Halič – miesto stretu dvoch armád v prvej fáze jesennej kampane

20. storočie môžeme označiť ako storočie vojny. Množstvo lokálnych konfliktov či dve svetové vojny zmenili európsky kontinent či už z hľadiska politiky, hospodárstva, sociálnych štruktúr alebo kultúry. Habsburská monarchia sa po boku svojho spojenca, Nemecka, rozhodla narušiť 50-ročný mier v Európe. Monarchia, oslabená vnútornými spormi, konzervatívnym spôsobom vedenia krajiny či slabým výkonom ekonomiky, vyhlásila vojnu srbskému národu, pričom si neuvedomovala, že dlhotrvajúca vojna môže prispieť až k zániku. Po zvládnutí mobilizácie sa hraničné korunné územia krajiny Františka Jozefa I., medzi ktorými bola aj Halič, stali bojiskom znepriatelených armád.

Halič v rámci Rakúsko-Uhorska do roku 1914

Multietnická dualistická monarchia rodu Habsburgovcov sa po rakúsko-uhorskom vyrovnaní z roku 1867 dostávala do značnej vnútornej krízy. Spomínaný ústavnoprávny akt a revízia ústavy z decembra 1867 rozčlenila tradičnú stredoeurópsku konzervatívnu monarchiu na dve takmer nezávislé štátne útvary, ktoré spájala iba osoba panovníka a ministerstvá financií, zahraničia a vojny. Samostatná domáca politika, orientujúca sa na asimiláciu minorít, viedla k nepokojom medzi majoritou, čiže Rakúskymi Nemcami a Maďarmi, a menšinovými národnosťami. Okrem deľby štátnej moci došlo aj k prerozdeleniu korunných území a podriadení sa zákonom či už Predlitavska alebo Zalitavska.[1]

Územie Haliče, rozprestierajúca sa dnes na pohraničí Ukrajiny a Poľska na úpätí Karpát medzi riekami Visla a Prut, pripadlo rakúskej časti monarchie.[2] Od samotného aktu vyrovnania sa centrálna vláda vo Viedni snažila konsolidovať pomery v odľahlej korunnej krajiny, ktorej oficiálny názov znel Haličské a Vladimírske kráľovstvo. Región bol považovaný za zaostalý a množstvo rodín sa rozhodlo odísť do iných častí Rakúska či Uhorska alebo do zahraničia. Obyvateľstvo Haliče bolo etnicky aj konfesionálne heterogénne. Na vyše 78 500 km² žilo viac ako 6 800 000 obyvateľov poľskej, rusínskej či nemeckej národnosti. Nesmieme zabudnúť ani na početné skupiny Židov. Na prelome storočí sa zhoršilo postavenie rusínskeho etnika, pretože armádne velenie sa obávalo kolaborácie Rusínov s Rusmi v prípadnej vojne na východe. Sledovanie rusofilov, politických predstaviteľov, duchovenstva a inteligencie vyvolávalo vnútorné nepokoje a zvyšovalo napätie medzi obyvateľstvom. Keďže Halič priamo hraničila s Cárskym impériom, rakúsko-uhorské armádne velenie a vytváralo viaceré koncepty na obranu historického regiónu.[3] Výstavba železničnej siete, vojenské cvičenia v Haliči a Karpatoch či kontrolné stanice na hraniciach utvrdzovali Haličanov, že s ich územím sa počíta ako s priestorom pre nástup cisárskych a kráľovských vojsk.[4]

Aj preto malo Armeeoberkommando (ďalej len AOK), vrchné armádne velenie dunajskej monarchie, pred vypuknutím bojového konfliktu pripravené viaceré alternatívy. Rakúsko-uhorské velenie na čele s Conradom von Hötzendorfom podceňovalo ruskú mašinériu a ich mobilizačný proces, ktorá, ako sa neskôr ukázalo, prebehla bez závažných problémov. Rakúsko-uhorské velenie plánovalo s mohutnou ofenzívou v smere na Ruské Poľsko, kde mali prekvapiť práve sa zhromažďujúce cárske jednotky a vyradiť tak celé impérium z vojny. Stavka, ruské vrchné velenie ozbrojených síl, však promptne zmobilizovalo svoje jednotky, čím vytvorili predpoklad pre úspešný útok. Rakúsko-uhorská armáda zostala musela, nečakane, čeliť cárskym vojskám, ktoré boli naprieč celým kontinentom podceňované a považované za neschopné. Dualistickej monarchie mala napomôcť nemecká armáda. Tá mala podľa predvojnových plánov poraziť Francúzsko maximálne do 8 týždňov od začatia vojny. Avšak Francúzi odolali a neumožnili nemeckej armáde presunúť značné sily na východ a z niekoľkotýždňovej vojny sa stala dlhá a krvavá vojna, ktorá zasiahla aj územie Haliče.[5]

