Svetlá v zákrutách (pokračovanie)

deti

Svetlá v zákrutách

kapitola 1

Dievčatko

Cesta mierne stúpala, ale nebola veľmi používaná a tým pádom ani udržiavaná, tak každý výmoľ a zoschnutý trs trávy s ťažkosťou pre skľavenú nohu prekonával so zaťatými zubami. Pod krošňou na chrbte sotva do polovice naplnenej cievkami s priadzou tvorili sa mapy potu na drsnej sivastej látke. Čoraz častejšie zastavoval, prehodil palicu do druhej ruky, prvú ponarovnával, tvár na chvíľu vystavil slnku prebleskujúcemu kde-tu medzi konáre. Les sa striedal s čistinkami a vyklčovanými plochami prerastenými papradím so zlovestne trčiacimi konármi dobiela oholenými z kôry ako chorobou znetvorené kosti. Šumel a rozšumel sa ešte viac hlasmi donášanými vetrom kdesi z jeho útrob.

Pomedzi stromy sa objavili vojaci na koňoch a zúrivo dorážajúc do slabín úbohých spotených zvierat kliesnili cestu vozom a ďalším jazdcom tvoriacim  sprievod.

-Uhni z cesty, žobrač…! Tam zalez medzi pne, nech tu nekazíš vzduch ich milostiam!- ziapal červený vojak a spod nakrivo nasadenej  prilbice mu stekali špinavé prúdy potu pod uniformu.

Naširoko otvoril oči a zúfalo pozrel dopredu, kde sa už strácala postava Belka, ktorý netušiac nebezpečenstvo, pobehoval pomedzi stromy a bezhlavo naháňal všetko, čo sa hýbalo, šťastný, že ho otec zas raz vzal so sebou do mesta na trh.

-Belko!- zakričal, čo najhlasnejšie.

Namiesto chlapca, však na zúfalý výkrik zareagoval kôň. Zhluk písmen mu zrejme zaznel ako povel, spätil sa, vyhodil predné nohy dohora, zaberajúc chvíľu nimi vo vzduchu. Jazdec sa vyľakal jeho pohybov a snažil sa márne udržať sa v sedle. Ťahal opraty zarezávajúc zubadlo do tlamy úbohého zvieraťa s vypleštenými očami a rozšírenými nozdrami. Po chvíli bolo po všetkom. Kôň i jazdec sa váľali v rozvírenom prachu. Okolo lietali trsy suchej trávy a sprosté nadávky vojaka.

-Veď ja ti ukážem! Pliaga jedna sedlačia nepodarená!- zviechaval sa rozzúrený doudieraný chlap spod koňa.

-Milosť… milosť, pane, prosím, zmilujte sa… ja len… bál som sa…- ani nestihol dopovedať, povetrím pleskol ostrý švih malého bičíka a ďalšia rana zasiahla ho krížom cez tvár. Skrčil sa kryjúc si hlavu a triasol sa na celom tele. Vojak bol ako zmyslov zbavený. Šľahal ho bičom a kopal, kam dosiahol. To už bližšie prichádzalo jadro výpravy. Ostatná stráž ani nevenovala výjavu pozornosť, nechali nešťastníka napospas jeho napajedenému mučiteľovi. Ani mohutný v drahom plášti odetý muž s malou kožušinou lemovanou čiapkou na hlave, s prísnym výrazom v tvári sa nezaujímal o dianie v priekope. Až keď sa dvierka na koči za jeho chrbtom prudko otvorili a vybehlo z nich dieťa, pomaly otočil hlavu.

-Okamžite prestaň, ty jeden… zlý vojak!- pobehlo dievča k vojakovi, čo sa už hádam po stíkrát zahnal na zakrvaveného muža v kôpke zloženého pod jeho nohami.

-Bella!- ozval sa hromový hlas zo sedla kúsok od nej.

-Otec! Ocko, ocko…- ozývalo sa zas zhora.

Bežal odtiaľ malý chlapec, doteraz bezmocne hľadiaci na strašné divadlo z krovia. Jeho otca ktosi mlátil a škaredo mu nadával. Zdvihol červenými čiarami od krvi popísanú hlavu a vystrel ruku s natiahnutými prstami tým smerom, akoby týmto pohybom chcel synovi zabrániť, aby sa priblížil.

 Ten však nič nedbal, dobehol k nemu a hodil sa mu vzlykajúc na hruď.

-Ďalší z tej špinavej zgerby!- uľavil si vojak a pleskol bičom krížom cez oboch.

