História pevnosti Boyard   

Pamätáte sa na slávnu televíznu súťaž Pevnosť Boyard? Málokto vie, že francúzska fortifikačná stavba sa môže popýšiť zaujímavými dejinami. Prešla mnohými rukami vrátane zubného lekára. Koľko stála výstavba Boyardu? Má televízna pevnosť „sestru“? Odkiaľ pochádza otec Fouras a kto napísal hudbu k legendárnej reality show? Cesta za tajomstvami najslávnejšej televíznej pevnosti sa práve začína!        

Máme rok 1967 a dvaja „parťáci“ Roland a Manu prahnú po dobrodružstve (vo význame: čím väčšie riziko, tým lepšie). Roland kúpi romantickú pevnosť na mori neďaleko ostrova Oléron v Atlantickom oceáne, ktorá je ako stvorená na prebudovanie na hotel. Do pevnosti vtrhnú banditi a Manu, ktorý má tvár Alaina Delona, neunikne guľke a zomiera. Toto je finálna scéna taliansko-francúzskej koprodukčnej snímky Dobrodruhovia (Les Aventuriers). Áno, pevnosť Boyard bola hrdinkou strieborného plátna dávno pred rokom 1990, ktorý odštartoval televízne šialenstvo rastúce geometrickým radom.      

Mesiac v zuboch alebo (nie) všetko je možné

Poďme však pekne po poriadku. „Kráľ Slnko“ Ľudovít XIV. sníval o pevnosti vybudovanej priamo na morskej hladine, ktorá mala ochrániť Atlantické pobrežie pred inváziou anglickej flotily. Inžinier Descombs v roku 1692 zasadol na príkaz kráľa za rysovaciu dosku, ale plánovaná stavba by sa technologicky tak predražila, že bizarná predstava zostala len v rovine vzdušného zámku. Aj popredný fortifikačný inžinier Ľudovíta XIV. markíz de Vauban zmiatol projekt zo stola: „Vaša výsosť, bolo by ľahšie chytiť mesiac do vašich zubov, než sa pokúšať postaviť niečo v tejto lokalite.“ Vybudovať pevnosť tak, aby sa nezrútila ešte pred tým, než ju dobyje nepriateľ, bola podľa francúzskeho odborníka na vojenskú históriu a defenzívne stratégie Jeana-Denisa Lepageho nad jeho sily.  

Plány postaviť Boyard opäť ožili v roku 1757, kedy sa Angličania znova prihlásili o slovo. Neprišli v mieri, napadli ostrov Aix. Vojenský inžinier Filley v roku 1763 navrhol odĺžnikovú pevnosť s jedným poschodím a s malým prístavom. Zostávalo len vyriešiť rébus, ako dopraviť na morskú hladinu tony stavebného materiálu s čo najmenšími stratami. A ani peňazí v kráľovskej pokladnici nebolo dosť. Odvážny zámer stroskotal po druhý raz – tentoraz na logistike.  

Do tretice všetko dobré?     

Trojica špecialistov – dvaja inžinieri a jeden admirál – dali v roku 1800 na príkaz Napoleona Bonaparteho hlavy dokopy a navrhli na svoju dobu moderný fortifikačný systém. Opraty nového projektu držali v rukách inšpektor námorných prác Ferregeau a armádny inžinier z revolučných bojov Armand Samuel de Marescot. Meno druhého menovaného svieti v panteóne francúzskych dejateľov pod parížskym víťazným oblúkom. Tretím participantom na stavbe Boyardu bol Marescotov „kolega“ z víťazného oblúka a viceadmirál v službách francúzskeho loďstva François Étienne de Rosily-Mesros. Dvojposchodová stavba v tvare elipsovitého prstenca mala stáť 830 000 frankov. Viac, než na výdavkoch, však Napoleonovi záležalo na bezpečnosti.

V roku 1803 dostal projekt konečne zelenú. Na východných oléronských brehoch vyrástlo robotnícke mestečko s dláždenými chodníkmi, viac či menej provizórnymi budovami a oplotením. Narodil sa Boyardville, dnes v jurisdikcii Saint-Georges d’Oléron v Charente-Maritime. Osud obce však nebol spojený len s výstavbou slávnej pevnosti. V roku 1876 tu vznikla námorná akadémia a lokalita sa stala dôležitým dopravným uzlom. Miestna parná železnička prepravovala tovar z lodných dokov do vnútrozemia na jeho ďalšiu púť. Vráťme sa však do roku 1804. Vtedy sa Boyardville zmenila na mravenisko robotníkov, medzi ktorými sa hemžili aj uniformy rakúskych vojenských väzňov.  

