Fascinujúca história Chetitov I.

PRVÁ ČASŤ: ZROD CIVILIZÁCIE

Staroveká Chetitská ríša disponovala pokročilým právnym systémom, asimilovala okolité kultúry a chetitský jazyk je najstarším známym indeoeurópskym jazykom na svete. Odhaľte spolu s nami v dvojdielnom článku fascinujúcu históriu Chetitov, zabudnutej civilizácie, ktorej význam sa objavil len na prelome 19. a 20. storočia.

Objav Chattušaš a rozlúštenie chetitského jazyka

V roku 1834 odhalil francúzsky archeológ Charles Felix pri meste Bogazkale v Anatólii (dnešné Turecko) rozsiahle staroveké mesto s množstvom múrov a reliéfov. Jeho objav však vyvolal len malý záujem vedeckej komunity. O pár desaťročí neskôr sa na trhoch so starožitnosťami v Malej Ázii začali čoraz viac objavovať sochy so znakmi pripomínajúcimi reliéfy z lokality pri Bogazkale. V roku 1876 následne anglický profesor Archibald Henry Sayce vyhlásil, že reliéfy náležia dovtedy málo známej civilizácii Chetitov, ktorých ríša sa mala rozprestierať od západného Turecka až do severnej Sýrie.

Ich kultúre sa postupne začala prikladať väčšia pozornosť a v roku 1906 sa začalo pri Bogazkale s vykopávkami pod vedením nemeckého profesora Huga Wincklera a tureckého muzejníka Theodora Makridiho. Čoskoro bol objavený archív s množstvom popísaných tabuliek, z ktorých viaceré boli písané v akkádskom jazyku. Ten bol medzinárodne uznávaným jazykom staroveku a už sa ho podarilo rozlúštiť. V priebehu šiestich rokov vykopal archeologický tím vyše desaťtisíc fragmentov a predmetov odhaľujúcich, že miesto bolo hlavným mestom Chetitov a nazývalo sa Chattušaš.

Prvým krokom pri odhalení minulosti Chetitov malo byť rozlúštenie ich jazyka. To dokázal uznávaný český jazykovedec Bedřich Hrozný (1879-1952), ktorý si všimol, že jazyk zdieľa gramatické charakteristická typické pre indoeurópske jazyky. Tým sa odhalilo, že chetitský jazyk je vôbec najstarší dodnes známy jazyk z indoeurópskej jazykovej rodiny, starší než sanskrit, gréčtina alebo latinčina. Vďaka Hrozného objavu boli experti schopní dešifrovať vyše dvadsaťpäťtisíc tabúľ a fragmentov zaznamenávajúcich korešpondenciu, zákony aj mená vládcov. Chetiti tak po tritisíc rokoch konečne mohli vyrozprávať svoj príbeh.

Zrod kráľovstva Chetitov

V 18. storočí pred naším letopočtom bola Anatólia regiónom chaosu v dôsledku častých sporov mestských štátov, ktoré aby prežili, museli dobývať ostatných. Jedna zo skupín bola označovaná ako Chattijci, kým druhá rozprávala indoeurópskym jazykom a zrejme prišla do Anatólie v priebehu tretieho tisícročia p.n.l. Tieto dve kultúry sa asimilovali, a tak sa zrodili Chetiti, hoci nie je presne známe odkiaľ a kedy prišli.

Domnievame sa, že okolo roku 1600 p.n.l. dokázal chetitský vládca spojiť všetkých ľudí žijúcich v oblasti pod svoju vládu, a tak vytvoril kráľovstvo Chetitov. Presunul hlavné mesto do Chattušaš a sám prevzal meno Chattušiliš I., čo značí muž z Chattušaš. Z každej strany obklopovali mladé kráľovstvo výbojné národy a Chattušiliš vedel, že aby zaistil prežitie svojej ríše, tiež musí viesť expanzívnu politiku a čoskoro sa mu podarilo získať územia vo východnej Anatólii a severnej Sýrii.

Popri vojenskom úspechu si kráľ uvedomoval aj význam propagandy, a tak začal o sebe vytvárať nadľudský obraz. Pod jeho vládou sa ríša rozrastala a väčšinu svojho panovania trávil vedením vojenských kampaní. Po obsadení väčšiny miest v severnej Sýrii zaútočil Chattušiliš na mesto Aleppo, tu však boli jeho snahy odrazené.

