorý používate, teda mienka ako mor, majúc na zreteli vyjadrenie latinistov z post-transylvánskej školy, ktorí i napriek všetkým neskorším obvineniam hrali kľúčovú rolu v obrane latinčiny a jej ducha. Najmä keď počujem abnormality typu „mŕtvy jazyk“ alebo „načo nám to treba?“, príde mi na um pestilentia mentis, mor mysle. Čo sa týka ostatných, moja odpoveď je veľmi jednoduchá: niečo, čo má toľko priamych i nepriamych nasledovníkov, nemôže byť mŕtve. Kto to chápe, dobre robí, kto však nie, zostáva mimo akejkoľvek polemiky. Nemá zmysel pokúšať sa vysvetliť niekomu čosi, čo je mimo kapacity jeho myslenia, ako to skvele vyjadruje isté latinské príslovie: „somárov poznáš podľa uší, hlupákov podľa reči.“         

Veda potrebuje byť slobodná a očistená od klišé. Žalostný stav klasického vzdelania je podľa môjho názoru výsledkom hlbokého nepochopenia charakteru a ducha latinského jazyka. Napríklad, sloveso manducare (jesť) nám precízne ukazuje, že človek vyživuje telo prácou svojich rúk. Podobne, adjektívum anniversarius, z ktorého sa v rumunčine zrodil výraz aniversare (výročie), nie je iba slávnosťou, toto slovo indikuje obrátenie roka, čiže obrátenie jednej stránky v kronike života. A takto môžeme pokračovať ad infinitum…Prečo niekto vníma tieto fenomény veľmi jasne a iný je slepý a hluchý voči etymológiám, dejinám a filozofii slov?     

Hoci niektoré etymológie bývajú diskutabilné, musím vám povedať, že neexistuje jediný faktor podmieňujúci neželaný stav klasickej edukácie vo všeobecnosti. Nemôžeme si priať, aby všetci premýšľali rovnako, bolo by to hrozné. Čo by však mohlo byť lepšie, je to, aby sa ľudia naučili bojovať za svoju vec. S kňučaním nezájdeme nikam. Rímska ríša bola skonštruovaná na základe bojov a nie prostredníctvom intelektuálneho mňaučania. Nebolo to tak dávno, keď sa v Rumunsku hovorilo o probléme ďalšej redukcie beztak už kvantitatívne oslabeného štúdia latinského jazyka. Telefonovali mi profesori latinčiny z nášho regiónu: „pán profesor, čo máme robiť?“ Povedal som im, že s petíciami, ktoré nikto nečíta, nevyriešia nič, ba ani s príhovormi horenosých intelektuálov, ktorým záleží len na tom, aby sa objavili v televízii. „Choďte a demonštrujte pred tvárou prefektov a pred bránami ministerstva v hlavnom meste“, povedal som im. Evidentne si mysleli, že budem demonštrovať za všetkých, takže nikto nespravil nič.     

Je známe, že slávny francúzsky filozof Michel de Montaigne bol vychovávaný v latinskom prostredí od útleho detstva. Rodičia sa s ním počas prvých rokov života rozprávali iba v jazyku Ciceróna, čo malo nepochybne priamy vplyv na rozvoj jeho kognitívnych funkcií. Myslíte si, že klasický latinský jazyk je vhodný aj pre deti? Vieme si predstaviť dieťa hovoriace latinsky, či už prostredníctvom edukácie, alebo sua sponte, prípadne s pomocou jeho vnútornej formácie?      

Môžeme si predstaviť čokoľvek, problémom je realizácia predstavy, teda jej transformácia. Dieťa je od narodenia tabula rasa, z čoho vyplýva, že v čom vyrastá, to ho bude formovať. Latinčina je vhodná pre každého, kto si praje rozvoj svojho myslenia a umu. Dôkazom je, že sa študuje aj v Číne či v Japonsku. Problém evidentne nespočíva v tom, aby ste naučili dieťa iba po latinsky, a tým ho oddelili od okolitej reality. Sua sponte v žiadnom prípade, pretože nemá odkiaľ vedieť ab initio, čo je to latinský jazyk.         

Latinčina a architektúra. Validita a ťarcha slov, taká dôležitá v klasickej syntaxi, umožňuje stavbu verbálnej štruktúry podobnú architektonickej konštrukcii. Existuje podľa vás určitá súvislosť medzi čistotou klasickej architektúry, rímskou urbanizáciou a vysokým stupňom lingvistickej komplexity?