Z dôvodu problémov s upevnením základov sa však poloha pevnosti posunula o 1500 m na východ od ostrova Oléron. V máji 1805 už na stavbe „makali“ stovky mužov a kamenná nahádzka „zhltla“ 16 000 m³. Technické komplikácie neobišli stavbu Boyardu ani v nasledujúcich rokoch. V decembri 1807 sa podložie pevnosti prepadlo o 1,5 metra kvôli jej vlastnej váhe a ambiciózny projekt sa postupne menil na fiasko. Čo bolo hotové, padlo za obeť zimnému počasiu. Nezachránila to ani návšteva Napoleona 5. augusta 1808. Malý veľký generál už dávno prekročil plánovaný budget a štát nemal ani na výplatu robotníkov, nieto na ďalšie financovanie stavebných prác.    

Sestra Boyardu a kde sa vzal otec Fouras 

Bol osud budúcej televíznej pevnôstky navždy spečatený? V roku 1809 sa krátko pokračovalo v budovaní fortifikácie, ale nový vpád anglickej flotily strieľajúcej priamo do robotníkov dala prácam stopku. Posledným klincom do rakvy bola námorná bitka pri ostrove Aix, ktorá prebehla 11. a 12. apríla 1809. Angličania likvidovali francúzsku eskadru ohňom a nestabilná geopolitická situácia donútila mužov zjednotených pod spevom Marsellaisy koncentrovať zvyšky síl na obranu Rochefortu. Bez funkčných pevností si však ochranu arzenálu v Rochefortskom zálive len ťažko predstaviť. Napoleon dal preto po zastavení prác na Boyarde príkaz postaviť novú pevnosť, tentoraz „len“ pri morskom pobreží, nie v pomyselnom strede Atlantiku. Tak sa zrodila „sestra“ pevnosti Boyard, Fort Énet.    

Je menšia, než Boyard a pri odlive sa k nej dá dostať pešo. Základný kameň Énetu bol položený v roku 1809. Výstavba trvala necelé dva roky, takže už v decembri 1811 mohla otvoriť brány hlaviciam francúzskych kanónov. Pevnosť permanentne slúžila vojenským účelom a v rokoch 1848 a 1850 k nej pribudli kazematy. To urýchlilo transformáciu Énetu na väzenie (ako tranzitná väznica pevnosť slúžila ešte začiatkom 20. storočia). Dnes je v súkromných rukách, ale spoza jej múrov je možné pozorovať horizont. Návštevník v diaľke zazrie aj charakteristickú vežu Boyardu, sídlo múdreho otca Fourasa. Viete, ako vzniklo jeho meno?   

Fouras je názov blízkej dedinky, ktorá sa nachádza na cestnom ťahu smerujúcom k pevnosti Énet. Père Fouras dostal meno práve po nej. Slovo fouras by sme našli aj v dialekte Poitevin-Saintongeais, ktorý patrí medzi starofrancúzske jazyky d‚oïl, a znamená lesný porast (od stredovekého latinského koreňa foresta, les). Rovnaký pôvod má tiež írsky výraz foraois. Šalamúnska postava sivovlasého starca je z jazykového hľadiska poctou múdrosti keltských druidov zo starovekej Galie, pre ktorých bol les (foresta, forêt, fouras) posvätným priestorom. V dubovom háji hľadali indície vedúce k odpovediam na večné otázky života a smrti.     

Ďalšie osudy pevnosti

Nech rátame, ako chceme, pramene hovoria jasnou rečou: Napoleon na Boyarde preinvestoval 3,5 miliónov frankov. Tomu sa hovorí neúspešný developerský projekt! Hlasy volajúce po dokončení stavby neutíchli ani po zmene režimu a nútenom exile Korzičana s ex-cisárskou korunou na Svätú Helenu. Neustále klesanie základov pevnosti sa podarilo zastaviť až v roku 1841 použitím hydraulického cementu. O dva roky francúzska vláda uvoľnila kohútik finančného toku a hor sa do práce! S novými technológiami to išlo ľahšie a 14. októbra 1848 bol na základoch (!) položený posledný kameň. Koľko to stálo, sa už ani nedalo vyčísliť, pretože na obnovenie projektu sa od roku 1842 obrazne „prepadlo“ do útrob Boyardu neuveriteľných 2,9 miliónov frankov! Tieto peniaze sa investovali iba na kompletnú regeneráciu a injektáž podmorskej časti. Odysea sa ešte neskončila.