Ruská armáda disponovala určitými vojenskými skúsenosťami, keďže na začiatku 20. storočia bojovala proti Japonsku[6], a taktiež ľudským potenciálom. Cár zo 164 miliónov obyvateľov mohol do zbrane povolať 3,5 milióna mužov z rôznych kútov ríše. Rakúsky cisár a zároveň aj uhorský kráľ František Jozef I. vydaním manifestu „K mojim národom!“ prinútil 3 milióny mužov opustiť svoje rodiny, obce a mestá.[7] Na druhej strane je otázne diskutovať o kvalitatívnej stránke oboch armád.[8]

Haličský front na prelome augusta a septembra

Na začiatku augusta prvého roka globálneho konfliktu bolo zrejmé, že Rakúsko-Uhorsko bude viesť vojnu na dvoch frontoch, a to na srbskom a haličskom. Zatiaľ čo porážka Srbska mala byť len krátkou epizódou, vojna s Ruskom sa zdala byť závažnejším problémom. Samozrejme, rakúsko-uhorské vojenské elity podcenili oboch svojich protivníkov. Ruský „parný stroj“[9] dokázal počas niekoľkých augustových dní zmobilizovať svoju početnú armádu a v druhej polovici augusta v roku 1914 spustili ofenzívnu činnosť.[10]

Rakúsko-uhorské hlavné veliteľstvo  vyčlenilo na haličský front tri armády. Na severnom úseku frontovej línie operovala 1. armáda generála jazdectva Viktora Dankla. Po ich pravici pôsobila rakúsko-uhorská 4. armáda pod velením generála pechoty Moritza von Auffenberga a úsek bojovej línie v okolí hlavného mesta Haliče, Ľvova, bol zverený 3. armáde generála jazdectva Rudolfa von Brudermanna. Keďže cárska armáda nemala žiadne problémy pri mobilizácií a okamžite vpadla na územie dualistickej monarchie, Conrad von Hötzendorf rozhodol o prevelení rakúsko-uhorskej 2. armády zo srbského bojiska na južnú stranu haličského frontu. O zabezpečenie pravého krídla celého bojového zoskupenia sa mal postarať generál jazdectva Eduard von Böhm-Ermolli. Osobitnými zložkami boli dve vojenské zoskupenia – Skupina Kummer a Skupina Kövess – a nemecká 9. armáda dislokovaná na prelome augusta a septembra roka 1914 v priestore Krakov – Kielce – Noworadomsk.[11]

Naproti tomu, ruská armáda nasadila na haličský front 8. armádu generála jazdectva Alexeja Alexejeviča Brusilova postupujúcu z Proskurova. Pravú stranu 8. armády zabezpečovala ruská 3. armáda vedená generálom Nikolajom Vladimirovičom Ruzskym. Proti 4. rakúsko-uhorskej armáde stála v priestore Komarowa 5. cárska armáda generála Pavla Adamoviča Plehveho[12] a severné krídlo pripadlo 4. ruskej armáde generála Antona von Salzu. Za hlavnými silami sa v priestore Brest-Litovsk zoskupila 9. cárska armáda. Keďže ruská armáda bojovala na fronte tiahnuc sa od Baltského mora až po úpätie Karpát, cár so Stavkou pre lepšiu kooperáciu a organizáciu rozčlenili jednotlivé armády do dvoch frontov – Severozápadný front a Juhozápadný front, pričom práve prv spomínaný zahŕňal bojové operácie v Haliči.[13]

Hlavným cieľom rakúsko-uhorských síl bolo v čo najkratšom možnom čase vpadnúť na územie Ruského Poľska z priestoru medzi riekami Visla a Bug v smere na severovýchod a vyradiť tak ruské sily z boja ešte skôr než sa rozvinú do bojových zoskupení. Armáda Habsburskej monarchie mala veľmi úzko kooperovať s nemeckými jednotkami vo Východnom Prusku a spoločnými silami mali obkľúčiť cárske vojská a prinútiť ich k ústupu do vnútrozemia.[14]

