História Írska IV. (Vek zjednotenia)

Írsko 19. storočia je oficiálnou súčasťou Spojeného kráľovstva, zároveň v ňom však narastá nacionalizmus a snaha chrániť írskych katolíkov a chudobných farmárov. Je tiež krajinou, v ktorej došlo k tragickému Veľkému írskemu hladomoru a masovej emigrácii. Štvrtá časť z cyklu História Írska rozpráva napokon o veľkých írskych politikoch, renesancii írskeho jazyka a zrodení moderného Írska.

Začlenenie Írska do Britského impéria

Začiatkom 19. storočia čelí Veľká Británia medzinárodnej kríze v dôsledku vojny s Francúzskom. Írsko bolo zároveň považované za veľmi nestabilné, keďže protestantský parlament v ňom vládol katolíckemu ľudu. Prichádza sa k myšlienke, že ak sa obe krajiny spoja, konflikty medzi ich obyvateľmi zaniknú. V tomto duchu vstupuje v roku 1801 do platnosti parlamentný zákon Act of Union, ktorý spája Britániu a Írsko do jednej krajiny pod spoločným názvom Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska.

Týmto aktom sa zaručilo ponechanie majetkov protestanským vlastníkom pôdy a zároveň sľúbilo katolíkom reformu zákonov, ktoré ich vylučovali z parlamentných pozícií a verejných funkcií. Íri však očakávali katolícku emancipáciu v rámci monarchie s plnými politickými právami. Vtedajší britský premiér William Pitt mladší (1759-1806) sa pritom inšpiroval príkladom Škótska, pevne zakotveného v únii prostredníctvom zákona od roku 1746.

Vo vláde však čelil silnej antikatolíckej opozícii, ktorá o svojom postoji presvedčila aj kráľa Juraja III. (1738-1820). Ponížený Pitt v írskej otázke ustúpil a v priebehu roka rezignoval. Je pravdepodobné, že ak by sa na prelome 18. a 19. storočia uskutočnila katolícka emancipácia, katolicizmus v Írsku by sa neskôr nespájal natoľko s politikou a nacionalizmom.

Otázka vlastníctva pozemkov a postava Daniela O´Connella

Po ukončení vojny s Francúzskom v roku 1815 ceny poľnohospodárskych produktov v Írsku skolabovali, čo bola veľmi zlá situácia pre krajinu takmer plne závislú od farmárčenia. Krajina bola rozdeľovaná na čoraz menšie územia, čo je dôkazom jedného z hlavných aspektov írskej histórie, hladu po pozemkoch. Katolícki farmári boli pritom ľudia bez majetku, politických práv a reprezentácie.

To sa zmenilo s príchodom významnej postavy írskych dejín 19. storočia, politika Daniela O´Connella (1775-1845), ktorý dokázal osloviť aj ľudí, ktorí pôvodne o írsku otázku neprejavovali záujem. Pochádzal z malej skupiny katolíckej elity, ktorej sa podarilo udržať si svoje majetky a počas štúdia vo Francúzsku bol svedkom revolučného teroru. Možno ho považovať za liberála veriaceho v konštitucionalizmus a ľudské práva.

Od roku 1823 začína O´Connell prepájať katolícku cirkev s politikou a jeho katolícka asociácia využíva sieť kostolov pre mobilizáciu ľudí v snahe o emancipáciu. Od ľudí sa vyberali peňažné príspevky a na oplátku sa stávali členmi katolíckych asociácií. Týmto spôsobom dochádza v Írsku postupne ku kompletnému zjednoteniu katolíkov.

V roku 1828 sa O´Connell stal prvým Írom v Británii alebo Írsku, ktorý bol zvolený do parlamentu v priebehu storočia. Mal ale aj podporu v britskej vláde, ktorá bola ochotná zvážiť reformu zákonov namiereným proti írskym katolíkom. Úspech O´Connella je však pozorovaný s obavami v severoírskom Ulsteri, kde žije viac než milión protestantov,  potomkov anglických osadníkov zo začiatku 17. storočia. Spojenie s Britániou bolo pre nich kľúčové ako garancia práce, vzdelania, náboženskej slobody a miesta v spoločnosti.