Belko zvýskol od bolesti a jeho otec sa snažil skryť ho pod sebou, aby ho ušetril od ďalších rán. Radšej sám nastavil svoje dobité telo. Dokonca i zdvihol hlavu a pozrel sa mužovi s bičom v ruke do tváre. Toho nebolo dvakrát treba ponúkať, zahnal sa, ale nečakal, že sa mu do rany hodí jej milosť, dcérka šľachtica, ktorému slúžil. Ledva stihol zahamovať ruku a biču odvisol dlhý nos.

-Bella!- ozval sa opakovane muž v krásnom plášti, teraz už nahnevane, -toto už presahuje všetky medze! Čo toto má znamenať?! Nestaraj sa do vecí, do ktorých ťa nič…! Kde je tvoja pestúnka?!- otočil sa smerom ku koču, z ktorého vystrašene hľadela stará zoschnutá žena v čepci a bála sa už teraz vystúpiť.

Dievčatko v svetlých, lesklou hodvábnou priadzou vyšívaných šatách, s vrkočom hnedých vlasov prehodených cez plece sa k nahnevanému otcovi neotočilo. Zostalo stáť chrbtom k nemu a hrdo hľadelo pred seba.

Zdvihol hlavu a zachytil jej pohľad.

Bolo vidno, že v Bellinom vnútri bojuje strach s vrodenou hrdosťou. V pootvorených perách bolo vidno biele zuby, pleť mala krásnu sviežu s miernym rumencom a zelenkavé oči pozerali na neho ľútostivo a smutne. Už teraz to bola krásavica, hoci nebola staršia ako jeho jediný syn. Tak sotva desať, možno jedenásť rokov.

Myklo mu kútikom úst. Inak jej nevedel poďakovať za to, že ho zachránila pred  ďalšou krutou bitkou.

Nahla hlavu k útlemu plecu a vrátila mu úsmev. Pochopila, čo jej chce povedať, že jej vlastne ďakuje a cítila sa ako hrdinka. Teraz už vydrží otcov hnev.

Zvrtla sa a vypočula si kázanie.

-Tvoje miesto je tam v koči, medzi fraucimórom…! Ale to máš z tých tvojich hlúpych knižiek…! Dosť, dosť, dosť! Prešla ma práve trpezlivosť. Oddnes sa budeš venovať ženským záležitostiam… vyšívanie, tanec… a čo ja viem, aké ešte pletky… Onedlho budeš súca na vydaj, je najvyšší čas ťa na to pripraviť… Okamžite sa vráť do koča!- uzavrel a pokynul stráži, aby sa znova pohli. Vojak ešte naposledy kopol do schúlenej dvojice, ale to nemal robiť. Malá Bella sa zvrtla, nadvihla sukňu nad koleno a tiež ho kopla celou svojou detskou silou opätkom rovno do píšťaly, až zasyčal.

Pán Márius len otvoril bezmocne ústa.

Narovnala si sukňu i zásterku, podvihla trochu látku na bokoch, ako to robievajú dámy pri úklonoch, ale ona hrdo dvihla hlavu a pyšná na svoj skutok odkráčala do koča pribuchnúc za sebou dvierka. Celá suita sa pohla.

Vojak ešte raz pohrozil bičom.

Díval sa za kočom a cítil sa biedne. Jeho syn bol zas raz svedkom toho, že sa správal ako obyčajný zbabelec… Že mu kožu muselo zachrániť malé krásne dievčatko.

 Svetlá v zákrutách

kapitola 2

Otec a otec…

-No tak už konečne vylez! Viem, že si tam a tajne ma sleduješ…- položila obe dlane na stránky na kolenách rozloženej knižky a chvíľu čakala. Keď sa nič nedialo, prudko zvrtla hlavu dozadu, kde stál. Skryl sa síce obratne za strom, ale zbadala to.

-Poď sem, lebo na teba zavolám stráže!- zvolala.

Zabralo to. So sklonenou hlavou sa vysúkal spoza stromu a šuchtal sa miniatúrnymi krôčikmi smerom k nej. Zastal však v dostatočnej vzdialenosti, sadol si a skrčil kolená k sebe, ani len sa neobzrúc.

-Bojíš sa ma?- nahla sa k nemu.

Záporne odkýval.

-A ja sa zas bojím. Veľmi sa bojím… Prezradím ti tajomstvo. Žiadne stráže tu nie sú. Som tu úplne, ale úplne sama!-

Odvážil sa zdvihnúť oči a pozrieť sa na ňu. Že je tu sama, vedel až priveľmi dobre. Vždy tu takto sedávala… Neveril jej, že sa bojí.

