Hárem v Osmanskej ríši II.

Druhá časť: Sultanát žien

Istanbul bol po niekoľko storočí centrom najväčšieho islamského impéria v histórii, ktorého moc sa sústredila v sultánovom paláci Topkapi, kde sa nachádzal aj hárem plný konkubín, osobných otrokýň sultána. V druhej časti nášho dvojdielneho článku vám prezradíme viac o dobe označovanej ako Sultanát žien, počas ktorého niekoľko výnimočných dám dokázalo prekonať svoju pozíciu v háreme a dostať sa tak do centra moci Osmanskej ríše.

Kösem – favoritka Ahmeda I.

Nurbanu: od konkubíny ku kráľovnej matke

V roku 1566 sa novým sultánom Osmanskej ríše stáva syn Sülejmana I. Veľkolepého a Hürrem, Selim II. (1524-1574). Aj on si podobne ako jeho otec našiel medzi konkubínami v háreme favoritku, ktorou bola Nurbanu (1525-1583), považovaná nielen za krásnu, ale aj veľmi inteligentnú ženu. Narodila sa ako nelegitímna dcéra Cecilia Venier-Baffo do benátskej šľachtickej rodiny. Vo veku 12 rokov bola zajatá osmanským admirálom a do Istanbulu prichádza v roku 1537.

Už ako princ sa Selim do Nurbanu rýchlo zamiloval a brával ju na výpravy do Iránu, počas ktorých sa mal naučiť vládnuť a preferoval jej spoločnosť, aj keď nastúpil na miesto svojho otca. Splodil s ňou jediného syna Murada, neskoršieho sultána Murada III. (1546-1595), a štyri dcéry, pričom koncom vlády sa stal otcom ďalších synov s inými konkubínami.

Po svojom otcovi Selim nezdedil jeho schopnosť vládnuť, a tak bola jeho vláda veľkým sklamaním po ére najväčšieho sultána v dejinách Osmanskej ríše. Trvala však len krátko, keďže už o osem rokov po nástupe na trón Selim II. zomiera počas nehody v kúpeľoch. Po jeho skone Nurbanu okamžite prebrala kontrolu nad ríšou a jej syn Murad sa mal stať novým sultánom. V paláci však naďalej žili jeho piati nevlastní bratia, ktorých Murad napokon pod tlakom matky, tradícií aj politiky nechal usmrtiť v decembri 1574.

Zatiaľčo jej syn nastupuje na trón Osmanskej ríše, Nurbanu si privlastňuje titul kráľovnej matky a rozhoduje o chode života v háreme. Je hlavnou poradkyňou Murada, hoci po čase sa jej objavila konkurencia v podobe Muradovej favoritky Safiye (1550-1619), na ktorú žiarlila a dávala jej najavo svoje opovrhnutie.

Vplyv Nurbanu na Murada III. a zmeny v háreme

Rovnako ako jeho otec a starý otec pred ním, aj Murad si pre seba zvolil jedinú ženu, čo dráždilo jeho matku, ktorá sa veľmi snažila o to, aby sa stretával aj s inými ženami a splodil tak čo najviac synov. Murad III. sa napokon venuje aj ďalším konkubínami, ba dokonca medzi nimi začal v háreme spávať, čo nebolo v súlade s osmanskými tradíciami. Nurbanu sa to však hodilo, nakoľko mala týmto spôsobom nad svojím synom väčší vplyv.

V čase vlády Murada III. dosahovala Osmanská ríša svoj územný vrchol a rozprestierala sa od Iránu na východe až po Budapešť na západe. S matkinou pomocou sultán rozširoval hárem a privádzal do neho čoraz viac žien z celého impéria. Zatiaľčo počas vlády jeho otca tak v háreme žilo okolo 130 konkubín, teraz ich bolo až 600.

Rozširujúcemu sa háremu býva občas pripisovaný postupný úpadok Osmanskej ríše a často bol považovaný za negatívny faktor, označovaný ako Sultanát žien. Aj žena v tejto dobe mohla byť politickým aktérom, hoci osmanským sultánom mohol byť len muž.

