Posvätný háj

posvätný hájNeďaleko malej osady bolo miesto, kde akoby sa zastavil čas. Všade okolo už voňala čerstvo rozrobená zem, voľne sa pásli domáce zvieratá,  ženy s deťmi ešte na jednej strane dozberávali hrboľaté skaly, aby nezavadzali a v dobe orby nepoškodili drahocenný pluh, ale na druhej strane pokladali na pole oblé okrúhle kamene, čo pripomínali chlieb a tajne zakopávali škrupiny z vajíčok, len aby si zabezpečili dobrú úrodu. Z poľa trčali na niektorých miestach aj ostré kusy palíc i kutáče na odohnanie zlých duchov. Niekde už zo zeme vychádzali prvé klíčky osiva, ale tu bolo prapodivné, priam mýtické ticho.

Bolo to len neveľké miesto plné starých i nových stromov, o ktoré sa akoby nikto nestaral. Mladé stromce tu rástli pod korunami starých a vyvrátené kmene pokojne hnili v poduške bledých kvetov či vysokej trávy. Slabý vetrík šušťal prvými svetlozelenými lístkami, ohýbal minuloročnú zosušenú trávu. Slnko len kde-tu prestrčilo svoje lúče a aspoň trochu zohrialo vráskavú kôru stromov. Hmyz bzučal a tešil sa z každej novej rastlinky. Všetko si tu nažívalo v svornosti, pokoji a tichu.

Iba občas sem vošla ľudská noha. Návštevníci kráčali opatrne, len očami pohládzali konáre, dlaňami sa dotýkali kôry, akoby z nej čerpali silu. Ich pery šepkali prosby, možno modlitby.

Nikto sa neodvážil odtrhnúť list, konárik či nejakú rastlinku. Toto miesto bolo posvätné. Toto miesto bolo odpradávna chránené, hájené. Toto bol posvätný háj.

V strede hája, na mieste, kde rástol starý pokrútený dub obvešaný hnijúcimi kúskami látok, čo na jeho konáre povešali chorí, aby im bolo dopriate vyliečiť sa, na neveľkom kameni, vedľa ktorého bolo pohodených niekoľko mincí, obetných darov starým pohanským božstvám, sedel starší muž. Nestaral sa o peniaze, ktoré mal pri nohách, pozoroval dvojicu vtákov, čo zobali zvyšky suchého chleba vloženého medzi korene stromu, tiež ako obetu pri nejakom obrade a rozmýšľal. Už roky sa snaží odstrániť zo života ľudí v osade ich staré pohanské zvyky a predsa, vždy, keď sem príde, nájde nové kúsky látok či časti odevov po konároch, o niečo viac mincí pod stromami, ktoré nikto neukradne, či jedlo: chlieb, kúsky mäsa, dokonca i celú sliepku. A predsa sem chodí rád. Tu je ticho, pokoj. Tu si najradšej pripravuje svoje kázne na nedeľné bohoslužby.

Ani si nevšimol, ako sa k nemu blíži, zúfalo sa obzerajúc na všetky strany, ťažko fučiac a pridŕžajúc si ranené rameno, vysoký, silný muž.

Keď sa im oči stretli, obaja sa vzpriamili a ťažko bolo určiť, ktorý z nich sa zľakol viac.

Starec sa spamätal ako prvý a spozorujúc ranu, mierne povedal:

„Pristúp bližšie, človeče, tu si v láskavom náručí pod ochranou nášho Pána Boha. Ak hľadáš útočisko, ak hľadáš liek či len radu, či pomocnú ruku, vitaj.“ – a roztiahol doširoka ruky, akoby ho chcel objať a dať mu najavo, že nemá žiadnu zbraň.

Zato na chrbte muža bol priviazaný malý štít, krížom cez neho tulec so šípmi a cez remeň pripevnená ostrá kopija. Malý mečík mal zasunutý za opaskom. Muž sa nehýbal, len s prižmúrenými očami sledoval starca a nevedel, čo urobiť. Ruku mu krv sfarbovala na červeno, pár kvapiek dopadlo na zem a rozprsklo sa na suchých, ešte nezotletých listoch.

Pozrel sa na ňu a so zvláštnym hrubým hlasom stroho povedal, akoby na ospravedlnenie.

„Nie som nepriateľ. Moja krv nepoškvrnila posvätný háj! Nechcem ti ublížiť. Hľadám prameň. Matka mi o ňom kedysi rozprávala.“

„Veríš v jeho čarovnú silu?“ sklamane sa spýtal starec márne krútiac hlavou nad poverami. Aj on vedel, že do blízkeho potôčika, čo tu neďaleko vyvieral, chodili sa ľudia i v najtuhšej zime kúpať, lebo ich to malo ochrániť od zlých duchov a vyliečiť z chorôb.

Ukázal mu rukou smer, odkiaľ sa ozývalo slabučké zurčanie vody.

Unavený muž v plnej zbroji opatrne prešiel okolo kňaza, nie preto, že by sa ho bál, ale aby čo najmenej pošliapal rastliny pod nohami, dokonca sa radšej ohol, než by rukou odsunul konáre a riskoval, že sa ich zopár zlomí.

Starec len nechápavo krútil hlavou. Pozoroval muža, ako si pozorne poodkladal svoju zbroj a kľačiac so zažmúrenými očami odriekal tajomné formulky dvíhajúc ruky raz hore, raz do priestoru. Až po chvíli sa začal umývať a liať na ranu chladivú vodu.

„Čaká ma dlhá cesta. Musím sa vrátiť k oddielu. Najali si ma. Slúžim statočne.“

Ešte na chvíľu zavrel oči. Zhlboka sa nadychoval a na tvári sa mu zjavil slabý úsmev. Potom čo najtichšie pozbieral svoje zbrane a potichu odkráčal späť, smerom odkiaľ prišiel.

Starec ešte dlho hľadel za ním, kým sa nestratil v húštine. Vzdychol si:

„Aj mňa ešte čaká dlhá cesta…“

Prežehnal sa a vykročil späť k osade. Už nekrútil hlavou nad  ľuďmi, ktorí síce prijali kresťanstvo, ale stále sa ešte nedokázali zbaviť svojich starých, pohanských zvykov. Zhovievavo prešiel popri sedliakovi, čo po chrbte kravy gúľal vajíčko, aby jej zaručil dobrú dojivosť a ochranu od zlých duchov, dokonca sa usmial na muža so ženou, čo sa gúľali po poli tak, ako to robili aj ich dávni predkovia, aby mu dodali plodnosť, lebo v to od vekov verili.

Presne tak, viera je to, čo má pre ľudí význam. A viera je aj základom jeho kresťanského náboženstva. Bude trvať ešte roky, kým staré zvyky celkom vymiznú a starec len dúfa, že viera aj tak v ľuďoch zostane.

Text: Historický príbeh č. 4

Autor: Thomas Bugár

Obrázok: raygungothicblog.com

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.