Za vás…

vojna s maďarmi

Tichý vetrík sa pohrával s listami stromov a vonku bolo nezvyčajne pokojne. Bolo už chladno – veď sa blížil november a v chalúpke u Bobulovcov už bolo treba prikúriť. Zima bude určite ťažká, bude veľa mrznúť, tak hovorili dedovia. Slnko už zapadlo a tma objala celú Oravu, keď si Milan sadol k stolu, zapálil sviečku, zobral starý papier, ktorý našiel pri peci, trochu do nej nakládol, hazuchu si pritiahol bližšie ku krku a začal písať:

 „Môj drahý brat,

nepriateľské vojská vraj opäť vnikli do Trnavy a obesili dvanásť četníkov. Prosím, daj nám čo najskôr vedieť, či ste aj s rodinou v poriadku…

Milan.“

Ešte pridal dátum, 25.10.1918.

Dopísal otec, hlava rodiny, zaboril si hlavu do rúk a z očí sa mu spustili dve horúce slané slzy. Prehltol však plač, zopäl ruky a pošepkal:

„Bože, Otče môj, daj nám silu. Pomôž. Pomôž nám premôcť nepriateľov, obrániť si svoju vlasť.“

Prežehnal sa a zadíval sa na sviečku, ako žiariaci plameň roztápa vosk a ten kvapká na jeho list milovanému bratovi. Zotrel horúci vosk z papiera, zložil ho a postavil sa. V tom do kuchyne znenazdajky vtrhli naháňajúc sa dve neposedné deti, dievčatko s dlhým zapletaným chvostom a chlapček v širokej halenke s vlasmi čiernymi ako uhoľ

„Kristínka, Jakub!“

Akí sú bezstarostní, pomyslel si. Netrápia ich boje, ktoré zmietajú Slovensko, netrápia ich toľkí ľudia, ktorí sú utláčaní. Len nech to tak zostane, nech sa aspoň oni nikdy netrápia. Zaželal si v duchu a vykríkol: „Utekajte, utekajte ako najviac vládzete, lebo vás chytím a potom vás oboch zjem na obed!“ Zakričal otec, letmo pozrel na list a rozutekal sa pohrať sa s tými, pre ktorých žije. Zo svojimi deťmi. Ony začali vrieskať, kričať, akoby bol naozaj nejaká obluda s dlhými pazúrmi a rozutekali sa po malej chalúpke. Čo najrýchlejšie, akoby im išlo o život, otvorili dvere na spálni a obe rýchlo vhupli medzi obrovské periny k mamičke.

„Mamenka, mamenka, tatenko nás chce zjesť, chce nás zjesť!“

A chalúpka sa rozozvučala radostným detským smiechom. Na to skočil do postele aj otec, periny sa zatriasli, vyletelo z nich pár pierok a kúdoľ prachu a posteľ zavŕzgala.

„A ak nebudete poslúchať, tak si vás s mamenkou naporciujeme a dobre prepečieme!“

Zakričal a spolu s útlou Magdalénou, ktorú nadovšetko miloval, začali štekliť svoje ratolesti. Zbožňovali ich smiech, vtedy do ich duše vkĺzol pokoj, radosť i napriek tomu všetkému, čo sa deje vonku. I napriek tomu, aký je svet zlý, koľko guliek denne presviští vzduchom, koľko nepokoja je v ich okolí. Až keď už obidvaja boli celkom vyčerpaní, poslali deti, nech si idú ľahnúť, je už neskoro a dnes toho prežili už dosť.

„Umyť tvár, pomodliť a spať! A nechcem počuť žiadne odvrávanie!“ použil otec prísny tón, a deti okamžite poslúchli.

Postavil sa k drevenému prahu dverí, Kristínku zakryl ťažkou perinou, dal jej pusu na čelo a Jakubovi pošepkal:

Si už veľký, daj na sestru pozor, aby sa nebála.“

Pobozkal aj jeho, usmial sa na nich a sfúkol sviecu. Plameň sa najprv trochu zamihotal a nakoniec stíchol tak, ako celý dom.

Pomaly odkráčal do kuchynky, posnažil sa, aby boli jeho kroky čo najtichšie, zo džbánu si nalial trochu vody, postavil sa k obloku, pozrel do diaľky a myslel na svojho brata.

„Je v poriadku? Žije ešte?

Pane Bože, postaraj sa o neho…“

Sfúkol aj poslednú sviecu, ktorá v dome svietila a ľahol si k svojej žene. Usmial sa na ňu, zahľadel sa do jej bledých očí a zdravej mliečnej pokožky, pohladil ju po dlhých vlasoch, ale zrazu jeho tvár posmutnela.

„Neboj, bude v poriadku. Určite. Určite ho nezajali, ani nezabili. Dôveruj mi.“ povedala mu a chytila ho za ruku.

Hneď vedela, o čo ide. Hneď vedela, čo ho trápi, čo mu v noci nedá spávať a čo ho budí zo sna, čo ho máta. Milovala ho tak, ako nikto. Milovala ho viac, ako svoj život. Ľahla si, zakryla sa ťažkou perinou a o pár minút jej na viečka sadol spánok.

