Hrom do nich

valecnik1_b

Šiel som po úzkej cestičke v lese. Bolo už šero. Slnko bolo za horizontom, keď som v tej chvíli niečo začul. Šum. Nevedel som, čo to môže byť, možno nejaké zviera. Siahol som rukou po meči v pošve. Pomaličky som hladkal hrušku meča a čakal, čo sa stane. Nedýchal som. Zase som začul ten šuchot v kroví, no tentoraz som začul aj šomranie v jazyku, ktorému som nerozumel. „A sakra! Germáni!, zamrmlal som si pod nosom rozochveným hlasom. Tí, na naše územie útočia často, ale takto hlboko by som ich nečakal. Hlavne po tom, čo sme ich vyprášili pod Samovým velením pred 5 rokmi pri Wogastisburgu. Vytasil som pred seba meč a obzeral sa po každej strane. Neprestajne mi búšilo srdce. „Odhoď meč a vzdaj sa, prosím pane“, povedal vystrašený hlas, ktorý je mi dobre známy. Bol to jeden z mojich oddaných priateľov, Bratislav. Ovládal viacero jazykov. Okrem germánčiny a rodnej slovenčiny ovládal aj latinčinu a gréčtinu. Z krovia predo mňa predstúpili dvaja dobre stavaní muži s krátkymi mečmi. Blond vlasy, modré oči, v ktorých svietila nenávisť. Mali na sebe otrhanú šedú tuniku, sandále, a bronzovú prilbu lemovanú kožou. Očividne to boli prieskumníci, špehovia, ktorí sa rozhodli že na spiatočnej ceste zajmú pár otrokov a potom ich predajú kupcom v Germánií. Za nimi stál ich veliteľ, ktorý mečom zvieral hrdlo Bratislavovi. Vyrastal som ako bojovník, troch mužov by som nemal problém zdolať, ale nechcel som riskovať život svojho priateľa. Germán mu niečo pošepkal do ucha. „Hovorí, že keď okamžite neodhodíš meč, tak mi podreže hrdlo a tebe potom tiež. Pomaličky som sa zohol a položil meč na zem vedľa svojej pravej nohy. Dvaja Germáni pristúpili ku mne a chytili mi ruky. Ich veliteľ udrel Bratislava hruškou meča do spánkov a ten sa zvalil na zem. Potom zasunul meč do pošvy a podišiel ku mne. Stál rovno predo mnou.

bojovnik3

Zasypal ma nadávkami a napľul mi do tváre. Nevydržal som to. Zavalil ma hnev. Mal som chuť ho rozsekať na kúsky. V tom som mu čelom prerazil nos. Určite ho mal zlomený. Jeden z Germánov, čo ma držal sa začal smiať a niečo poznamenal. Potom mi podrazil nohy. Padol som na kolená. Kopol ma silno do chrbta a ja som sa tvárou ocitol na zemi. Pred sebou som videl nehybné telo Bratislava. Germán ma pristúpil na zemi. Tlačil mi nohou na hrudný kôš. Len sťažka som dýchal a nemohol som sa pohnúť. Veliteľ so zakrvavenou tvárou vyštekol rozkaz a Germán odstúpil. Zacítil som príležitosť. Môj meč ležal len kúsok odo mňa. Natiahol som sa poň a prudko sa otočil. Práve v poslednej chvíli som bodol mečom pred seba. Prepichol som veliteľa skôr, ako ma stihol na zemi bezbranného doraziť. Dopadol rovno vedľa mňa. Dvaja Germáni okamžite siahli po mečoch a vytiahli ich z pošiev. Vyšvihol som sa nohy a cúvol pár krokov vzad. Prvý Germán zavrčal a vydal sa proti mne. Odrazil som jeho svižnú ranu mierenú zhora na mňa a skôr ako stihol znova zaútočiť sečnou ranou som mu zasiahol brucho. Muž si pevne chytil ranu a zatlačil vnútornosti dnu. Zalapal po dychu a spadol na zem, ktorú okamžite zaplavila krv. Ostal už len posledný. Zdesene pozeral na svojich mŕtvych druhov. Rozhodol som sa využiť svoju príležitosť a zaútočiť prvý. No hneď sa spamätal a vykryl môj úder. Bol starší aj skúsenejší, preto sa nevrhal do strmhlavého boja. Vyčkával na chvíľu, kedy odokryjem svoj bok a bude mi ho môcť preťať. Urobil som výpad, ale Germán moju sečnú ranu sprava vykryl. Jeho čepeľ skĺzla a zahnal sa po mojom bruchu. Stihol som uskočiť vzad a sekol mečom. Zasiahol som mu ľavé stehno. Muž sa zviezol na zem a vrieskal od bolesti. Oboma rukami si stlačil ranu. Bol to jeho koniec. Nebol schopný boja. Odkopol som jeho meč, ktorý nechal pohodený vedľa seba. Nebolo treba ho doraziť. Robí taký hluk, že určite priláka nejakého dravca. Najskôr ho zožerú vlci. Pribehol som ku Bratislavovi a zatriasol som ním. Nereagoval. Nepomohlo ani prefackanie, tak som ho teda zdvihol a položil na plecia. Musíme sa vrátiť späť do osady skôr, ako bude tma. Ako som odchádzal zmrzačený, Germán po mne ešte vykrikoval nadávky. Nebolo času nazvyš, aby som si ho všímal. Nárek bolo počuť ešte niekoľko kilometrov, až sa nakoniec úplne stratil v tomto rozľahlom lese.

Text: Historický príbeh č. 1

Autor: Majo Šimončík

Obrázky: dygon.cz, svatohaj.sk

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.