História Írska III. (Vek revolúcie)

Írsku históriu 17. – 18. storočia výrazne ovplyvňovali nielen udalosti v susednom Anglicku, ale aj revolúcie v Amerike a vo Francúzsku. Tretí diel z našej päťdielnej série tak ponúka pohľad na postupný príklon Severného Írska k protestantizmu, osvietenské myšlienky aj revolučné hnutia a končí Írskym povstaním v závere 18. storočia.

Usádzanie protestantov v Ulsteri

Hoci počiatkom 17. storočia opustila írska šľachta severoírsku provinciu Ulster, územie naďalej obývali prevažne katolíci galského pôvodu. Angličania považovali Ulster za nebezpečne nestabilný, čo chcel nový kráľ Jakub I. (1566-1625) vyriešiť tým, že na niekdajšie územia galských lordov v exile posielal tisícky protestanských osadníkov. Ulster bol rozdelený na šesť grófstiev a v írskych rukách z neho zostala len štvrtina.

Centrom protenstantov v Ulsteri sa stalo prístavné mesto Londonderry, ktoré začínajú obývať drobní obchodníci a farmári. Týmto spôsobom sa v Írsku zakladá niečo nespochybniteľne anglické, oblasť sa začína modernizovať a považovať za súčasť Anglicka a Škótska. V tom zohrávajú dôležitú úlohu aj londýnske obchodné cechy, prezentujúce Írsko ako obchodnú príležitosť.

Územia, ktoré dostávali Angličania však naďalej obývalo aj veľké množstvo pôvodného írskeho obyvateľstva. Niektorí Íri pre nových pánov pracujú alebo si od nich prenajímajú pôdu. Sú v prevahe, a tak nie je možné vytvoriť čisto protestantskú krajinu pre protestantov. Pôvodná idea prakticky segregovať spoločnosť Ulsteru na anglickú a írsku sa ukázala v praxi nefunkčná, keďže osadníci z Anglicka neprichádzali v tak veľkom množstve, ako bolo pre udržanie anglickej kolónie v Severnom Írsku potrebné.

Do Írska popri Angličanoch ale prichádzajú aj tisíce Škótov. Hoci škótska migrácia do Írska bola dlhodobou záležitosťou, títo Škóti boli presbyteriáni odporujúci rímskokatolíckej cirkvi a čeliaci v Škótsku 17. storočia náboženskému prenasledovaniu. Medzi pôvodnými Írmi v Ulsteri medzitým narastal hnev z toho, že ich vodcovia boli nútení odísť do exilu a mnohí z nich museli prenechať svoje domovy osadníkom z Anglicka a Škótska, ktorí mali odlišné zvyky, jazyk, kultúru a samozrejme aj náboženstvo.

Prvé konflikty s protestantami a Anglická revolúcia

Po nástupe kráľa Karla I. (1600-1649) na anglický trón sa jeho reprezentanti v Írsku snažili rozšíriť svoj vplyv v krajine, ich snahu však v roku 1640 prerušilo vypuknutie revolúcie v Anglicku.  V tej zohrala svoju úlohu aj írska katolícka elita, ktorá sa pod vládou Karla tešila relatívnej náboženskej tolerancii a obávala sa formujúceho protestantského parlamentu. V roku 1641 sa s neúspechom pokúsila o zabratie hradu v Dubline, ktorý reprezentoval centrum anglickej moci v Írsku.

Krátko nato sa pôvodní Íri v Ulsteri postavili proti protestanským osadníkom a prinútili stovku mužov, žien a detí pochodovať k rieke Bann, kde sa väčšina z nich utopila alebo bola zastrelená. Udalosť vošla do dejín ako Masaker v Portadown a stala sa významným momentom lojalizmu v Ulsteri. Zároveň sa takmer okamžite zakročilo proti civilnej populácii Írska a tisícky obyvateľov bolo usmrtených anglickým vládnym vojskom.

Počas občianskej vojny sa pozornosť Anglicka odvrátila od Írska k vlastným záležitostiam až do popravy kráľa Karla I. v januári 1649. Mnohí prívrženci monarchie sa spojili v Írsku s rebelujúcimi katolíkmi, čo bola pre Olivera Cromwella (1599-1658) smrtiaca kombinácia. Preto privádza do Írska v septembri 1649 tisíce vojakov, ktorí rebéliu potlačili a nemilosrdne usmrtili mnohých z rebelov, vrátane civilných obyvateľov, ako napríklad ľudí, ktorí zahynuli v plameňoch v kostole Sv. Petra v meste Drogheda.