V momente svojej smrti určil Chattušiliš I. za nového kráľa svojho vnuka, ktorý bol v tom čase ešte dieťaťom. Hranice mladého kráľovstva boli krehké a Muršiliš I. sa preto rozhodol pokračovať v nedokončenej práci svojho starého otca. Potom čo si zabezpečil kontrolu v Anatólii, podmaňuje si Aleppo a neskôr sa mu podarilo na čas obsadiť aj hlavnú časť južnej Sýrie, Babylóniu, čím sa končí čas Starobabylonskej ríše.

Chetitské náboženstvo

Hoci Chetiti prijali do vlastnej kultúry tradície mnohých okolitých národov, centrum ich folklóru vychádzalo z Chattijcov. Prostredníctvom keramiky rozprávali príbehy zo svojho života a ich vázy sú tak dôležitým zdrojom informácií. Vplyv Chattijcov dominoval predovšetkým v náboženstve, keďže ich bohovia položili základ chetitského polyteistického náboženstva, v rámci ktorého boli mnohé prírodné úkazy považované za prácu Bohov.

Okolitý svet bol pre Chetitov posvätný, keďže bohovia boli jeho súčasťou. Spájali sa so všetkými aspektmi chetitského života, od vojny až po agrikultúru a ich panteónu dominovali boh búrky a bohyňa slnka. Chetiti verili, že bohovia záviseli od obetí a uctievania, kým ľudia záviseli od bohov v otázke ich komfortu a blahobytu. Udržaním spokojnosti bohov mal byť zaistený úspech úrody aj vojska. Pre predpovednia požiadaviek bohov bolo používané orákulum aj rozličné rituály.

V chetitskom náboženstve boli prítomní mnohí z bohov národov, ktoré si pokorili. Pri dobývaní mali k bohom svojich nepriateľov rešpekt a chceli ich mať na vlastnej strane, preto ich zahŕňali do svojho panteónu obsahujúceho tak tisícky bohov. Zároveň mala ich teológia dosah na neskoršie kultúry, keďže ich boh búrky sa v Grécku vyvinul do Zeusa a v Ríme zas do Jupitera. V centre náboženského systému Chetitov stál kráľ, ktorý bol zároveň najvyšším kňazom a predstavoval spojenie medzi bohmi a svojimi poddanými, za ktorých činy preberal zodpovednosť a po smrti sa sám stal jedným z bohov.

Chetitské právo

Chetitský kráľ Muršiliš I. bol zavraždený svojím švagrom po návrate z jednej vojenskej misie a po jeho smrti sa kráľovstvo ocitlo v chaose. Počas nasledujúcich desaťročí sa väčšina vládcov dostáva k moci prostredníctvom vraždy svojho predchodcu a mnohí králi vládli len niekoľko rokov. Oslabené kráľovstvo sa ocitlo na hranici kolapsu. Keď sa k moci dostal kráľ Telipinu, Chetitská ríša už stratila mnohé z teritórií na východe aj na západe.

Telipinu chcel stabilizovať kráľovstvo, obnoviť jednotu vo vládnucej rodiny a zaistiť do budúcnosti stálu formu následníctva. Tieto rozhodnutia prehlásil vo významnom historickom dokumente zvanom Proklamácia Telipinu, ktorý predstavuje novú kapitolu v právnom systéme Blízkeho Východu. Chetitské právo sa zaoberalo množstvom tém od manželstva po poľnohospodárstvo. Právny systém bol dynamický, keďže sa menil v dôsledku nových prípadov, pričom jednotlivé zákony mali uvedené aj prechádzajúce zmeny. Všeobecne sú chetitské zákony považované za spravodlivé, hoci tresty za ich porušenie boli prísne.

Popri zákonodárstve, zaujal Telipinu nový prístup aj v otázke zahraničnej politiky, kde sa vyhýbal vojenským výpravám a podpísal prvú chetitskú mierovú zmluvu. Neskorší králi pokračovali v tejto taktike a chetitské zmluvy sa čoskoro stalo rovnako efektívne ako ich vojenská sila. Hoci sa kráľovi podarilo kráľovstvo stabilizovať a obnoviť v ňom mier, ten bol ohrozovaný rastúcou vojenskou silou Egypta a kráľovstvom Mitanni na východe.