V období Nurbanu ako kráľovnej matky sa v háreme vytvára hierarchia, v ktorej majú svoje pevné miesto konkubíny, sluhovia aj administratívni pracovníci. Eunuchovia čiernej pleti zostávajú naďalej dôležitou súčasťou háremu nielen ako strážcovia posvätného miesta, ale aj prostredníci medzi háremom a mužskou časťou paláca, kam konkubíny ani kráľovná matka nemali prístup.

Koniec tradície bratovraždy a izolácia princov

Nurbanu zomiera vo veku 58 rokov v roku 1583 a ako prvá žena v dejinách Osmanskej ríše je pochovaná počas veľkého verejného pohrebu v hrobke po boku svojho manžela. Murad III. splodil mnoho detí a predpokladá sa, že chcel mať dieťa od každej konkubíny, ktorá sa mu páčila. Podľa názoru niektorých historikov splodil až 112 detí a v čase jeho smrti naďalej prežívalo v paláci jeho 27 dcér a 20 synov.

Hoci sultáni Osmanskej ríše boli tradične otcami viacerých synov, aby tak zabezpečili kontinuitu dynastie a ríše, Murad zašiel v tomto ohľade priďaleko, čo v čase jeho smrti v roku 1595 viedlo ku kríze. Nastupujúci sultán Mehmed III. (1566-1603) nechal okamžite usmrtiť svojich 19 bratov, z ktorých viacerí boli ešte malí chlapci. To vyvolalo tak veľký odpor verejnosti, že tradícia bratovraždy bola ukončená.

Od počiatku 17. storočia sa situácia v Osmanskej ríši postupne menila, čo umožnilo ambicióznejším ženám dostať sa do popredia a zaplniť vytvorené mocenské vákuum. V minulosti boli princovia posielaní do provincií, kde sa mali vzdelávalať a následne po nástupe jedného z nich na trón, boli všetci ostatní usmrtení. 

Tentokrát zostávala väčšina princov síce nažive, zároveň ale boli zatvorení v háreme, a to v priestore, ktorý sa považoval za akúsi zlatú klietku. Ich matky ich preto často nazývali aslan, a teda lev. V izolácii strávili princovia celé roky, a to nevediac, čo ich čaká. Zároveň sa nemohli dostatočne adekvátne pripravovať na svoju budúcu pozíciu sultána, čo ešte viac zvýšilo vplyv ich matiek.

Kösem: autentická sultánka

Nedostatočnú pripravenosť sultánov využila predovšetkým favoritka Ahmeda I. (1590-1617) menom Kösem (1589-1651), o ktorej sa predpokladá, že bola dcérou gréckeho kňaza. V podstate vládla ako sultán po dobu 30 rokov. Cestu k moci jej otvorili slabí sultáni, ktorých zastúpila, kým boli príliš mladí alebo nepripravení na svoju funkciu. Keď nastúpil na trón jej mladý syn Murad IV. (1612-1640), stáva sa kráľovnou matkou a v podstate vládne v jeho mene ako regentka.

Kösem si získala dôveru osmanských politikov a so žiadosťou o radu sa na ňu často obracali aj veľkovezíri. V roku 1640 Murad zomiera bez toho, aby po sebe zanechal dedič, pričom zároveň už dávnejšie usmrtil všetkých svojich bratov, s výnimkou Ibrahima (1615-1648). Ušetriť jeho život ho zrejme presvedčila jeho matka s odôvodnením, že Ibrahim je šialený. Všeobecne sa verí, že Ibrahim bol skutočne emocionálne príliš labilný a hendikepovaný muž, zároveň sa ale jednalo o posledného žijúceho muža osmanskej dynastie.

Aj v jeho mene tak v podstate vládla jeho matka Kösem reprezentujúca kontinuitu a môžeme tvrdiť, že jej aktivitou Osmanská ríša prežila vlastnú krízu 17. storočia. Ríša v tom čase už upadala a stratila územia, ktoré predtým Murad III. dobyl v oblasti Iránu a Kaukazu. Okrem toho prehrávala námorné bitky a čelila rebéliám v Anatólii a Istanbule.

