História Írska (Vek národov)

Záverečná časť série o histórii Írska nás prevedie 20. storočím a udalosťami posledných rokov. Priblížime si dramatické Veľkonočné povstanie, írske rozdelenie a vznik Írskej republiky, ako aj postupné zmeny v írskej spoločnosti a nevídaný rast Keltského tigra.

Stupňovanie napätia v Severnom Írsku

Počiatkom 20. storočia je Írsko naďalej súčasťou Britského impéria a hoci sa ekonomické postavenie írskych katolíkov zlepšilo, stále nemali veľa príležitostí vo vyššej politike a ich osud zostával v rukách Londýna. Nacionalizmus sa prejavoval aj v kultúrnom živote, napríklad prostredníctvom hier a básní Williama B. Yaetsa (1865-1939), divadla a typických športov. Spoločným cieľom bolo zabrániť, aby Írsko stratilo svoju vlastnú identitu.

Vo svete sa dávajú do pohybu revolučné sily od Číny cez Južnú Afriku až po Balkán a v Írsku ľudia požadujúci zmeny mierovou cestou ustupujú do pozadia pred čoraz početnejšími radikálmi. K tým patril aj učiteľ a poet Patrick Pearse (1879-1916), ktorého otec bol Angličan a matka Írka. Inšpirovaný Kristom a bojovníkmi zo starých gaelských mýtov sa rozhodol oponovať britskému vzdelávaniu, ktoré považoval za vraždiacu mašinu a medzi ľuďmi šíril idey, že za vlasť je potrebné tvrdo bojovať, ba aj zomrieť.

V roku 1912 sa liberálna britská vláda znovu zaoberala otázkou írskej samovlády, aby tak splnila dávnejší sľub voči írskym katolíkom. To však podnietilo hnev protestantov v severoírskom Ulsteri, kde by podľa nich podobná sociálna revolúcia zničila to, čo tak ťažko budovali. Protestantskú opozíciu viedol dublinský právnik Edward Carson (1854-1935), dodnes v Ulsteri považovaný za ikonu lojalizmu. Za každú cenu sa snažil udržať existujúcu úniu medzi Britániou a celým Írskom, hoci si uvedomoval, že len v Ulsteri žila dostatočne veľká protestanská populácia podporujúca britskú vládu v nezmenenej podobe.

V septembri 1912 spísal Carson v Dubline Ulsterskú zmluvu (Ulster Covenant), v ktorom sa zaväzoval chrániť Ulster pred zákonom o írskej samovláde a ktorí následne podpísalo takmer pol milióna Írov. Bola vytvorená tiež Ulsterská dobroľvoľnícka sila, zatiaľčo nacionalisti si vytvorili vlastnú organizáciu Írskych dobrovnoľníkov, ktorej účelom bolo naopak zákon chrániť a na ich stranu sa pridala tiež Írska občianska armáda.

Íri si neuvedomovali, že podobné rozdeľovanie môže vyústiť do občianskej vojny a mnohí si podobne ako britská vláda naivne mysleli, že protestanti v Ulsteri sa s reformami jednoducho zmieria. V apríli 1913 je do Ulsteru dovážané veľké množstvo zbraní z Nemecka, načo britská vláda nereagovala, keď však v júli privážali zbrane nacionalisti, boli konfrontovaní. Podobný dvojitý štandard viedol k radikalizáciii mnohých pôvodne umiernených nacionalistov.

Veľkonočné povstanie

Vyhrotenie rastúceho napätia v Írsku prerušilo v roku 1914 vypuknutie prvej svetovej vojny, pod vplyvom ktorej sa ešte viac írskych nacionalistov radikalizuje. Po boku Britov bojovalo vo vojne približne 200-tisíc Írov a odhaduje sa, že z nich zahynulo asi 30-tisíc. Postupom vojny dochádza medzi nacionalistami k čoraz väčším rozkolom a rastúcej dezilúzii. Udalosti Veľkej noci roku 1916 vyústili do zásadného zlomu.

Na jar roku 1916 sa v Dubline stretla malá skupina konšpirátorov, ktorá zahŕňala rebelov, básnikov aj robotníkov, spoločne plánujúcich na Veľkonočnú nedeľu zvrhnutie britského impéria v Írsku. Návrh sa však stretol s opozíciou umiernených nacionalistov, a tak bolo napokon povstanie spustené v zredukovanom množstve na Veľkonočný pondelok.

Povstalci sa šírili po celom Dubline a hoci boli opakovane odrážaní, pokračovali v rabovaní ulíc a zaberaní budov, ako napríklad poštového úradu, nad ktorým zaviala vlajka írskej trikolóry a pri ktorom Patrick Pearse vyhlásil vznik Írskej republiky. Británia bola pôvodne akciou nacionalistov zaskočená, za pár dní však zakročila a počet jej vojakov v Dubline prevýšil írske sily. Počas týždňom nasledujúcich Veľkú noc boli usmrtení nielen mnohí povstalci, ale aj civilisti.