Prvé bojové strety medzi rakúsko-uhorskou a cárskou armádou v Haliči začali ešte v čase mobilizácie mužov z monarchie, ktorá trvala približne 3 týždne. Na začiatku augusta boli vysielané najmä jazdecké jednotky s cieľom zistiť rozostavenie a možnosť rezistencie nepriateľských vojsk. Až po dokončení všeobecnej mobilizácie a príchodu vojsk na vlakové stanice v Haliči sa do pohybu dostala najprv rakúsko-uhorská 1. armáda proti ktorej sa postavila cárska 4. armáda. Práve medzi nimi došlo k prvému stretu v Haliči v dňoch od 23. augusta do 25. augusta 1914 pri Kraśniku. Generál Viktor Dankl dosiahol prvé grandiózne víťazstvo dunajskej monarchie na haličskom fronte a prinútil tak nepriateľa k ústupu smerom na mesto Lublin, kde sa obe armády zakopali a vydržali v postavení okolo mesta 2 až 3 týždne.[15]

Na úspech generála Viktora Dankla, čo malo pozitívny dopad nielen na vojakov bojujúcich v zákopoch, ale aj domáce obyvateľstvo, sa snažil nadviazať aj generál Moritz von Auffenberg so svojou 4. armádou proti ktorej sa zhromaždila 5. cárska armáda. Obe armády zviedli ťažké boje pri mestách Komarów a Zamość na prelome augusta a septembra prvého roka Veľkej vojny. Moskali sa obávali obkľúčenia a možného rozpadu frontu, tak sa radšej nútene stiahli k mestám Chelm a Kovel.[16]

Obe víťazstvá síce mali výrazný dopad na celkovú morálku vojska, ale prehnané sebavedomie náčelníka generálneho štábu Conrada von Hötzendorfa a takmer žiadna sebareflexia vo vojenskom štábe, mali v neskoršom vývoji katastrofálny dopad. Hötzendorf hnal svoje jednotky bezhlavo do ďalších bojových akcií proti ruskej armáde, ktorá bola považovaná za zle organizovanú so slabou technikou a neschopnosťou bojovať. Entuziazmus a počiatočné úspechy sa nepretavili do celkového vývoja na haličskom fronte.[17]

Situácia sa komplikovala na južnom úseku frontu, kde proti 3. armáde dualistickej monarchie stáli dve ruské armády. AOK síce počítalo s presúvajúcou sa 2. rakúsko-uhorskou armádou zo srbského bojiska, ale tá kvôli kolapsu železničnej siete vo vnútrozemí krajiny, nedokázala prisunúť svoje jednotky včas. Obe ruské armády Juhozápadného frontu, ktorému velil generál delostrelectva Nikolaj Judovič Ivanov, spustili ofenzívu v smere na mesto Ľvov. Rakúsko-uhorské velenie podcenilo ofenzívu nepriateľa a časť 3. armády Habsburskej monarchie sa zúčastnila bojov o mesto Komarów spolu so 4. armádou generála Auffenberga. To okamžite využila ruská strana a donútila Rakúsko-Uhorsko k boju pri meste Zloczów počas 26. a 27. augusta. Ruský cár Mikuláš II. mohol byť s týmto krokom svojich podriadených spokojný, keďže armáda mnohonárodnostnej monarchie padla a tým sa uvoľnila cesta k hlavnému mestu Haliče, ktoré zostalo bez vojenskej ochrany a na začiatku septembra ruské jednotky vstúpili do opusteného mesta. Generál Brudermann aj so svojou armádou sa síce ešte raz postavili Moskaľom v bitke na Gnilej Lipe 29. a 30. augusta, ale neprinieslo to žiaden zásadný zvrat a východná časť Haliče zostala v rukách cára.[18]

Pre ruskú stranu sa na tomto úseku frontovej línie situácia vyvíjala pozitívne, na čo reagoval aj generál Alexej Alexejevič Brusilov a vydal rozkaz na pochod smerom k Ľvovu a Karpatom, kde operovala iba Skupina Kövess, ktorá mala zabrániť prípadnému prelomeniu fronty a taktiež umožniť bezpečné vysadenie 2. rakúsko-uhorskej armády na železničných staniciach či na území Uhorska alebo Haliče.[19]