Tento masaker bol aktom pomsty Cromwella voči monarchistom a Írom, ktorých Cromwell obviňoval z masakru v Portadown. Zároveň mal slúžiť ako hrozba ostatným potenciálnym rebelom. Pre nasledujúce roky zanechal Cromwell v Írsku armádu, ktorá tvrdo zakročila proti akémukoľvek pokusu o rebéliu. Vojaci priam systematicky ničili infraštruktúru, ničili úrodu, pálili budovy aj znásilňovali miestne ženy. V roku 1652 navyše parlament v Londýne schválil zákon, na základe ktorého mali Íri, ktorí by rebelovali proti Anglicku byť obraní o majetky a donútení k exilu.

Slávna revolúcia a doba Viliama Oranžského

Neskôr bola v Anglicku obnovená monarchia a veci sa pomerne ustálili až do vlády anglického kráľa Jakuba II. (1633-1701). Ten bol katolíkom a po narodení jeho syna v roku 1688 hrozilo, že sa protestanské Anglicko ocitne v rukách katolíckej monarchie. Protestanská šľachta sa obávala prenasledovania a preto pozvala do Anglicka protestantského princa z Holandska, Viliama Oranžského (1650-1702), ktorý zanietene bránil protestantizmus a svoju krajinu pred katolíckym Francúzskom.  

Viliam teda prichádza do Anglicka, aby obnovil protestanstkú monarchiu, ktorá pre neho bola dôležitým spojencom proti Francúzsku a v roku 1689 nastúpil na podnet anglického trónu ako Viliam III. na trón. Jakub II. si medzitým vo francúzskom exile získal podporu kráľa Ľudovíta XIV. (1638-1715) a pristáva v írskom grófstve Cork s tisíckami Francúzov, ku ktorým sa pridali aj mnohí Íri veriaci, že Jakub im zaručí náboženskú slobodu a vráti skonfiškované majetky.

Armáde pod vedením Jakuba sa podarilo získať Londonderry, v Dubline sa však stretla s odporom, ktoré viedlo k 150 – dňovému obliehaniu. Eskalujúca kríza prinútila Viliama prísť do Írska s veľkým vojskom, ktoré v bitke pri rieke Boyne dňa 12. júla 1690 porazilo Jakubove spojené sily Angličanov, Írov a Francúzov. V Ulsteri bol následne Viliam oslavovaný ako záchranca a jeho víťazný boj sa tu pripomína dodnes.

Vek osvietenstva a zákony obmedzujúce írskych katolíkov

V priebehu 18. storočia dochádza v Írsku k nárastu moci a bohatstva protestantov, ako aj rozsiahlej konštrukcii veľkých súkromných a verejných budov. Vytvárajú sa nové systémy ciest a kanálov a krajina ponúka protestantom mnohé príležitosti. Aktivitami protestantov, ich peniazmi a mocou sa Dublin mení na mesto osvietencov, v ktorom tvorí napríklad spisovateľ Jonathan Swift (1667-1745) alebo skladateľ Georg Friedrich Händel (1685-1759). Zároveň v meste sídli nezávislý írsky parlament a je centrom írskeho obchodného kapitálu.

V rokoch 1739-1741 zomiera v Írsku v dôsledku hladu a chorôb približne 400-tisíc ľudí a veľká časť pôvodnej írskej populácie sa cíti ako vydedená z vlastnej krajiny, k čomu prispieva prijímanie zákonov ochraňujúcich anglickú moc v Írsku. Ich cieľom bolo zabrániť, aby sa írski katolíci dostali voči protestantom do nadradenej pozície. Katolíci nemali prístup k parlamentným a verejných funkciám, nemohli voliť ani viesť školy. Katolícka cirkev ako taká však nikdy zakázaná nebola a v priebehu 18. storočia narastal jej vplyv predovšetkým vo vidieckych oblastiach Írska.

Zákony obmedzujúce aktivity írskych katolíkov mali aj ekonomický cieľ, keďže katolíci nemohli kupovať majetky a po smrti katolíckeho vlastníka pôdy musel byť jeho majetok rozdelený medzi všetky jeho deti. To malo zabrániť tomu, aby existovali veľkí katolícki vlastníci pôdy a hoci niektorým z nich sa podarilo udržať si svoje majetky, väčšina sa časom stala nájomníkmi protestanských vlastníkov pôdy.