Patrick Pearse a ostatní lídri povstania sa napokon Britom vzdali 29. apríla, načo bolo povstanie tvrdo potlačené. Lídri boli odsudení k smrti a popri Pearsovi tak bolo usmrtených ďalších 13 osôb. Hoci väčšina verejnej mienky v Írsku stála pôvodne proti rebelom, fakt, že všetci lídri boli popravení z nich spravil martýrov oslavovaných všetkými nacionalistami. Verejná nevôľa v Írsku tak rástla súvisle s masovými zatýkaniami. Dobrovoľnícke sily sa zoskupujú do Írskej republikánskej armády a čoraz viac ľudí sa pridáva k nacionalizmu.

Vznik Írskeho slobodného štátu a občianska vojna

Zároveň ale bolo čoraz jasnejšie, že zjednotené Írsko nie je reálne. V roku 1918 vyhrala parlamentné voľby v Írsku politická strana Sinn Féin, ktorej členovia sa mali následne vydať do britského parlamentu, namiesto toho ale vyhlásili založenie Írskej republiky. K popredným postavám strany patril v tom čase Éamon de Valera (1882-1975) a Michael Collins (1890-1922), ktorý sa tešil veľkej popularite a je považovaný za prvého moderného rebela pripomínajúceho Che Guevaru.

Koncom roku 1921 prichádza do Londýna delegácia strany Sinn Féin vedená Collinsom, aby tu s britskou vládou vedenou premiérom Davidom Lloyd Georgeom (1863-1945) prediskutovala otázku politického usporiadania Írska. Bola podpísaná Anglo-írska zmluva, ktorou Veľká Británia uznala vyhlásenie samostatného Írska z roku 1919 a spojenie 26 grófstiev južného Írska do Írskeho slobodného štátu, ktorý disponoval vlastnou armádou, zároveň však musel byť zložený sľub vernosti voči britskej korune. Šiestim prevažne protestanským gróstvam severoírskeho Ulsteru naproti tomu vláda povolila vytvorenie nového štátu v rámci Spojeného kráľovstva.  

Po tomto akte došlo k rozkolu medzi Collinsom a de Valerom, ktorému sa povinnosť prísahy nepáčila a označil ju za opustenie plánovanej republiky, zatiaľčo podľa Collinsa dala Írsku možnosť dosiahnuť slobodu. Niekdajší spojenci sa tak stali zarytými nepriateľmi a zakrátko došlo k vypuknutiu občianskej vojny, hoci väčšina ľudí zmluvu s Britániou podporovala.

Dňa 22. augusta 1922 bol na Michaela Collinsa spáchaný atentát a ľudia ho začali vnímať ako  romantickú ikonu veľkého strateného lídra. Občianska vojna v Írsku sa skončila v roku 1923, kedy už väčšina Britov opustila krajinu. V protestantských gróstvach Ulsteru boli v 20. rokoch vedené silné represálie proti katolíckemu obyvateliu a mnohí ľudia prišli o prácu či dokonca aj o život. Premiéra Jamesa Craiga (1871-1940) práva katolíkov nezaujímali, jeho prioritou bolo vytvoriť v Severnom Írsku protestanský štát pre protestantov. Hoci sa po ekonomickej stránke mali v Severnom Írsku katolíci lepšie, z politického diania boli vylúčení a tento fakt podnietil mnohé konflikty.

Vnútorná a zahraničná politika Éamona de Valeru

V roku 1932 sa v samostatnom Írsku dostala k moci politická strana Fianna Fáil a jej predseda Éamon de Valera sa stal premiérom. Z jeho inciatívy vstúpila v roku 1937 do platnosti nová Írska ústava, ktorá nahradila ústavu z roku 1922 a je platná dodnes. Okrem iného vytvára pozíciu prezidenta a názov štátu mení z Írskeho slobodného štátu na Írsko.

V 30. rokoch bolo čoraz jasnejšie, že írska spoločnosť je prevažne katolícka, vidiecka a konzervatívna. Kontrola cirkvi nad školstvom bola takmer absolútna a väčšina detí bola vzdelávaná v náboženských školách, kde bežne dochádzalo k fyzickému a psychickému zneužívaniu. Mnohé deti pochádzajúce z robotníckych rodín boli bité a nezapadali do vznikajúcej írskej katolíckej strednej triedy.

Vplyv írskej cirkvi zasahoval aj do kultúry, kde platila veľká cenzúra a boli zákazané diela niektorých z najväčších spisovateľov írskej literatúry, ako napríklad James Joyce (1882-1941) alebo George Bernard Shaw (1856-1950). Napriek tomu írska literatúra prekvitala a zdalo sa, že čím väčším obmedzeniam čelila, tým bola kreatívnejšia.

