Formovanie Kataríny II. Veľkej

Katarína II.V dnešnom článku sa bude Magistra História venovať ďalšej časti z cyklu „Dejiny Ruska“. Nedávno sme písali o Ivanovi Hroznom a Petrovi Veľkom, teraz sa zameriame na Nemku, ktorá zažiarila na ruskom tróne, a teda na Katarínu II. Veľkú. Ukázalo sa, že podporu zo strany svojho manžela nemôže očakávať, pretože ten sa aj v dospelom veku hrával s vojačikmi a nosil si ich dokonca do postele. Hovorí sa, že manželka budúceho následníka trónu prišla o svoje panenstvo až v roku 1753, po ôsmich rokoch manželstva. Jej manžel deti plodiť buď nechcel, alebo nemohol. Katarína bola preto doslova dohnaná do svojej prvej milostnej aféry, keďže sa od nej očakávalo, že zabezpečí pokračovanie rodu, čo s manželom Petrom nebolo možné. V skutočnosti pre ňu bolo väčším rizikom zostať bezdetná ako si nájsť milenca. Čoskoro nato skutočne porodila syna Pavla I. (1754-1801), pričom dodnes je otázne, či bol jeho skutočným otcom cár Peter III., či skôr niektorý z milencov jeho matky.

Keď si Katarína splnila svoju najdôležitejšiu povinnosť, bola odsunutá bokom. Už však ochutnala moc, ktorá sa jej zapáčila a účinne sa asimilovala do spoločnosti ako tichá pozorovateľka. Naučila sa veľmi dobre po rusky a detailne študovala zvyky krajiny, veľa čítala a bola veľmi vzdelaná. Vzťah s jej manželom napokon prerástol do otvoreného nepriateľstva a Kataríne hrozilo, že keď sa raz Peter dostane na trón, nechá ju zatvoriť do kláštora, prípadne sa jej zbaví nadobro. Aby si zabezpečila vlastnú budúcnosť zoči-voči týmto hrozbám uzatvárala spojenectvá s generálmi a politikmi na dvore. V 1758 začínajú jej činnosti priťahovať pozornosť cárovnej Alžbety. Katarína tak preventívne páli všetky svoje denníky a korešpondenciu.

Ruské vojská medzitým vstupujú do vojny s Pruskom, ktoré vedie Fridrich II.Veľký (1712-1786). Budúci ruský cár Peter III. ho po celý život považoval za svoj vzor. Jedným z hrdinov tejto vojny, v ktorej Rusko úspešne pokračovalo, bol aj Grigorij Orlov, do ktorého sa Katarína zamilovala a pomohol jej získať vojakov pre podporu trónu. Katarína sa spojila s ním a jeho bratmi, ktorí spolu nenávideli Petrove detinské správanie a obdiv voči Prusku.

Medzitým vstupujú ruskí vojaci do Berlína a Prusku hrozí, že bude vymazané z mapy sveta. Zatiaľčo sa cárovná Alžbeta z blížiaceho víťazstva teší, jej následník Peter je zhrozený. Na Vianoce roku 1761 však Alžbeta umiera. Dcére Petra Veľkého sa podarilo spraviť z Ruska európsky moderný dvor a Kataríne ukázala, že v Rusku môže vládnuť aj žena.

Len čo sa Peter III. stal cárom, hneď uzatvoril mier s Pruskom, čím si proti sebe poštval veľkú časť ruskej armády. Prikázal vojakom vymeniť zelené uniformy, ktoré nenávidel, za pruské modré. Vytrhol ikony, ktorých sa bál, z ortodoxných kostolov a kňazom sa kázal obliekať podobne ako luteránski mnísi. Kataríne sa opakovane vyhrážal, že sa s ňou rozvedie a pošle ju do kláštora. Cárova manželka nelenila, poslala bratov Orlovcov a ďalších spriaznených vojakov, aby ju ako aj Rusko zachránili.

Spiklenci zosadili Petra z trónu a zabili ho, nechávajúc sa unášať nenávisťou. Ruský cár Peter III. tak umrel v júli 1762, len po niekoľkých mesiacoch vlády, pričom oficiálnou príčinou jeho smrti mali byť hemeroidy. Následne bolo medzi ľudom nevyhnutné upevniť vieru v to, že Katarína je spasiteľkou Ruska, zatiaľčo Peter ho išiel obetovať.

Epocha Kataríny II.Veľkej

Napriek tomu, že nová cárovná nemala ruský pôvod, bola veľmi oddaná krajine aj ruským záujmom. Viac než polovicu svojho života budovala spojenectvá a študovala moc, pričom ako vzorový model jej poslúžila cárovná Alžbeta. Po korunovácii v katedrále začala Katarína s reformami. Mala veľkú túžbu po znalostiach a stelesňovala v sebe ducha doby. Zaplnila paláce umeleckými kúskami veľkých majstrov a spravila z Ermitráže najväčšie múzeum sveta. Mala mocných priateľov a oddaných milencov. Jej túžba po pôde rozširovala Rusko do všetkých smerov, do Východnej Európy a na Aljašku, ako aj na severozápadné pobrežie Severnej Ameriky. Zakladala školy a univerzity, podporovala samosprávy.

Katarína získala trón v roku 1762 (v čase osvietenského hnutia) a sama seba považovala za osvietenskú panovníčku.V Rusku postavenom na otrockej činnosti nevoľníkov bola však sloboda a ľudské práva nebezpečnou myšlienkou. Začína byť čoraz ťažšie vládnuť roľníkom, Katarína potrebovala podporu šľachticov, pretože roľníkov nemožno oslobodiť bez podkopania šľachty, a teda aj panovníckeho trónu. Roľníci preto vzali veci do vlastných rúk.