Od otázok náboženstva zameral neskôr O´Connell svoju pozornosť na otázky únie a chcel zrušiť Act of Union. Nebol revolucionárom a nechcel aby Írsko opustilo britské impérium, požadoval však vytvorenie írskeho parlamentu, v ktorom by moc náležala katolíkom. Tento návrh mal aj podporu väčšiny katolíckych farárov a biskupov v Írsku. 

V roku 1843 viedol O´Connell významné politické stretnutie s reprezentantmi vlády v Tare, legendárnom sídle írskych kráľov. Nepodarilo sa však dosiahnuť konsenzus a následne bol uväznený. Hnutie, ktoré viedol sa rozdrobilo a masové zhromaždenia, ktoré nemal kto organizovať, upadli. Pre realizáciu svojich ambicí potreboval O´Connell podporu v britskom parlamentu, ktorú nemal. O tri roky neskôr vážne ochorel počas púte do Ríma a zomiera, jeho príklad ale inšpiroval ďalších nacionalistov.

Veľký írsky hladomor

Vidiecka populácia Írska medzitým živorila na maličkých poliach a takmer výhradne závisela v stravovaní od zemiakov. V roku 1845 sa v Európe začína šíriť zemiaky napádajúca pleseň, ktorá sa čoskoro objavuje aj v Írsku. Toryovská vláda Sira Roberta Peela (1788-1850) dovážala do Írska obilie, čím sa snažila udržať nízke ceny potravín a nútiť hladných k prácam, akými bolo stavanie mostov a ciest. Čoskoro viac než tri štvrte milióna Írov záviselo od podobných verejno – prospešných prác.

V roku 1846 sa k moci v Británii dostala nová vláda vedená lordom Johnom Russellom (1792-1878), ktorá presadzovala minimálnu štátnu intervenciu a podľa ktorej záchrana hladujúcich ľudí nezávisela od vlády, ale lokálnych vlastníkov pôdy a charity. Ako potravinová kríza v Írsku narastala, podpora britskej vlády pre verejné služby sa znižovala. Niektorí vlastníci pôdy v Írsku sa snažili ľuďom pomáhať, často ich to však priviedlo do bankrotu. Ceny potravín vystrelili do závratných výšok a výdajne jedla boli zatvorené. Hladujúci vykrádajú majetky a sýpky a šíria sa medzi nimi aj choroby ako týfus a cholera.

Úroda bola nízka a chudobní začínali zaostávať v splácaní svojej renty. Desaťtisíce ľudí bolo vykázaných z vlastných domovov, pričom jednou z najviac postihnutých oblastí bolo Skibbereen západne od Corku. Tunajšiu hrôzu popisoval miestny reverend, ktorý sa v Londýne stretol aj s britským politikom Sirom Charlesom Trevelyanom (1807-1886), ktorého sa snažil presvedčiť o nevyhnutnosti vyslania núdzových zásob potravín. Ten však bol presvedčený o tom, že Boh zoslal na Írov hlad aby ich naučul lekcii.

Írsky hladomor sa tak nestretol s podporou britskej vlády, vyvolal ale záujem tlač a do západného Corku prichádzali viacerí vplyvní ľudia, aby na vlastné oči videli masové hroby a chatrče umierajúcich. V dôsledku hladomoru a chorôb zomrelo v Írsku v priebehu rokov 1845-1850 viac než milión ľudí, čím býva prirovnaný k holokaustu. Británia mohla pre Írov toho určite spraviť oveľa viac a dramaticky tak znížiť výsledný počet obetí. Počas hladomoru prakticky zanikla trieda malých nájomníkov a famárov. Niektorí vlastníci pôdy zbankrotovali a začal sa rozvíjať fenomén katolíkov skupujúcich pôdu od bankrotujúcich vlastníkov.

Masová emigrácia

Ďalším dôsledkom Veľkého írskeho hladomoru bola rozsiahla emigrácia, ktorá zasiahla nielen do írskych dejín, ale aj do dejín krajín, do ktorých Íri prichádzali. Obzvlášť z Corku emigrovalo z prístavu viac než milión ľudí, pričom väčšina z nich smerovala do USA. V 50. rokoch 19. storočia tak v New Yorku žilo viac Írov ako v Dubline.