Nie som architekt, takže niektoré záležitosti ma presahujú, ale verím, že Rimania mali vo všeobecnosti vokáciu rádu, disciplíny a rovnováhy vo všetkom, takže usporiadaná lingvistická štuktúra by mohla korelovať s architektúrou.    

Poďme hovoriť o rímskej civilizácii. Gladiátorské hry mali vzbudzovať hrdosť na úspechy armády a pestovať bojového ducha. Hry boli takmer filmovou rekonštrukciou bitiek a náhradou za vtedy ešte neexistujúce filmové plátno. Aký je váš názor na úlohu gladiátorov v rímskej spoločnosti?

Tu je potrebné, aby som vás doplnil: gladiátorské boje mali spočiatku rituálny charakter spojený s rozvojom pohrebných obradov, nie vojenský. Prvé bitky s gladiátormi sa konali v roku 264 pred Kristom v rámci pohrebu Iunia Bruta, kedy bojovali tri páry. Ako sa zdá, nie je to rímsky vynález. Starovekí ľudia boli v dobrom zmysle slova veľmi nábožensky založení a prijali obyčaj, ktorá sa neskôr stala zábavou. Veľkolepou a, povedzme si úprimne, spektakulárnou. Postavenie gladiátorov v rímskej spoločnosti je identické s istou kategóriou športovcov v dnešnom svete, napríklad s boxermi, grécko-rímskymi bojovými umeniami a so všetkým, čo je násilnícke a môže vzbudzovať dojem krvavých jatiek. Aj rýchlostný automobilizmus je zaujímavejší vtedy, ak prináša predpoklad nejakej nehody. V tomto zmysle idea, podľa ktorej nás kresťanstvo spravilo lepšími, vyzerá ako bláznovstvo. Oni mali odvahu rozpoznať to, čo v skutočnosti nechceme akceptovať, pretože sme dobrí kresťania: menovite, že krvavé násilie ľudí vzrušuje. Boli dostatočne silní na to, aby nepotrebovali byť prevychovaní farizejmi.      

Rímske impérium padlo politicky, kultúrne, sociálne? Môžeme hovoriť o zániku alebo o transformácii? Ako to vlastne je?  

Rímska ríša evidentne zmizla vo forme, akú mala v klasickom období, ale základná idea zostala rovnaká. Takže, i Germáni si priali mať svoju Svätú rímsku ríšu národa nemeckého, Frankovia chceli impérium, Angličania a Rakúšania tiež, nuž a dnes tu máme Európsku úniu. Tá by vo svojej podstate chcela byť novým rímskym impériom, ktoré však škrípe z príliš veľkého množstva zápästí. Nerád by som politizoval…       

Mnohí Rumuni sa zaujímajú o históriu a kultúru starých Dákov. Dákovia, niektorými považovaní za najväčšmi civilizované etnikum zo sféry zvanej barbaricum, obsiahli latinský jazyk a rímsky spôsob života, Romanitas, veľmi rýchlo, oveľa skôr pred grandióznymi víťazstvami cisára Trajána. Bolo to možné vďaka intenzívnym kontaktom medzi Dákmi a Italikmi. V Rumunsku prebieha intelektuálna vojna a diskrepancia medzi dákológmi a latinistami. Čo robiť? Osobne nepodporujem protochronistické teórie. Vidíte nejaké riešenie?         

Príbeh takzvanej dákológie je mimo môjho uhla pohľadu. Venujem sa civilizácii, ktorá vytvorila Európu so všetkým, čo je v nej správne i nesprávne. Nerozumiem tejto chuti po divočine, či ako vraví Hieronymus odvolávajúci sa na Ciceróna, vôni plesnivých sardiniek. Nevidím, prečo by malo byť potrebné riešenie niečoho, čo možno bez ujmy ignorovať, naopak, nemôžeš veru povedať ako kedysi katolíci o gréckych textoch, že Graeca non leguntur, gréčtina sa nečíta, pretože jednoducho nemáš čo čítať. Nezaujímajú ma civilizácie analfabetov, od ktorých sa nám nezachovali žiadne písomné pramene v ich pôvodnom jazyku.     