Predstavu Ľudovíta XIV. o mocnej pevnosti postavenej na hladine mora sa podarilo premeniť na realitu až v druhej polovici 19. storočia. V intervale „šťastnej sedmičky“ (1850-1857) sa podarilo dostavať prízemie, prvé poschodie a rozhľadňu (budúce „hniezdo“ otca Fourasa, ktorý sa díval orlím zrakom na hlbočiny mora, no dovidel aj na dno duše). Zmluva o dokončení pevnosti Boyard nesie dátum 6. február 1866. A potom sa prišlo na to, že pevnosť je – vzhľadom na výdobytky modernej doby – vlastne nepotrebná! Čo s tým? Prízemie bolo „symbolicky“ vyzbrojené 16-timi desať rokov starými kanónmi, ktoré by v prípade vojenskej operácie boli viac na príťaž, než na úžitok. Zvyšné dve poschodia nedostali vôbec žiadne zbrane. Budova bola na obranné účely nepoužiteľná a rovnako, ako v prípade sesterskej Fort Énet, ňou namiesto vojenských jednotiek dupotali čižmy trestancov. Jedným z najslávnejších väzňov, ktorí si odpykávali trest za múrmi Boyardu, bol francúzsky novinár a politik Victor Henri markíz de Rochefort. Na pevnosti v Atlantickom oceáne prežil osem mesiacov a jeho útek (nie však z Boyardu, ale z Novej Kaledónie v Pacifiku) zobrazuje obraz impresionistu Édouarda Maneta.   

Od zubára a za jeden frank    

1872 je rok, v ktorom väzeniu na Boyarde odzvonilo. O rok neskôr na pevnosti inštalovali už len meradlo prílivu z blízkej Fort Énet a 20. storočie budúca televízna „kulisa“ privítala v hmle úpadku a delapidácie. V ďalších decéniách to bude horšie a horšie: v roku 1925 sa vnútorné vybavenie pevnosti stalo korisťou zlodejov a v októbri 1961 francúzske Ministerstvo ozbrojených síl ponúklo pevnosť na predaj. Za vyvolávaciu cenu smiešnych 7 500 frankov (na desaťročia predraženej výstavby si radšej nik nespomenul). Boyard kúpil belgický zubný lekár Eric Aurts. Zaplatil zaň 28 000 frankov.  

Kedy začal Boyard zarábať peniaze? Zubár sa o kultiváciu svojho vlastníctva nestaral, ale atraktívne interiéry pevnosti sprístupnil pre verejnosť. To bolo pre Fort Boyard šťastie v nešťastí – pretože verejnosť, to sú aj filmové kamery. Po roku 1967, kedy tu Alain Delon natáčal už spomínaných Dobrodruhov, sa exkluzívna stavba opäť ocitla v hľadáčiku filmárov. Niektoré scény dobrodružnej show z roku 1981 Honba za pokladom (La Chasse au trésor) sa natáčali práve tu. Bola to prvá mediálna lastovička. Našťastie, nie posledná.    

Producent James Antoine, ktorý stál za vývojom Honby za pokladom, odhadol obchodný potenciál fotogenickej pevnosti a spolu so svojím tímom ju odkúpil za 1,5 miliónov frankov. Bolo v roku 1988. V decembri toho istého roku Antoine recipročne predal Boyard za symbolický jeden frank departamentu (administratívna jednotka regiónu) Charente-Maritime. Pre bývalú napoleonskú pevnosť, ktorá nikdy nezažila skutočnú vojnu, sa začína nová kapitola. Po niekoľkomesačnej radikálnej rekonštrukcii nastal deň D a 7. júla 1990 sa na vlnách francúzskej Antenne 2 objavila prvá epizóda dobrodružnej show Kľúče od pevnosti Boyard (Les Clés de Fort Boyard), ktorá zakrátko dobyla svet…       

       

Kto napísal hudbu k TV show?    