Chetitská spoločnosť

Bežní ľudia boli v Chetitskej ríši služobníkmi bohov a poddanými kráľa, ktorý im mohol prikázať, aby sa zapojili do bojov, pokiaľ nemal k dispozícii dostatok vojakov. Kým vyššia a stredná trieda žila v mestách, nižšia obývala dediny často situované ďaleko od miest a v čase mieru pracovala na poliach, ktoré jej príslušníci získali ako kompenzáciu za vojenské či iné služby kráľovi.

Poľnohospodárstvo a chov predstavovalo ekonomickú bázu ríše. Roľníci mohli pracovať buď na vlastných poliaich alebo poliach kráľa či inej osoby, čím si zabezpečili podiel na ich úrode. Tá bola predávaná na trhoch rozprestierajúcich sa okolo chrámov a väčších miest. Jednotlivé produkty sa dali vymeniť za iné alebo odovdzať vláde ako formu dane. Chetitský trh tak bol zároveň bazárom, trhom dobytka aj centrom daňového systému. Išlo o kozmopolitné miesto, na ktorom dochádzalo k stretu domácich obyvateľov a cudzincov.

Chattušaš a chetitské písomnosti

Mesto Chattušaš bolo doslova vytesené do skaly a v čase svojho rozkvetu dosahovalo väčšiu rozlohu než antická Trója alebo Atény. Obklopovali ho prírodné prekážky aj vysoké múry, v dôsledku čoho bolo považované za nedobytné. Predstavovalo náboženské, ekonomické aj administratívne centrum Chetitskej ríše a jedno z najdôležitejších miest staroveku. Delilo sa na dve hlavné štvrte, pričom kráľ s rodinou sídlil v opevnenej citadele.

Chetiti boli majstri v práci s kameňom a vytvorili tiež komplexný systém kanálov, ktoré privádzali vodu do Chattušaš zo siedmych prameňov vyvierajúcich v okolí mesta. Vysoké múry chrániace Chattušaš pred útokom zvonku tvorili aj strážne veže a v čase krízy boli ľudia žijúci okolo mesta privádzaní dovnútra, aby sa tak zabezpečila ich ochrana. Následne boli všetky brány Chattušaš zapečatené každý večer. Pečate sa kontrolovali nasledujúce ráno a pokiaľ boli poškodené, značilo to, že sa do mesta dostal nepriateľ alebo špión.

Väčšina obyvateľov Chattušaš pracovala v chrámoch, ktoré fungovali ako náboženské a niekedy aj administratívne sídla. Kópie všetkých spísaných dokumentov a zmlúv boli zhromažďované v kráľovských archívoch, kde boli následne podrobne študované. Chetiti mali veľký zmysel pre históriu a boli presvedčení, že prítomnosť je zakorenená v minulosti a bude mať následky pre budúcnosť.

Pisári, ktorí zároveň jednotlivé dokumenty prekladali, patrili k najdôležitejším poradcom kráľa a boli zbehlí nielen v písme a cudzích jazykoch, ale aj histórii a politike. Mnohí pochádzali zo vzdialenejších regiónov, ako Sýria či Babylónia a prinášali so sebou vlastné znalosti a mýty, ktoré sa stávali súčasťou chetitskej literatúry. Väčšina z týchto príbehov prežila až do súčasnosti vďaka archívom v Chattušaš. Mýty boli šírené z generácie na generáciu a veľa z nich ovplyvnilo mytológiu Grékov a Rimanov, ako aj Bibliu.

Územný rozmach Chetitskej ríše

Po smrti kráľa Telipinu žilo Chetitské kráľovstvo v relatívnom mieri a prosperite. Egypt však čoskoro vytvoril vojenské spojenectvo s kráľovstvom Mitanni na východných hraniciach Chetitskej ríše a spoločne napádali teritóriá Chetitov v Sýrii. Zároveň muselo kráľovstvo čeliť útokom severných kmeňov, ktorí rabovali severné mestá, rýchlo sa presúvali na juh a ani Chattušaš neuniklo ich krutosti. Chetitská armáda nebola schopná brániť viaceré fronty súčasne a tak v priebehu niekoľkých rokov stratila ríša mnohé zo svojich niekdajších teritórií a zostal jej len relatívne malý priestor v centrálnej Anatólii.