Počiatky írskej emigrácie a vplyv revolúcií v cudzine

Britské impérium sa neustále rozrastalo a jeho kolónie dávali priestor pre tých, čo chceli uniknúť chudobe a náboženskému prenasledovaniu. V Belfaste a ďalších prístavoch Severného Írska sa tak začína írska emigrácia, predovšetkým do kolónií v Severnej Amerike. V tej zohrali významnú úlohu presbyteriánci, ktorých predkovia prišli do Írska zo Škótska a ktorých sa tiež dotkli zákony obmedzujúce činnosť írskych katolíkov. Mnohí z nich tak prichádzajú do prístavu vo Philadelphii, z ktorého smerujú na západ a na juh do Virgínie.

Presbyteriánci prichádzajúci z Írska podporili aj americkú vojnu za nezávislosť a zakotvenie slobody vierovyznania v americkej ústave. Fakt, že americkí kolonisti si získali nezávislosť, mal v Írsku veľkú odozvu, pretože dokazoval, že Británia nie je neporaziteľná. Proti jej nadvláde v krajine sa preto začalo stavať čoraz viac ľudí z reformných aj radikálnych častí spoločnosti, medzi katolíkmi aj protestantmi. Zakladajú sa protestantské dobrovoľnícke skupiny, ktoré sú verné anglickej korune, zároveň však od nej požadujú viac samostatnosti pre írsky parlament a väčší zisk z imperiálneho obchodu.

Koncom 18. storočia dolieha do Írska volanie Veľkej francúzskej revolúcie po slobode, rovnosti a bratstve inšpirujúce vznik liberačných skupín po celej Európe, vrátane Írska. Tak vzniká v roku 1791 Spoločnosť zjednotených Írov (Society of United Irishmen), ku ktorej sa okrem presbyteriáncov pridali aj mnohí protestanskí intelektuáli z južného Írska a časť katolíckej strednej triedy.  Spočiatku požadovali parlamentnú reformu, pod vplyvom revolúcií sa však ich cieľom stalo vytvorenie sekulárnej republiky.

Reprezentanti Írska zároveň prichádzali do Francúzska, kde sa v roku 1796 stretli s lídrami francúzskeho direktória, hľadajúc u nich podporu pre írsku revolúciu. Tú získali a v decembri 1796 tak pristáva na pobreží v Corku 15 tisíc francúzskych vojakov v 43 lodiach. V tom čase sa v oblasti nachádzalo len 11 tisíc britských vojakov a víťazstvo sa tak zdalo isté. Nerozhodnosť írskych veliteľov a nepriaznivé počasie však viedli k tomu, že Francúzi sa vrátili domov a Briti následne rozpútali v Írsku kampaň teroru podporovanú armádou a vládnymi milíciami, pričom aj s civilistami sa zaobchádzalo akoby boli rebelmi.

Írske povstanie 1798

Írske povstanie bolo pôvodne plánovan= na začiatok leta 1798, v máji však boli viacerí jej lídri zajatí, čím sa zničili nádeje na koordinovanú akciu. Po celej krajine sa tak začali vynárať lokálne rebélie, ktorých prvé víťazstvo prišlo v grófstve Wexford, kde usmrtili okolo 100 vládnych vojakov. Rebélia pokračovala z Wexfordu do Enniscorthy, problémom však bola írska nejednosť. Zatiaľčo Spojená írska armáda zahŕňala predovšetkým katolíkov, Oranžský rád podporoval vládu, rovnako ako protestanskí vládci a pracujúca trieda v Ulsteri, kde požiadali o pomoc proti rebelom korunu.

To čo sa začalo ako idea zjednotenia katolíkov a protestantov v Írsku tak vyústilo do masakrov. Líder Spoločnosti zjednotených Írov, Theobald Wolf Tone (1763-1798) bol zajatý a odsúdený k smrti. Podrezal si hrdlo a neskôr sa stal ikonou pre nasledujúce generácie írskych nacionalistov. Tých bolo v Írsku aj naďalej mnoho, čo však opadlo, bola nádej na zjednotenie írskych katolíkov a protestantov. Povstanie zároveň viedlo Britániu k jej najradikálnejšiemu kroku pri riešení írskej otázky. O tom ale viac nabúduce.

Prvú časť seriálu o histórii Írska nájdete TU

Určite sa oplatí prečítať si aj druhú časť. Ak máte záujem, kliknite SEM

_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film A History Of Ireland Part 3

Obrázok: irelandxo.com/sites/default/files/styles/full_width_image__780px_/public/1798.jpg?itok=DWR5vRmc

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.