AOK muselo promptne reagovať na vzniknutý stav a rozhodlo, že 4. armáda bude odklonená od pôvodného plánu a jej cieľom bude zaútočiť na ruské jednotky v okolí Ľvova. Lenže aj ruská armáda sa hodlala obkľúčiť 4. armádu a vpadnúť jej priamo do tyla. Obe strany nevykonali dostatočný prieskum a ich bojové plány neboli precízne, čo vyústilo do náhodného boja pri Rawe Ruskej 6. septembra. V ten istý čas sa na južnom úseku frontu stretli 8. ruská armáda a 3. rakúsko-uhorská armáda spolu s ešte nie úplne kompletnou 2. armádou, prichádzajúcou zo srbského bojiska. AOK vytýčilo obom armádam jasný cieľ. Poraziť všetky ruské jednotky v priestore a odblokovať tak časť síl, ktoré by boli následne presunuté na severné bojisko. Táto epizóda v okolí Ľvova sa do histórie zapísala ako druhá bitka o Ľvov, pričom nepriniesla žiaden výrazný zlom na haličskom bojisku.[20]

Túžbou rakúsko-uhorské velenia bolo zdecimovať svojho nepriateľa za každých okolností, ale zabúdali pritom na základné strategické a taktické aspekty. Medzi 1. a 4. rakúsko-uhorskou armádou vznikol nebezpečný manévrovací priestor, ktorý síce mala strážiť Skupina arcivojvodu Jozefa Ferdinanda, ale pri pohľade na početný stav tohto zoskupenia, nebolo v jej silách zabrániť vpádu 5. ruskej armáde do vzniknutej medzery. Stavka využila moment prekvapenia a taktiež nepozornosť svojich protivníkov, keďže na severnom krídle 1. armáda čelila presile v podobe ruskej 9. armády prisunutej z oblasti Ivangorodu. Ani na južnej strane frontovej línie nebola schopná rakúsko-uhorská armáda čeliť presile a 10. septembra z obáv radšej ustúpila. AOK bolo v tejto chvíli bezradné a jedinou možnosťou bol všeobecný ústup zo svojich pozícií, ktorý začal 12. septembra 1914. Najväčšiu zodpovednosť pri ústupe vojsk rakúskeho cisára a uhorského kráľa niesla na svojich pleciach 1. armáda, ktorá úspešne zadržiavala ruské vojská na severe. Conrad von Hötzendorf vopred určil novú bojovú líniu. 2. armáda sa mala zhromaždiť na úpätí Karpát a úlohou ostatných armád bolo ustúpiť na rieku San. Keďže bojová činnosť na prelome augusta a septembra bola vyčerpávajúca pre obe armády, či už po ľudskej, technickej alebo zásobovacej stránke, ruská armáda neprenasledovala svojho nepriateľa do vnútrozemia Haliče. Samozrejme, boli tu aj obavy Stavky, že rakúsko-uhorská generalita pripravila plán možného vlákania cárskych vojsk a následne rýchlym obchvatom by zajala väčšinu armády.[21]

Výsledok bojovej činnosti v Haliči počas prvej fázy konflitu

Boje v Haliči od prvého veľkého stretu z 23. augusta pri Krasniku až po 11. september si vyžiadali na oboch stranách značné straty. Pri pohľade na straty oboch armád, môžeme konštatovať, že ani jedna strana nebola pripravená na takýto scenár. Vojenská generalita Rakúsko-Uhorska vyznávajúca konzervatívny, čiže tradičný, spôsob boja  sa od vojny v roku 1866 nezapojila do väčších konfliktov, čo sa aj odzrkadlilo následne v prvých mesiacoch Veľkej vojny. Len počas vyššie spomínaného obdobia prelomu augusta a septembra padlo na haličskom fronte 324 000 mužov spoločnej rakúsko-uhorskej armády a ďalších 130 000 sa dostalo do zajatia. Okrem toho si musíme uvedomiť, že množstvo vojakov bolo zo zdravotných dôvodov vyradených na istý čas, ak nie doživotne, z bojového nasadenia. Naproti tomu ruská strana stratila 225 000 chlapov a ďalších 40 000 ich padlo do rúk nepriateľa, pričom je dôležité poznamenať fakt, že cárska armáda disponovala väčšou mužskou silou.[22]