Mnohí Íri prichádzajú v 40. rokoch 19. storočia do Ameriky chudobní, už o dekádu neskôr však bolo ich postavenie lepšie. V tom im pomohla schopnosť politickej organizácie vychádzajúca z príkladu Daniela O´Connella. Íri sa tak rýchlo stali vedúcou silou politiky v New Yorku a mnohí frekventovali salóny americkej demokratickej strany.

V roku 1858 bolo založené Fenianské bratstvo (Fenian Brotherhood), ktoré sa snažilo o získanie politickej podpory a financií pre írsku rebéliu. Mimo hraníc britskej jurisdikcie sa v USA mohli mobilizovať tak, ako to v Írsku nebolo možné a čoskoro zvolávali veľké zhromaždenia, kde Britániu kritizovali. Hlavným cieľom bratstva bol zber peňazí, ktoré sa následne posielali do Írska.

Zároveň si ale Íri v Amerike získavali aj vojenské skúsenosti bojom v americkej občianskej vojne a následne chceli útočiť na britskú moc v akejkoľvek forme napríklad prostredníctvom okupácie Kanady. Bratstvo si tiež uvedomovalo silu propagandy a v roku 1867 sa s jeho podporou uskutočnil prvý akt írskeho terorizmu v Británii. Potom čo boli jeho vodcovia popravení, stali sa z nich martýri, ktorých idey a smrť inšpirovali budúcich revolucionárov a anarchistické hnutia.

Davitt, Parnell a práva írskych farmárov

Hoci aktivity Fenianského bratstva v Írsku boli rýchlo potlačené, mali veľký vplyv na sociálnu revolúciu, ktorá sa zakladala na pôde. Ani veľkí vlastníci pôdy si totiž nemohli byť na istom pred exekúciou a keď v roku 1878 opäť udrela choroba zemiakov a hrozil ďalší hladomor, objavilo sa hnutie rozhodnuté chrániť záujmy farmárov. To viedli dvaja muži odlišní v otázke pôvodu aj charakteru.

Prvým bol Michael Davitt (1846-1906), ktorého rodina bola vykázaná z pozemku a nútená presťahovať sa do Anglicka, kde Michael vyrastal pod vplyom anglického socializmu a priemyselnej revolúcie. Časom sa z neho stal triedny bojovník, aktivista snažiaci sa presadiť vlastné sociálne myšlienky a niekoľko rokov prežil v britských väzniciach.  Charles Stewart Parnell (1846-1891) naproti tomu pochádzal z aristokratickej protestanskej rodiny, ktorej pozemky strácali po hladomore na cene. Po svojej matke zdedil výrazne antibritské cítenie a stal sa nacionalistickou ikonou.

Davitt a Parnell vytvorili mocné spojenectvo v 80. a 90. rokoch 19. storočia a do centra írskej nacionalistickej politiky ich priviedlo hnutie Írska národná liga pôdy (Irish National Land League), ktoré začalo od októbra 1879 organizovať civilné protesty proti rastúcim daniam a exekúciám, ako aj podporiť ľudí, ktorí sa omeškovali s platením renty a zabrániť ich vykázaniu z pozemku. Liga využívala aj peniaze, ktoré Fenianské bratstvo vyzbieralo v Amerike pre podporu rodín vyhnaných z pozemkov organizovala štrajky a bojkoty.

Neskôr bolo robotníkom na farmách a továrňach priznané hlasovacie právo a írski nacionalisti sa stávali významnou silou v parlamente. V roku 1881 bol počas premiéra Williama E. Gladstonea (1809-1898) prijatý zákon Land act, ktorý poskytol Írom ochranu pred exekúciou a prostriedky pre kontrolu ich renty. Neskôr sa Gladstone v rokoch 1879-1882 zaoberal aj právom nájomníkov kupovať vlastnú pôdu.