Éamon de Valera bol v pozícii premiéra od roku 1932 po dobu 16 rokov a jeho prvoradou prioritou bolo zachovanie írskej suverenity. Preto po vypuknutí druhej svetovej vojny zostalo Írsko napriek naliehaniu Veľkej Británie neutrálne, hoci pomohlo pri hasení Belfastu, potom čo bolo mesto napadnuté nemeckými vzdušnými silami.

Pod vedením De Valera Írsko predsedalo Spoločnosti národov, podporovalo vstup komunistickej Číny do OSN a tisíce Írov slúžilo v mierových misiách po celom svete.  Hoci si de Valer uvedomoval medzinárodný význam Írska, v domácej politike sa nenechal ovplyvniť zahraničnými ideami. Ekonomika krajiny stagnovala, krajina bola chudobná a mnohí Íri imigrovali za vidinou lepšieho života do Veľkej Británie. Po jeho odchode z funkcie premiéra v roku 1959 Írsko požadovalo zmenu.

Írsko a Severné Írsko v druhej polovici 20. storočia

Na De Valerove miesto nastúpil ako premiér Seán Lemass (1899-1971), ktorý podporoval zahraničné investície, odstránil obchodné bariéry a nariadil zefektívnenie a modernizáciu priemyslu. Írsko tak postupne začína dobiehať svetovú povojnovú modernizáciu, spoločnosť sa otvára viac zahraničnému vplyvu, mladí ľudia profitujú z bezplatnej stredoškolskej výchovy a ženy začínajú pracovať vo veľkom.

V Severnom Írsku sa medzitým dostal k moci umiernený unionista Terence O´Neill (1914-1990), otvorenejší spolupráci s katolíkmi a zvyškom Írska. V roku 1965 dochádza medzi Lemassom a O´Neillom k historickému stretnutiu, ktoré bolo počiatkom severo – južnej politiky détente. Tá sa ale udržala len krátko a čoskoro v Severnom Írsku vypuklo násilie, v ktorom zohrala veľkú úlohu Írska revolučná armáda IRA. Tak došlo v januári 1972 ku masakru Krvavá nedeľa, bombardovaniu počas Krvavého piatku v júli 1972, guerrilovému útoku vo Warrenpointe v auguste 1979, hladovke vo väzení Maze v októbri 1980 či bombardovaniu hotela Grand v Brightone v októbri 1984. 

Írska republika bola od udalostí v Severnom Írsku relatívne izolovaná a riešila vlastné záležitosti. Jej spoločnosť sa čoraz viac urbanizovala a v roku 1973 sa Írsko stalo súčasťou Európskeho hospodárskeho spoločenstva a po dekádach stagnácie začalo postupne rásť, až sa koncom 90. rokov zaradilo k najbohatším európskym krajinám.

Krajina v recesii sa tak zmenila na Keltského tigra, ktorému k prosperite prispievala vysoko vzdelaná pracovná sila a adekvátny daňový systém. Napriek tomu pretrvávala výrazná nerovnosť medzi obyvateľstvom a mnohí politici profitovali z korupcie, ako napríklad niekdajší premiér Charles Haughey (1925-2006).

Írsko nového milénia

Začiatkom 21. storočia prenikajú na verejnosť v Írsku veľké korupčné aféry aj škandály katolíckej cirkvi vo veci zneužívania detí. Svetová hospodárska kríza, ktorá sa začala v roku 2008 výrazne zasiahla aj Írsko, ktorého ceny sklobalovali a tisíce Írov bolo donútených k emigrácii. V Severnom Írsku po 30 rokoch konfliktov, v ktorých zomrelo vyše 350-tisíc ľudí, sa v septembri IRA vzdala svojich zbraní, došlo k jej odzrobjeniu a unionisti sľúbili zdieľať moc s katolíkmi.

V 21. storočí Írsko prijíma existujúcu politickú realitu, vrátane Severného Írska. Hoci sa tu vyskytuje rasizmus, radikálne pravicoví extrémisti nemajú silné zázemie a 10 % súčasnej populácie Írska má pôvod v cudzine. Ekonomická globalizácia tak zmenila ideu írskej identity, keďže v minulosti platilo, že byť Írom znamená byť katolíkom a mať gaelský pôvod. Dnes je táto identita oveľa širšia a môže pochádzať z mnohých zdrojov. Írsko sa tak stalo ostrovom otvoreným vonkajšiemu svetu a krajinou plnou možností.

Predošlé časti nájdete tu:

História Írska I. (Vek invázií)

História Írska II. (Vek dobývania)

História Írska III. (Vek revolúcie)

História Írska IV. (Vek zjednotenia)

______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film A History Of Ireland Part 5 

Obrázok: tenontours.com/wp-content/uploads/2016/05/Irish-Celtic-Tiger-300×187.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.