Rakúsko-Uhorsko a Rusko, ktorí ešte v predchádzajúcom storočí boli spojencami na európskom kontinente, sa stretli v Haliči, pričom prvých pár týždňov naznačilo, že vojenský konflikt nebude iba krátkou epizódou. Síce nedošlo k zákopovej vojne ako na západnom fronte, ale haličský front priniesol veľké straty na ľudských životoch, množstvo ľudí muselo nútene opustiť svoje domovy z dôvodu približujúceho sa frontu či prenasledovania pre rusofilstvo či antimonarchistické myšlienky. Vojna mala širokospektrálny dopad na spoločnosť a bojujúce strany, keďže ani Cárske impérium a ani Habsburská monarchia, vojnu neprežila a na troskách Rakúsko-Uhorska vznikli nástupnícke štáty, medzi ktorými bola aj 1. Československá republika.

Prečítajte si tiež TU.

_____________

Autor: Matúš Burda

  • šéfredaktor časopisu Via Historiae na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda (Katedra historických vied a stredoeurópskych štúdií)
  • člen Klubu vojenskej histórie Beskydy

Zdroje:

[1] SEGEŠ, Vladimír – MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt, 2012. s. 299-384 ISBN 978-80-8046.586-5.

[2] HONZÁK, František a kol. Evropa v proměnách staletí. Praha : Libri, 2001. s. 180-181. ISBN 80-85983-00-1.

[3] KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska. Prešov : Citadella, 2014. s. 612-758. ISBN 978-80-89628-59-9, 11.   
   GILBERT, Martin. První světová válka. Úplná historie. Praha : BB/art, 2005. s. 27-180. ISBN  80-7341-563-1.

[4] WAGNER, Wilhelm. Veľký ilustrovaný atlas Rakúsko-Uhorska. Bratislava : Ikar, 2012. 160 s. ISBN 978-80-551-2498-8.

[5] HORVÁTH, Jakub. Posledná vojna rakúsko-uhorskej monarchie. Rakúsko-uhorská armáda v rokoch 1914-1918. Banská Bystrica : Jakub Horváth. 2008. 10-66 s. ISBN 978-80-970040-6-4.

[6] Rusko-japonská vojna v rokoch 1904 až 1905. Okrem tejto kapitoly vojenských dejín Cárskeho impéria sa Rusi podieľali na potlačení Boxerského povstania v Číne na začiatku nového storočia. Určité znalosti o vedení vojny získali aj počas rusko-tureckej vojny odohrávajúcej sa v rokoch 1877 až 1878.

[7] Údaj pochádza z augusta 1914. 

[8] JUNG, Peter. The Austro-Hungarian Forces in the World War (1). Oxford : Osprey Publishing, 2003. 48 s. ISBN 1-84176-594-5.

[9] S pojmom „ruský parný stroj“ (steam roller) sa stretávame najmä v anglosaskej literetaúre.

[10] HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica : Jakub Horváth. 2014. 7-16 s. ISBN 978-80-971688-0-3.

[11] PERNES, Jiří a kol. Pod císařským práporem. Historie habsburské armády 1526-1918. Praha : Elka Press, 2003. s. 335-346. ISBN 80-902745-5-2.

[12] Osobnosť generála Pavla Adamoviča Plehveho je zaujímavá z pohľadu etnicity, keďže bol nemeckého pôvodu.

[13] GOLOVIN, Nicholas. The Russian Campaign of 1914. The Beginning of the War and Operations in East Prussia. Fort Leavenworth : The Command and General Staff School Press, 1933. s. 3-100.

[14] Ref. 4

[15] Osterreich-Ungarns Letzter Krieg 1914 – 1918. Erster Band: Das Kriegsjahr, Wien : Verlag der Militarwissenschaftlichen Mitteeilungen, 1930. s. 190 – 229

[16] Ref. 14 s. 190-290

[17] DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. Vojvodcovia. 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha : Ottovo nakladatelsví, 2012. s.428-431. ISBN 978-80-7360-986-3.

[18] Ref. 14 s. 229-312.

[19] Ref. 14. s. 229-312

[20] GOLOVIN, Nikolai. The Great Battle of Galicia (1914): A Study in Strategy. In. The Slavonic Review. s. 25–47.

[21] BATOR, Juliusz. Wojna Galicyjska. Krakov : Wydawnictvo EGIS Sp. z o.o, 2008. 505 s. ISBN 978-83-7396-747-2.

[22] Ref. 14 s. 364-381

Obrázok: pamiatkynaslovensku.sk/img.php?file=kastiel/1369558834.jpg&tit=

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.