Gjergj Kastrioti Skanderbeg (časť prvá)

Na námestí kosovského hlavného mesta Priština určite narazíte na jazdeckú sochu bojovníka so zvláštnou helmou, na vrchole ktorej je kozia hlava. Podobné sochy či sošky bradatého muža s touto prilbou môžete vidieť v každom obchode so suvenírmi v Kosove, no predovšetkým v Albánsku. Gjergj Kastrioti, ktorý sa teší takejto úcte, známy hlavne pod svojou prezývkou Skanderbeg (alb. Skënderbeu), sa svojimi činmi a životom zapísal do histórie ako symbol Albánskeho národného oslobodenia a ako národný hrdina tejto balkánskej krajiny. Jeho erb – čierny dvojhlavý orol na červenom pozadí – je dodnes štátnym znakom Albánska.

Gjergjovi prúdila v žilách aristokratická krv. Pochádzal z rodu Kastriotovcov, ktorý vládol územiu stredného Albánska. Jeho otec Gjon bol vazalom osmanského sultána, pričom na znak tohto nelichotivého spoločenského postavenia musel platiť tribút, poskytovať vojenskú podporu a posielať svojich synov ako zajatcov na turecký dvor. Takto bol do služby sultána Murada II. odvedený aj Gjergj, najmladší syn, narodený v roku 1405, ktorý u Ottomanov konvertoval na islam a získal vzdelanie a výcvik. Tu dostal aj meno Iskander a vojenskú hodnosť „bey“ (možné interpretovať ako „pasha junior“), (tur. İskender beğ – pán Alexander, odkaz na Alexandra Veľkého, s ktorým bol vďaka vojenskému umu najmä neskôr porovnávaný) z kombinácie ktorých vzniklo meno, pod ktorým je dnes známy – Skanderbeg. Za 20 rokov v službách Turkov Skanderbeg postupne rástol, získaval skúsenosti a hodnosti až sa stal guvernérom Debarského Sanjaku v roku 1440. V roku 1443, keď boli Turci porazení v bitke pri Niši kresťanskými vojskami vedenými Jánom Huňadym, sa však rozhodol dezertovať a spolu s asi 300 ďalšími Albáncami, prejsť na stranu svojich krajanov. Vzdal sa islamu a konvertoval znova na kresťanstvo, získal do vlastníctva späť majetky svojej rodiny a stal sa pánom Krujë, Svetigradu a Modriču. Už v nasledujúcom roku sa stal veliteľov Ligy Lezhë, ktorá zjednotila albánsku šľachtu s cieľom vymaniť sa spod Osmanskej hegemónie. Jej členmi boli významné albánske šľachtické rodiny Arianiti, Dukagjini, Muzaka, Zaharia, Thopia, Zenevisi, Dushmani a Spani a tiež srbské knieža Stefan Crnojević zo Zety. Od týchto čias začal byť Turkami nazývaný ako „hain Iskander“ – zradný. Rebélie proti Turkom však prebiehali aj predtým, napríklad v rokoch 1432-1436 – vedená Georgeom Arianitim a Andrewom Thopiaom, keď bol aj Skanderbeg vyzvaný svojimi krajanmi aby sa k nim pripojil – Kastrioti však v tomto období ešte ostal verný sultánovi.

Hneď v roku 1444 sa Osmani rozhodli postaviť Skanderbegovi, zrejme v snahe zastaviť ho skôr ako získa výraznejšiu moc. Bitka sa odohrala na Torviollskej planine a stretli sa v nej turecké jednotky o sile 25 000 mužov vedené Alim Pashom a zjednotené albánske vojská tvorené 7 000 člennou pechotou a 8 000 jazdcami. Albáncom sa podarilo vydobyť prekvapivé víťazstvo vďaka ľsti, keď 3 000 svojich jazdcov ukryli v lese a vďaka nim mohli Ottomanskú armádu zovrieť od chrbta. Zdrvujúca porážka Turkov, ktorí stratili asi 8 000 mužov a ďalších 2 000 mali odvlečených do zajatia, sa rýchlo rozšírila po celej Európe, keďže išlo o jedno z prvých veľkých a rozhodných víťazstiev Európanov nad Turkami.

10.10.1445 sa odohrala ďalšia dôležitá bitka na ceste za albánskym národným oslobodením. 9 000 – 15 000 Turkov na čele s Firuzom Pashom bolo vyslaných aby zabránilo Skanderbegovi v jeho postupe smerom na Macedóniu. Firuz mal v pláne rýchlo prekročiť údolie Čierneho Dibëru a pokračovať na Prizren, avšak albánski zvedovia tento postup odhalili a Osmani následne boli nalákaní do údolia Mokry, kde ich Skanderbeg napadol a porazil so svojimi 3 500 mužmi, pričom v bitke padol aj veliteľ tureckého vojska. V nasledujúcom roku Albánci Turkov porazili ešte dva krát, v prvej bitke utrpeli výrazné straty turecké sily z Ohridu, druhá bitka sa odohrala 27.9.1446 pri Otonetë. Približne nasledujúcich 10 rokov Skanderbeg ovládal armádu o celkovej sile 10 000 – 15 000 mužov – priame velenie mal však len nad mužmi priamo zo svojich dŕžav, dostupnosť ostatných síl či finančnej podpory od Ligy Lezhë závisela od ochoty ostatných kniežat nasledovať Skanderbegove úmysly. Vzhľadom k početnej presile Turkov viedli Albánci partizánsku vojnu, kde využívali znalosť domáceho prostredia a náročný horský terén, pričom vytvorením výrazne pohyblivej armády, nútil Kastrioti Osmanov rozdeliť svoje sily a tým sa stať omnoho zraniteľnejšími voči rýchlym útokom z hôr. Albánci takto s obľubou uplatňovali hit-and-run taktiku (udri a uteč), keď boli schopní aj s malými jednotkami a spôsobiť škody a straty početnejším Ottomanom.

V ďalšej časti sa dočítate o tom, ako pokračoval boj Albáncov za oslobodenie a ako ho skomplikovala vojna s Benátkami.

_____________

Autor: Dávid Šálka

Zdroje:

britannica.com/biography/Skanderbeg

historyofwar.org/articles/people_skanderbeg.html

albanianstudies.weebly.com/skandebeg.html

roman-catholic-saints.com/skanderbeg.html

Obrázok: i.ytimg.com/vi/HhjsYb_eOtw/maxresdefault.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.