 V tú noc sa vonku strhla príšerná búrka. Blesky pretínali tmavomodrú oblohu, dážď hučal, víchor zavíjal a hromy duneli viac ako bubny maďarských nepriateľov. Milan nemohol spať, neustále sa prevracal, akoby tušil niečo zlé.

„Buch, buch, buch!“ ozvalo sa do tmy. Deti hneď vyplašene vyleteli z postele a kričali: „Tatenko, rýchlo, niekto klope, niekto búcha!“ Milan vstal a ešte stále v diaľke počul buchotať hromy.

„Kto je?“ spýtal sa pevným hlasom a čakal odpoveď.

„Ja som, Milan, ja, starý posol!“ ozvalo sa spoza dverí plačlivým hlasom.

„Urban, poď ďalej, rovno povedz, že si to ty a nie nijaký kmín…“ a otvoril mu dvere.

„Kmín by neklopal, drahý Milanko…“ odvetil s úsmevom, ale nebol to veselý úsmev, taký, aký sa pohráva s perami posla, keď nesie dobrú správu.

Vstúpil do chalúpky celý premočený, tieklo z neho a triasol sa od zimy. „Len mi nehovor, že nesieš zlé správy, takto v noci!“ zhrozil sa Milan a s otázkou v očiach pozrel na neho.

Urban si zložil čiapku z hlavy a povedal:

„Bohužiaľ, bratu, inak to nejde, taký je život… Mrzí ma to, ale tvoj brat… V Trnave sa znova strhol boj, guľky svišťali a Maďari zase zvíťazili.“

Zlomil sa mu hlas, ale napriek tomu preglgol a pokračoval:

„Zajtra mu hneď ráno zazvoním umieračikom…Všetci na neho spomíname, bol to správny chlap!“

Blesk znovu zadunel a dážď sa rozozvučal ešte silnejšie. Vietor dul do oblakov a v chalúpke bolo počuť jeho svišťanie a zavýjanie.

Milan klesol na ťažkú drevenú stoličku, chvíľu bolo ticho a potom zakričal:

„Tie maďarské svine!“ zaplakal, ale keď vedľa seba zbadal malú Kristínu, ktorá prišla zo spálne za ním, guču v hrdle prehltol a objal ju.

„Čo sa stalo, tatenko? Čo sa stalo strýčkovi Jankovi?“ pozrela na neho veľkými modrými očami, ktoré mala po žene, ktorú tak miloval.

„Kristínka moja…“ z očí mu vyhŕkli horúce slzy, ale zaťal zuby a pokračoval: „Už ho neuvidíme… Ale je mu teraz oveľa lepšie.“

„Kristínka, choď, choď si ľahnúť, nechaj dospelých, nech sa porozprávajú…“ objala ju Magdaléna a odprevadila do izby.

Zakryla ju, zavrela dvere a vrátila sa k milovanému mužovi. Objala ho a v tom oblohu opäť preťal nepokojný blesk, búrka sa ešte viac rozdivela a dážď znovu zosilnel.

Milan celú noc presedel v kuchynke a ráno presne o šiestej čakal vonku na zvuk umieračika. Hlahol zvonov sa niesol po celej dedine, Urban zvonil silnejšie ako inokedy, silnejšie ako včera, silnejšie ako pred týždňom. Smutné zvony zvonili čím ďalej tým častejšie. Mŕtvych, ktorí padli za Slovensko, ktorí padli vďaka maďarskému útlaku, bolo čím ďalej, tým viac. Z oka mu vyšla slza, ale tú rýchlo zotrel a povedal si, že sa pomstí. Pomstí sa  tým, ktorý ich utláčajú, pomstí sa Maďarom, pomstí sa vrahom jeho brata. Bude bojovať za kraj, kde sa narodil, bude bojovať za šíre slovenské polia, za zurčiace rieky a vysoké vrcholky hôr. Bude bojovať za úprimných ľudí, za ľubozvučnú reč. Bude bojovať za Slovensko. Za Slovákov. Bude bojovať za svojho brata.

„Chlapi, nože vstávajte, zle je!! Maďari sem vtrhli zo Starej hory, strieľajú na všetko, čo im príde do cesty, ženy, deti a rabujú, čo môžu! Nože, nechajte oldomášu a ratujte rodiny, ale seba nešetrite, pomstite krv svojich blízkych, čo majú na tých špinavých rukách!“ vtrhol starý Urban v jeden októbrový podvečer do krčmy.

Všetci do jedného v šenku stuhli, ale starý posol nepovolil a kričal ďalej:

„Neleňte a vstávajte od tých stolov, nebodaj ste skameneli, či čo! Rodiny vám zabijú!“

V tom sa všetci strhli aj s krčmárom, pobrali všetky zbrane, nože, čo mali po ruke a ako svorka vlkov sa vrhli von.

