František Jozef očami komorníka

            Viedenský dvor, ktorý obklopoval väčšinu Habsburských panovníkov, patril medzi najväčšie na svete. Tisíce služobníkov, vojakov a ďalšieho personálu sa staralo o bezpečnosť a pohodlie dynastie. Bol to akýsi štát v štáte, z ktorého sa informácie nevynášali. Aspoň sa to nepatrilo, a preto bežní ľudia o tomto „tajnom štáte“ veľa nevedeli. Novými služobníkmi boli väčšinou deti už skúsených služobníkov, prípadne vojaci, ktorí boli zvyknutí na hierarchiu a na bezpodmienečnú oddanosť. Po roku 1918 však žiaden dvor viac neexistoval, ale stále existovali ľudia, ktorí na ňom kedysi slúžili. Práve oni pociťovali potrebu v medzivojnových rokoch prerozprávať svoj príbeh. Niektorí možno preto, aby zarobili, pretože také informácie boli veľmi žiadané. Iní si svoje spomienky zapísali len preto, aby ich potomkovia vedeli o tom, ako Viedenský dvor vyzeral. Robiť služobníka rakúskemu cisárovi nebola žiadna hanba, bolo to skôr poslanie.

            Snáď najznámejšie a viackrát vydané memoáre pochádzajú od viedenského mešťana Eugena Ketterla, ktorý robil komorníka cisárovi Františkovi Jozefovi v posledných rokoch jeho života. Vďaka práci slovenských historikov poznáme aj ďalšie príbehy ľudí, ktorí svoj život zasvätili osobnej službe, o tých ale niekedy neskôr. Vráťme sa radšej ku Ketterlovi, pretože o jeho memoároch toho vieme najviac. Ide samozrejme o subjektívne dielo, v ktorom sa Ketterl sám seba snaží vykresľovať v tom najlepšom svetle a niekedy zachádza do politiky a psychológie, o ktorých toho veľa nevie a tým celé dielo stráca na kvalite. Nie je však pochybností o tom, že jeho príbeh je veľmi zaujímavým, zábavným a príjemným čítaním pre každého.

            Trápnu situáciu, na ktorej sa neskôr Ketterl sám asi zabával, zažil ihneď po prijatí do služby. Nevediac o tom, čo ho čaká, bol hneď „hodený do vody“ pred cisára Františka Jozefa a bez rozmyslu mu na znak uvítania podal ruku. Ihneď si uvedomil, akú hlúposť urobil, ale panovník to zobral s humorom a rukou mu skutočne potriasol. Po krátkom rozhovore sa pustil Ketterl do práce, ktorej náplňou bolo najmä kontrolovanie a úprava cisárovej garderóby, ohlasovanie návštev, zobúdzanie cisára a mnohé ďalšie aktivity, ktoré s celoživotnou službou súviseli. Po dlhoročnej službe si k panovníkovi našiel svoju cestu a ten sa mu zveroval aj s dôvernými problémami, o ktorých by sme sa inak nikdy nedozvedeli. Z rozsiahleho textu vyberiem pre čitateľov Magistra Historiae len tie pasáže, ktoré sám pokladám za zábavné a pre niekoho možno poučné. Všetko ostatné si môžete prečítať sami.

            Ak by si niekto myslel, že cisár vlastnil obrovský šatník plný oblečenia a ďalšieho vybavenia, tak by sa veľmi mýlil. František Jozef mal síce veľké množstvo uniforiem, ale len veľmi málo bežného oblečenia. Ketterl spomína ďalšiu trápnu situáciu, ktorú zažil, keď cisár žiadal nohavice. V šatníku ich však nenašiel, a tak sa po dohode s ostatnými služobníkmi dohodli, že cisárovi povedia, že nohavice zožrali mole. Jeho reakciu citujem doslova: „Cisár nepohol brvou, len potriasol hlavou a povedal zamyslene: Strašné a ani gombíky nenechali.“