Kráľovstvo sa zdalo zničené, čoskoro však v ňom nastúpil na trón kráľ, ktorý ríšu vyviedol z popola a transformoval ju na mocné impérium. Bol ním Šuppililiumaš I., považovaný za najvýznamenšieho kráľa chetitskej histórie. Išlo o skúseného bojovníka, ktorý velil vojskám už v čase vlády svojho otca. Spustil rozsiahlu reorganizáciu armády a zaumienil si získať stratené územia jedno po druhom, čo sa mu darilo buď prostredníctvom vojny alebo zmlúv.

Hoci jeho otec zvolil za svojho nasledovníka iného zo svojich synov, Šuppililiumaš  proti nemu viedol rebéliu, v ktorej bol brat usmrtený a Šuppililiumaš mohol nastúpiť na trón, hoci tak porušil tradíciu následníctva prehlásenú kráľom Telipinu. Postupne získaval späť stratené územia, podrobil si väčšinu severnej Sýrie a raboval menšie štáty verné kráľovstvu Mitanni, na ktoré tiež zameral pozornosť.

Šuppililiumaš uzatvoril spojenectvo so sýrskym štátom Ugarit, čím získal prístup k dôležitým obchodným cestám aj najdôležitejší chetitský zdroj príjmu na nasledujúce dve storočia. Vytvoril najmocnejšiu armádu svojej doby pozostávajúcu z pešieho vojska a bojových vozov, ktoré často zaistilo víťazstvo skôr než k boju vôbec došlo. Boli tak pýchou chetitskej armády a ich dizajn mal oproti egyptským vozom viaceré výhody.

Aby Šuppililiumaš rozšíril svoj vplyv v Mezopotámii, oženil sa s dcérou babylonského kráľa, ktorá tak získala titul chetitskej kráľovnej. Po takmer 20 rokoch pri moci si kráľ zaistil dominanciu nad celým regiónom a Chetitská ríša sa rozprestierala od Čierneho mora na severe až po Eufrat na východe a Libanonské hory na juhu.

Egyptská epidémia devastuje Chetitov

V čase obliehania jednej z pevností kráľovstva Mitanni dostal Šuppililiumaš list z Egypta, ktorého autorkou mala byť Tutanchamonova vdova Anchesenamo. Od chetitského kráľa požadovala, aby jej poslal jedného zo svojich synov, s ktorým sa chcela oženiť. Voči tejto žiadosti bol kráľ veľmi podozrievavý, keďže Egypt bol najväčším nepriateľom Chetitov a tým spôsobom by sa na egyptský trón dostal chetitský princ.

Po dlhšom váhaní sa Šuppililiumaš rozhodol poslať jedného zo svojich synov do Egypta, aby sa tu oženil s Anchesenamo. Chetitský princ však bol usmrtený nepriateľmi kráľovnej v momente, ako prekročil hranice krajiny. Nahnevaný chetitský vládca okamžite prikázal zaútočiť na Egypt, kde armáda pálila mestá a privádzala do Chattušaš mnohých zajatcov.

Zajatci z Egypta však so sebou do Chattušaš priniesli epidémiu, ktorá sa medzi Chetitmi rýchlo šírila. Nie je presne jasné, o akú chorobu sa jednalo, na jej následky však zomrelo mnoho obyvateľov, vrátane kráľa Šuppililiumaša a jeho následníka. Babylonská princezná epidémiu prežila a ponechala si titul kráľovnej, v priebehu jediného roka však ríša stratila dvoch vládcov.

Z nedávno najmocnejšej ríše Blízkeho východu sa tak náhle stalo najzranitelnejšie impérium, kde mal nový vládca neistú pozíciu a mohol kedykoľvek očakávať útok z každej svetovej strany. Ľudia stále trpiaci následkami epidémie sa v zúfalstve obrátili na orákulum, ktoré potvrdilo, že epidémia bola trestom bohov za to, že Šuppililiumaš usmrtil svojho brata, ktorý sa mal stať kráľom a viedol útok na Egypt bez schválenia bohmi.

_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Hittites (2003)

Obrázok:i0.wp.com/about-history.com/wp-content/uploads/2018/01/The-History-of-the-Hittite

-Civilization-and-Empire.jpg?fit=770%2C577&ssl=1

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.