„Milan, pomsti sa za brata, pomsti jeho krv!“ stihol za ním ešte Urban zakričať a v tom jeho srdce zdivelo, nevidel nič, iba chmáry pomsty, zamračilo sa mu v duši a vedel, že toto je tá chvíľa. Všetci dedinčania Maďarov nenávideli. Radšej by zomreli, len nech neobsadia ich dedinu, len nech si nepodvolia ich ženy, len nech deti nevychovajú v maďarčine!

Už z diaľky bolo počuť krik žien, čo robili poslednú robotu na poliach, pripravovali ich na tuhú zimu. Vo vzduchu svišťali guľky a bol počuť rev, erdžanie koní a rykot reťazí. Nazúrení chlapi prešli za kopec a už videli blyšťať sa lesklé kabátce starých Hunov, už počuli bezradný výskot. Vrhli sa hlava-nehlava do boja, schytili nože, zbrane a všetci svorne vykríkli:

„Za náš národ!“

Zacítili to planie nenávisti v srdciach, neľutovali seba, neľutovali svoje životy, len sa strmhlav rozbehli do boja. Výkriky boli čoraz silnejšie, chladným vzduchom svišťali guľky, dýky sa leskli, bol cítiť pach rozliatej krvi, mŕtve telá padali čím ďalej tým viac. Milan metal zbraňou kade-tade, všade, kde zahliadol blýskavý kabátec a mysľou sa mu premietal obraz vraždy jeho brata. Určite sa teraz pozerá a vie, že to robí kvôli nemu a kvôli vlasti, ktorú tak veľmi aj on miloval.

Zrazu pred neho skočil vlasatý Maďar, mal dlhé škuty, bradu zvlnenú, čelo zvlhnuté od potu, čiapku nakrivo a z nohy krvácal. Očami škúlil a Milanovi dal päsťou cez bradu. Nemal v ruke žiadnu zbraň, tak sa bil ako vedel, rukami.

Milujúceho manžela a otca dvoch detí hodilo na stranu a hlavu obrátil smerom k poľu. Natiahol ruku s dýkou, že mu ju zabodne priamo do srdca, veď možno práve tento Maďar zabil jeho brata, ale v tom zbadal v poli utekať Magdalénu s Jakubkom. Obaja kričali a zo slzami v očiach zazreli svojho otca, ako bojuje. Milovaná žena skríkla ešte viac, rukou si zakryla ústa a už-už chcela klesnúť k zemi, ale Jakub ju pobádal:

„Mamenko, utekajme!“

Škuľavý Maďar sa za tú chvíľu uhol a pustil sa do starého Urbana, ktorý bojoval za ním. Milan sa rýchlo otočil, zahnal sa dýkou po Hunovi a trafil ho presne do chrbta. Zachránil starého posla a poslal zlo na druhý svet. Ešte raz sa obzrel na pole, jeho milovaní utekali, ale neustále sa obzerali, vedel, že na neho myslia a že ho vidia. Vykríkol:

„Magdaléna, utekajte!“ a v tom jeho brucho prestrelila guľka.

V jeho ušiach zavládlo ticho a obloha akoby ešte viac stmavla. Len spadol na zem a videl oblohu, čo sa súmrakom naozaj farbila do siva. Chytil sa za brucho a z úst mu začala vytekať krv. Zakašľal a vedel, že sa blíži jeho koniec. Zakričal:

„Bože, odpusť mi a chráň našu vlasť!“, naklonil hlavu nabok, prenikavá bolesť mu zakryla telo.

Cítil, ako mu tvár ovieva jemný vetrík, cítil, ako mu slabne telo. Riava neutíchala a on videl húf žien s deťmi, ako urputne utekajú a snažia sa zachrániť. Vietor zadul silnejšie a Milan na svojej tvári pocítil studenú kvapku dažďa. Vtom jedno dieťa vybehlo z davu a rozbehlo sa opačným smerom. Malý chlapec s uhľovočiernymi vlasmi a v bielej halenke. Vykríkol:

„Otec, nie!!!“

A v tom sa jeho biela košieľka sfarbila do červena, podlomili sa mu kolená a spadol na zem. Milan  pozbieral všetky sily,  podoprel sa pravou rukou a ľavú natiahol smerom k synovi, a pokúsil sa vstať. Hlava sa mu však zakrútila, on spadol a z plných pľúc skríkol:

„Synu, nie!“

Rozpršalo sa a vietor vial rýchlejšie. A to bola posledná hodina, naposledy vydýchol.

Za vlasť. Za brata. Za syna. Krutý trest tým, ktorí zabíjajú. Krutý trest tým, ktorí berú život aj napriek tomu, že ho nedali. Krutý trest…

A chvála tým, ktorí obetovali to najcennejšie, čo mali. Chvála tým, ktorí sa nebáli postaviť smrti zoči-voči. Chvála odvážnym mužom, chvála statočným ženám. A chvála Bohu, že našu vlasť nakoniec aj tak ubránil. Chvála…

Text: Historický príbeh č. 3

Autorka: Michaela Urminská

Obrázok: pohronie.sk

 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.