Celá plejáda špecialistov drží názor, že rumunčina je spomedzi súčasných európskych jazykov najbližšia kultivovanej latinčine. Rumunský jazyk je veľmi konzervatívny a zachováva mnohé latinské archaizmy v základnej lexike, podržal si skloňovanie, čiže flexiu substantív a ďalšie fenomény, ktoré absentujú v západorománskych jazykoch. Ako je to možné?           

V prvom rade žiadny románsky jazyk, teda ani rumunčina, nie je príliš blízky klasickej latinčine, pretože sa z nej nevyvinul, ale vznikol z ľudovej reči. Rumunčina je najbližšia latinčine, pretože Dákovia, hoci boli barbarmi a nemali vlastné písmo, sa zriekli svojho jazyka v prospech latinčiny, ktorou hovorili takmer dvesto, alebo aspoň sto päťdesiat rokov pred blahodárnou rímskou nadvládou. Obyvatelia provincie Dacia Felix nevstupovali do kontaktu s ostatnými národmi tak, ako sa to stalo na Západe, vďaka čomu uchovali špecifikum originálnej latinčiny, jazyka dobyvateľov.      

Ste aj spisovateľ, esejista a románopisec. Sú postavy vo vašich knihách, predovšetkým v románe Imperiálna trilógia, Rimania včerajška alebo Rimania dneška?   

Postavy v Imperiálnej trilógii sú Rimanmi odjakživa. V ničom sa nelíšia od tých dnešných, teda od potomkov, veď dali gény súčasným Európanom. Čiže aj Rumunom, aj mnohým iným. Nemôžeš pochopiť súčasnú ľudskú štruktúru, pokiaľ nepoznáš tú rímsku, z ktorej sa odvodila. Samozrejme so všetkým dobrým i zlým.      

 

Kedy a kde tvoríte? Píšete počas dňa alebo ste podľahli mágii noci?  

Som pragmatický človek, takže kúzlo noci pre mňa znamená krásne sny a pokojný spánok. Píšem iba cez deň, doma v pracovni, len vtedy, keď cítim, že mám inšpiráciu, ktorú si občas privolávam. Nezačínam písať skôr, kým nemám titulok a nevstanem od stola, pokiaľ nedokončím všetko, čo som si zaumienil. Píšem iba vtedy, keď mám čo povedať. Teda, nepíšem stále. Otázky typu „čo máte na pracovnom stole?“ a „pracujete na niečom?“ sa mi zdajú totálne zbytočné, skriptická inkontinencia sa mi javí márna rovnako, ako tá verbálna.     

Milujete operu. Aký je váš názor na spracovanie mytologických námetov v operách Handela, Glucka či Mozarta?   

Tu môžeme písať veľa a nie vždy s veľkým úžitkom, pretože máme do činenia s dobovou módou. Pre tých, ktorých ste uviedli, božstvá hudby, bola grécka a rímska mytológia na dennom poriadku. Vedzte, že Mozart vedel v detstve lepšie po latinsky, než po nemecky. To, čo je pre nás už možno menej obvyklé, bolo pre nich niečo prirodzené a ľahko adaptabilné. Nezabúdajme, že Mozart skutočne považoval Jozefa II. za prototyp cisárskeho vládcu, čo ukázal napríklad v opere La clemenza di Tito.    

Predstavte si, že máte možnosť stretnúť sa, prostredníctvom stroja času, s nejakou historickou osobnosťou. Koho by ste si vybrali?  

Oktaviána Augusta, tak ako som to napísal v imaginárnej konverzácii s ním.   

Ďakujem za rozhovor!

_____________

Pripravila: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje fotografií

Obrázok č. 1.: Dan Negrescu, zdroj: redesteptarea.ro

Obrázok č. 2.: Prebal publikácie Latinská terminológia. Včera. Dnes. Autor v nej prezentuje etymológiu signifikantných latinských termínov so zreteľom na súčasný, často i nesprávny úzus. Zdroj: editura.uvt.ro 

Obrázok č. 3.: Prebal románu Dana Negresca Imperiálna trilógia. Jeho hlavnou postavou je fiktívny rímsky cisár menom Sapiens Renatus (Znovuzrodený Rozumný), zdroj: editura.uvt.ro 

Obrázok č. 4.: Dan Negrescu na akademickej pôde. Zdroj: youtube.com

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.