Mali sme oči nalepené na obrazovkách, a len čo zaznela charakteristická zvučka, ocitli sme sa vo svete plnom zdravého adrenalínu. Pevnosť Boyard je pre mnohých jednoducho spomienkou na detstvo. Vedeli ste, že „soundtrack“ k súťaži skomponoval skladateľ, ktorý má blízko aj k vážnej hudbe? Priezvisko Koulaksezian vám asi veľa nepovie, ale jeho skrátená forma Koulak je dobre známa fanúšikom francúzskej adventúry s mexickými reáliami Stopa Xapatanu (v origináli La piste de Xapatan), ktorú v 90-tych rokoch mohli zhliadnuť aj českí diváci. Hudbu k tomuto programu skomponoval ten istý človek, čo ozvučil televíznu show Pevnosť Boyard. Paul Koulak.   

Skladateľ arménskeho pôvodu sa narodil v roku 1943. Študoval na Konzervatóriu v Paríži, kde si osvojil klasickú kompozičnú techniku vrátane tajov harmónie či kontrapunktu. Do análov (lat. annalis – kronika, záznam udalostí v roku; od annus – rok) televíznej zábavy sa zapísal najmä ako autor zvučiek ku kresleným seriálom. Koulak je laureátom Yamaha Festivalu a zaoberá sa tvorbou elektronickej hudby. Meno Koulak rezonuje vo francúzskej popkultúre ako ozvena. Skladateľov brat, herec a režisér Pierre Koulak, sa tiež vydal na šoubiznisové chodníčky.    

    

Na záver je tu kľúč k pokladnici slov: odkiaľ sa vzal názov Boyard? Je to francúzsky preklad ruského a balkánskeho termínu pre nobilitu a posesorov pôdy vo východoeurópskych pravoslávnych krajinách – bojar (v slovanských jazykoch боярин, rumunsky boier). Prečo sa Napoleon pri pomenovaní vysnívanej pevnosti v Atlantiku inšpiroval klasou ortodoxných šľachticov? Neznie to reálne. Nuž, svedectvo histórie nie je ani v tejto veci jednoznačné. Generál z Korziky mohol vychádzať napríklad zo starobylého francúzskeho priezviska Bayard (v starej francúzštine bayart). Alebo si zobral na pomoc anglické bayard, bay horse, čiže hnedý kôň? Nevieme. Faktom zostáva, že ak sa povie Boyard, pred očami sa nám vynorí nezabudnuteľná silueta pevnosti, ktorá vstúpila do dejín šoubiznisu. A s ňou aj obraz dejín, ktoré nám majú čo povedať.    

____________  

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje

LEPAGE, Jean-Denis G. G.: French Fortifications, 1715-1815. An Illustrated History. North Carolina : McFarland & Company Publishers, 2010. ISBN 978-0-7864-4477-4

MARIN, Pierre-Henri: Fort Boyard. Un châtea fort de la mer. La Rochelle : Éditions Rupella, 1991. ISBN 2-864-74-054-0 

Elektronické zdroje: fan-fortboyard.fr 

Foto

Obrázok č. 1.: Pevnosť Boyard tak, ako ju poznáme z obrazoviek. Zdroj: wikimedia.org 

Obrázok č. 2.: Interiér poznajú súťažné tímy z celej Európy. Zdroj: gcaptain.com 

Obrázok č. 3.: Pôvodný projekt z roku 1801. Zdroj: fan-fortboyard.fr 

Obrázok č. 4.: Takto vyzerali plány pevnosti z 2. polovice 19. storočia. Zdroj: fan-fortboyard.fr 

Obrázok č. 5.: Pevnosť Boyard na pohľadnici zo začiatku 20. storočia. Zdroj: postcardfriend.blogspot.com

Obrázok č. 6.: Začiatkom 20. storočia ešte nikto nechyroval, že opustená pevnosť sa o pár desaťročí zmení na televíznu hviezdu. Na fotografii zdemolované hlavné nádvorie okolo roku 1920. Zdroj: fan-fortboyard.fr

Obrázok č. 7.:  Veža otca Fourasa. Zdroj: fort-boyard.fr 

Obrázok č. 8.: Pevnosť Boyard je na predaj! Oznam z dobovej tlače z roku 1962. Zdroj: fort-boyard.fr 

Obrázok č. 9.: K impozantnej pevnosti sa pre potreby televízneho štábu pristavila plošina s využitím technológie vrtných veží. Zdroj: oleron-hotel.fr 

Obrázok č. 10.: Exteriér stvorený pre adventúru. Zdroj: filckr.com/užívateľ TOMFLAS91 

Video

Pôvodná zvučka k súťaži z pera francúzsko-arménskeho skladateľa Paula Koulaka. Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=nKnhj1pXBaE

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.