Kozák Jemelian Pugačov (1742-1775) sa v roku 1773 prehlásil za Kataríninho mŕtveho muža (cára Petra III.) a zvolal občianske masy, aby tyranskú vládkyňu zvrhli. Počas Pugačovovho povstania (1773-1775) zabíjali rebeli po celý rok nenávidených vlastníkov pôdy a pálili ich domovy, stále však nepredstavovali hrozbu pre Kataríninu armádu. V roku 1774 bol Pugačov zajatý, zabitý a roľnícka revolta zomrela spolu s ním. Záujem o ľudské práva sa v tomto bode pre Katarínu skončil a uvedomila si, že je na oslobodenie nevoľníkov ešte priskoro. 

Cárovná pokračuje v expanzii Ruska a jej posadnutosťou sa stalo posunúť hranice Ruska smerom k Čiernemu moru, ktoré bolo v rukách Osmanskej ríše. Boje začali v roku 1768 a hoci Katarína samotná nebojovala v šíkoch, o všetkom mala prehľad a svojim generálom poskytovala rôzne výhody. Najväčším miláčikom cárovnej sa stal vojenský veliteľ Grigorij Potemkin (1739-1791), ktorý bol jej najbližším poradcom a veľkou láskou jej života.  Mal v Zimnom paláci vlastné komnaty a je možné, že sa s Katarínou aj tajne vzali.

V prvom rade sa Rusi snažili o kontrolu strategického miesta Čierneho mora, Krymského polostrova, čo sa im podarilo v roku 1784. Katarína následne menovala Potemkina Krymským princom a z Ruska sa stala vedúca mocnosť Čierneho mora. Na oslavu víťazstva nechala Katarína v Petrohrade postaviť vysokú sochu Petra Veľkého, aby tak posilnila vlastné väzby s Romanovcami a dala Rusom najavo svoju blízkosť. Už počas života jej viacerí radili, aby si nárokovala titul Veľká, Katarína však odmietla s tým, že o niečom podobnom môže rozhodnúť len budúcnosť.

Poslednú dekádu 18. storočia začala Katarína II. Veľká ako najmocnejšia žena planéty. Vo Francúzsku však začala Veľká francúzska revolúcia, ktorej „akt sťatia“ francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. (1754-1793) považovala Katarína za hriech proti Božej vôli. Dochádza ku koncu vlády takmer 70-ročnej panovníčky, ktorá si mohla zvoliť následníka podľa vlastnej vôle a cárovič Pavol, pochádzajúci z manželstva s Petrom III. (aspoň naoko), nemusel byť nutne jej prvou voľbou na dediča.

Pavol mal totiž nebezpečné kvality, bol krutý a nestabilný. Priveľmi sa zaujímal o to, čo sa stalo jeho otcovi, a prečo vládne jeho matka, čo bolo pre Katarínu nebezpečné. Väčšou charizmou oplýval jeho syn Alexander (1777-1825), ktorý preukazoval svoje sympatie starej mame Kataríne aj otcovi Pavlovi a navonok súhlasil vždy so všetkými. Otec ho učil byť vojenským veliteľom, stará mama mu zabezpečovala liberálnych učiteľov osvietenstva.

Následníci Kataríny II. Veľkej

V novembri 1796 dostala starnúca vládkyňa paralyzujúci záchvat a na ďalší deň zomrela. Podľa historikov navštívil potom syn jej komnaty a spálil všetko, čo mohlo ohrozovať jeho právo na trón. Aby sa matke pomstil, počas pohrebu nechal pochovať spolu s ňou aj telo jeho otca, aby tak boli naveky spolu a rýchlo sa nechal korunovať za cára. Cár Pavol následne vydal dekrét, podľa ktorého sú len mužskí následníci Romanovskej dynastie schopní vládnuť. Nakoľko získal trón ako vyše 40-ročný, všetko robil veľmi urýchlene, akoby sa bál, že nestihne uskutočniť všetky zmeny, ktoré plánoval. 

Šľachtici sa obávali chaosu a oklieštenia svojej moci zo strany cára. Odo dňa Pavlovej korunovácie sa ozývali hlasy, aby bol nahradený svojim synom Alexandrom, ktorý si tiež sám uvedomoval, že jeho otec sa na podobnú pozíciu nehodí. Pavol sa obával o svoj živo, Zimný palác premenil v opevnenú pevnosť a zajal vlastného syna do domáceho väzenia. V marci roku 1801 sa do cárových komnát dobyli vojaci a cára skutočne zavraždili.

Po smrti otca sa stal cárom jeho 23-ročný syn Alexander Pavlovič, ktorého však trápila vina. Nechcel, aby jeho otec zomrel, ten však nemohol odstúpiť trón v jeho prospech, a preto musel byť odstránený. Hoci s tým Alexander priamo nič nemal, nezabránil tomu a veľmi ho to trápilo. Podobné protichodné kontradikcie ovplyvnili zvyšok Alexandrovej vlády. Inšpirovali ho liberálne myšlienky a plánoval dať Rusku ústavu, to sa mu však nikdy nepodarilo uskutočniť. Nebol si totiž istý, či už nastal ten správny čas…

Viac o ruských dejinách čítajte v článkoch:

Rusko- národ národov

Rusko sa stáva skutočným impériom

_________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film A History of Russia (Tsars and Revolutions)

Obrázok: upload.wikimedia.org

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.