Boli zrušené zákony nútiace katolíkov a presbyteriáncov platiť za udržiavanie anglikánskej cirkvi a katolícka buržoázia vytvorená spomedzi farmárov, obchodníkov a intelektuálov bola v írskej spoločnosti rastúcou silou pod výrazným vplyvom katolíckej cirkvi. Disponovala novým sebavedomím a jej dôležitou figúrou sa stal prvý írsky kardinál Paul Cullen (1803-1878), ktorý vytvoril inštitucionálny rámec cirkvi v oblasti zakladania kostolov, bratstiev a škôl. Všetky tieto inštitúcie mali dosah na tvorbu osobných a verejných priorít Írov.

Téma írskej samovlády

Koncom 19. storočia sa v Írsku dostáva do popredia otázka samovlády teda home rule. Krajina bola naďalej riadená z Londýna, čo sa v novej kampani Parnell snažil zmeniť tak aby Írsko zostalo naďalej súčasťou impéria, vládlo by sa mu však z Dublinu prostredníctvom parlamentu s prevahou nacionalistov. S podporou premiéra Gladstona bol pripravený zákon o írskej samovláde, tomu však k prijatiu v parlamente chýbal dostatočný počet hlasov, nakoľko niektorí poslanci sa obývali, že by prijatie zákona by mohlo viesť k rozbitiu impéria.

Pokus o prijatie zákona viedol k veľkým nepokojom v Belfaste a keď sa v roku 1889 zopakoval, jeho úspech prerušil škandál, ktorý vypukol potom, ako sa zistilo, že Parnell udržiaval milenecký vzťah s manželkou jedného zo svojich poslancov. Zákon o írskej samovláde tak stratil pôvodnú podporu a Gladstone sa od Parnella odkloniť rovnako ako katolícki biskupi. To viedlo k zhoršeniu jeho zdravia a smrti v roku 1891 znamenala koniec veku politických titanov.

Návrat k írskym koreňom

Koncom 19. storočia mnohí nacionalisti nachádzali inšpiráciu pri vytváraní írskej identitity v starých mýtoch a tradíciách. Prostredníctvom Gaelskej atletickej asociácie (Gaelic Athletic Association) dochádza k obnovovaniu tradične gaelských športov a renesanciu zažíva aj írsky jazyk, ktorý dlhodobo dostávala do pozadia angličtina. Tá bola vnímaná ako reč obchodu, práce, vzdelania a pokroku, zatiaľčo írčina bola považovaná za jazyk chudobných a izolovaných.

V propagácii írčiny pomohla organizácia Gaelská liga (Conradh na Gaeilge/Gaelic league), ktorú v roku 1893 založil akademik a neskorší írsky prezident Douglas Hyde (1860-1949). Rozvíjajúci sa írsky nacionalizmus podporoval aj básnik a neskôr držiteľ Nobelovej ceny za literatúru, William Butler Yeats (1865-1939), ktorého fascinovala keltská mytológia.

Britské impérium sa v 19. storočí nachádzalo na vrchole svojej moci a zaberalo takmer štvrtinu suchej zeme. Ponúkalo mnohé príležitosti dobrodruhom a na írsky nacionalizmus mali dosah aj Búrske vojny z ďalekej Južnej Afriky, v ktorých Búri povstali v rebélii proti britskému impériu. Íri pracujúci v tunajších baniach sa tiež pridali na ich stranu, zároveň ale v britskej armáde bojovalo okolo 40 tisíc Írov a Južná Afrika sa neskôr stala krajinou, v ktorej je v Afrike pochovaných najviac Írov.

Búrske vojny sa skončili porážkou Búrov a na ich strane bojujúcich Írov, ukázali, že existuje skupina Írov rozhodnutá prelomiť väzby s impériom. A hoci v Južnej Afrike boli v prevahe ľudia verní korune, čoskoro mali získať náskok nepriatelia impéria, ktorí ho prinútia k zmenu a dostanú Írsko do veku násilných rebélií.  

Prvú časť seriálu o histórii Írska nájdete TU

Druhá časť sa ukrýva na tomto mieste

Pre tretiu časť kliknite SEM

_______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film A History Of Ireland Part 4

Obrázok: spartacus-educational.com/PRunion1.JPG

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.