            Viedenský dvor neobišli ani situácie, ktoré si dnes nevieme dobre predstaviť. K raňajkám boli cisárovi dovezené žemle od skúseného pekára, ale keď cisár jednu rozlomil, našiel v nej zapečeného švába. Panovník zachoval chladnú hlavu, ale o svoju prácu pekár prišiel. Po krátkom čase mu ale bola vrátená. František Jozef často úmyselne prehliadal nedokonalosti okolia a k svojim podriadeným bol mimoriadne láskavý. Deťom svojich sluhov platil školy, rozdával im vyradené veci, oblečenie, jedlo a mnoho iného. To, čomu ale cisár nikdy neprišiel na chuť, boli rozhodne moderné technológie. Jedným z nich bol telefón, ktorý nechal umiestniť schválne v blízkosti toalety. Dovolím si citovať opäť doslova: „Cisár práve sedel na toalete, keď zazvonil telefón. Čo teraz bude robiť, pomyslel som si pred dverami (mysliaci bol Eugen Ketterl, pozn. autora). Cisár zakričal: Počkať! Ale telefón zazvonil znovu. Počkať! Zahrmel cisár a zdalo sa, že sa domnieva, že volajúci ho na druhej strane drôtu počuje. Ale bezohľadný telefón zazvonil po tretí raz a cisár volal zúfalo: Ketterl, Ketterl, tu chce niekto hovoriť, pozrite sa, kto to je. Bol to len osobný kočiš, ktorý chcel vedieť, či má prísť na otvorenom, alebo zatvorenom koči.“

            Rovnako sa na dvore stávali viaceré nešikovné nehody. Ketterlov predchodca Hornung bol už starý muž v pokročilom veku, ale naďalej chcel zostať v službe. Keď niesol na obed cisárovi polievku, na prahu dverí zakopol a podnos s polievkou sa rozlial priamo pred cisárovými nohami. Hornung sa ihneď ospravedlnil: „Prosím tisíckrát za odpustenie, kladiem sa Vašemu Veličenstvu k nohám!“ ale cisár pokojne odpovedal: „Len to nie! Pri mojich nohách už leží pečeňová polievka.“ Táto nehoda pripomenula oddanému sluhovi, že je čas odísť do niekoľkokrát ponúkaného dôchodku.

            Ketterlove memoáre sú plné príbehov, ktoré by v čase panovníkovho života rozhodne nevyšli. Nájdeme v nich situácie, ktoré panovníka doslova zosmiešňovali, ale nie je sa čomu diviť, keďže cisár bol na tróne od svojich 18-tich rokov a v čase, o ktorom hovoríme, mal už viac ako 60. Je prirodzené, že mnohým technologickým novinkám už nechcel porozumieť ani používať. A keďže bol od mladosti cisárom, nikdy nemusel používať peniaze a ani nikde platiť. Z toho pochádzajú aj viaceré legendy o tom, že cisár netušil aká je hodnota peňazí. Svojmu bratovi chcel na narodeniny darovať 5 zlatých, ktoré by sme v takej situácii mohli prirovnať k piatim eurám. Alebo naopak keď kaderníkovi plánoval dať 500 korún (250 zlatých) netušiac, že ide o veľa peňazí. Rakúsky cisár ale platil rád a často. Pri jeho cestách bola vyhradená špeciálna pokladnica naplnená peniazmi, ktoré sa rozdávali prakticky za všetko. Známy trink-geld dostávali služobníci ostatných panovníkov a nespočetne veľa ďalších ľudí obklopujúcich monarchu. Ďalšia pokladnica bola potom naplnená vyznamenaniami, ktoré sa odovzdávali sluhom, s ktorých službami bol panovník obzvlášť spokojný. Aj keď sám na sebe panovník šetril, platiť prepitné ľuďom, ktorí mu slúžili, bolo pre neho otázkou cti.

            Ketterlove memoáre sú skutočne studnicou zaujímavostí. Dozvedáme sa v nich aj také detaily, ako a kto mohol cisárovi tykať, čo cisár jedol, kedy vstával, ako pracoval… Pre každého, kto sa zaoberá dejinami 19. storočia je Ketterlove dielo povinnou literatúrou.

___________

Autor: Bc. Jozef Voříšek

Zdroj

HODÍK, Milan (ed.) Paměti komorníka císaře Františka Josefa I. Praha : Vydavatelství novinář, 1970, 125 s.

HOLEC, Roman – BOVAN, Marian. V službách cisára Františka Jozefa. Bratislava : Slovart, 2013, 344 s.

Obrázok (vytvorený z dvoch rôznych):

mint.corycats.sk/foto/1848-1916_frantisek_jozef_i/frantisek_jozef_i.jpg

spotter.tv/www/i/o918886.jpg

 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.