Hoci Kösem mohla zastúpiť svojho syna pri vláde, postupom času sa ukázalo, že Ibrahim je nielen duševne chorý, ale pravdepodobne aj neplodný, čo vyvolalo medzi ľuďmi obavy z vypuknutia občianskych vojen a rozpadu ríše. Osmanskí Turci však našťastie poznali metódy pre zlepšenie mužskej potencie, a tak si Ibrahim neskôr vybral s matkinou pomocou konkubínu, s ktorou splodil syna a veci sa na istý čas upokojili.

Z kráľovnej matky sa stáva kráľovná stará matka

Kríza v ríši sa naďalej prehlbovala. V roku 1648 sa benátske námorníctvo blížilo k prístupu do Dardanel a Istanbul zároveň čelil hladomoru. V podobnej situácii vezíri impéria rozhodli, že nastal čas odstrániť psychicky nespôsobilého sultána, s čím súhlasila aj jeho matka Kösem, aby si tak zachovala ríšu a zároveň aj vlastnú kariéru. Ibrahim je tak v roku 1648 zosadený a uväznený, zatiaľčo sa novým sultánom stáva jeho šesťročný syn ako Mehmed IV. (1642-1693). Zakrátko je vydaný zákon, podľa ktorého nemôžu byť v rovnakom čase dvaja sultáni a Ibrahim je tak v tajnosti uškrtený.

Kösem sa tak darí naďalej udržiavať pri moci a chce riadiť ríšu ako kráľovná stará matka. Stretáva sa však s rivalkou, sultánovou matkou Turhan (1627-1683), ktorá si nárokuje na pozíciu kráľovnej matky. Po prvýkrát v osmanskej histórii sa tak centre moci nachádzajú dve rovnocenné ženy. Zatiaľčo Turhan sa ale snažila udržať autoritu svojho syna, Kösem mala na srdci svoju vlastnú, hoci sa od nej očakávalo, že sa so štedrou rentou presťahuje zo sultánovho paláca do vlastného sídla a v podstate tak odíde do dôchodku.

To však Kösem nemala v úmysle a obe ženy sa tak snažili súčasne ovplyvňovať sultána. V roku 1651 sa k Turhan dostali zvesti o tom, že Kösem plánuje Mehmeda nahradiť iným mladým synom predchádzajúceho sultána, ktorého matku dokázala ľahšie manipulovať. Aby Turhan ochránila svojho syna, Kösem zašrktili príslušníci sultánových stráží. Príkaz na jej usmrtenie podpísal aj sultán podporovaný svojou matkou.

Záver Sultánatu žien a jeho odkaz

Kösem je kontroverznou ženou. Kým niektorí ju považujú za manipulátorku, ktorá spravila všetko, aby dosiahla svoje a udržala si vlastnú politickú moc, iní jej prejavujú rešpekt vzhľadom na jej dôležitú pozíciu v osmanskej dynastii. Po smrti Kösem pokračovala Turhan vo vláde v mene svojho syna ako regentka nasledujúcich päť rokov, až kým Mehmed IV. s pomocou svojich radcov neprevzal moc sám.

V Osmanskej ríše hárem existoval ešte nasledujúcich 250 rokov, žiadna z jeho žien však už nezohrala tak dôležitú úlohu ako Hürrem, Nurbanu alebo Kösem. Názor historikov na ich úlohu v centre moci impéria sa rôzni. Niektorí sú toho názoru, že ženy z háremu museli často zasiahnuť, aby sultána ochránili a pomohli mu s vládou ríše, pričom určite robili, čo bolo v ich silách a čo považovali za potrebné. Ďalší tvrdia, že zasahovaním žien do politiky sa prispelo k postupnému úpadku impéria.

Faktom však zostáva, že Osmanská ríša pretrvala až do roku 1918, napriek tomu, že ženy s veľkou politikou mocou mu prestali dominovať v polovici 17. storočia. 

Prvú časť s názvom „Príbeh Süleymana Veľkolepého a Hürrem“ si môžete prečítať TU.

_____________

Autorka: Monika Nosková

ZdrojHarem (Suleiman the Magnificent Documentary) 

Obrázok: 24193-presscdn-pagely.netdna-ssl.com/wp-content/uploads/2017/02/Kosem_Sultan-famous-women-in-history-entity-497×720.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.