Vstala, prešla k nemu a sadla si.

-Nechcem totiž, aby ma tu našli. Na teba som si už zvykla. Viem, že ma tu špehuješ, ale aspoň sa toľko nebojím…. Ty tu môžeš zostať, ale nikto viac! Sľúb mi to!- zdvihla ukazovák.

-Nemám kamarátov… nijakých,- zamrmlal si ešte stále so sklonenou hlavou.

Neodpovedala hneď. Akoby rozmýšľala. Pozerala do knižky, hladkala písmenká v nej.

-Ale nie si sám…- predstavila si jeho otca a potom aj svojho, -teda – asi si sám… Aj ja som sama…. Ale ak chceš, môžeme byť kamaráti my dvaja. Chceš?- spýtala sa ticho.

-Pekne čítaš,- neodpovedal priamo, -rád ťa počúvam. Páčia sa mi tvoje príbehy. Teda vaše príbehy, vaša… tá… no… neviem, ako to povedať,- koktal nesmelo.

-Aké „vaše“?! Ja som Bella,- uklonila spôsobne hlavu na bok sklopiac cudne oči, ako ju to pestúnka učila, hoci to vyzeralo smiešne.

-Belko.-

-Bella a Belko… Belko a Bella… to znie celkom dobre. Ako názov nejakej rozprávky. Alebo nie! Skôr romantickej novely. Máš rád romantické novely? …také tie o láske a tak…- rozviazal sa jej jazyk.

Pokýval záporne hlavou.

-Mám rád rozprávky a príbehy, kde sa bojuje!- nabral odvahu odpovedať.

-To je pre malé detičky!- mávla sklamane rukou.

-Nie som malý!- vyskočil na rovné nohy.

-Mám viac ako desať rokov!- hrdo odpovedal a snažil sa o hrubší hlas.

Usmiala sa. Krásne sa usmiala a oči jej zažiarili.

-Tvoj otec je veľký. Ty si malý,- zhodnotila.

-Ozaj, už sa má lepšie…? Vieš… mrzí ma to, že ho naši vojaci zbili…- povedala smutne a ticho, skoro ju nebolo počuť.

-Otec… je silný, nebojí sa, ale…- zaklamal a nevedel, ako sa z toho dostať.

-Ja viem. Videla som…- pokývala súhlasne hlavou.

Nepochopil. Mal pocit, že sa mu vysmieva. Vystrašene otvoril oči a začal cúvať.

-Tak aj ty…?! Vedel som to! Vedel! Aj ty sa mi chceš len posmievať, akého zbabelca mám otca! Však?! … a… a myslel som si, že si iná! Všetci ste rovnakí,- otočil sa a utekal dolu stráňou, preč od nej.

-Počkaj! Prečo sa hneváš?! Neutekaj preč, prosím…- slzy sa jej tlačili do očí, -tvoj otec je silný. Je dobrý. Asi veľmi dobrý… Videla som to. Videla som, ako ťa chránil. Ako si ťa skryl, tak úplne, celého… do náručia, aby ťa ten vojak viac nemohol udrieť… Aj ja by som chcela mať niekoho, kto by ma tak chránil…- vravela si iba sama pre seba a z očí jej kvapkali slzy veľké ako perly na otcovej ozdobnej zlatej reťazi, ktorá mu visela na krku, kde už potom nebolo miesto pre ňu… a jej drobné, útle prázdne rúčky…

Zohla sa po knižku, čo jej vypadla z lona, keď prudko vstala a pohla sa sklamaná späť k usadlosti.

***

Dvere zalomozili a  zle osadené na pántoch sa ešte hodnú chvíľu kymácali. Vletel dnu a skryl sa dozadu, do najtmavšieho kúta ponurej izbice.

-Stalo sa niečo, Belko?- spýtal sa vystrašene, odložiac rýchlo prácu.

-Chlapče, čo je? Čo ti je? Bolí ťa niečo?- pokúšal sa ho pohladiť, ale nešťastný Belo sa uhýbal jeho dotykom.

-…prečo… Prečo aj ty nie si taký mocný taký silný a bohatý ako páni?! …prečo… Prečo?!- fikal do košele stále sa mykaním brániac jeho pohladeniam.

 Tie slová boleli. Tak veľmi boleli…

 Svetlá v zákrutách

kapitola 3

Snúbenec

Knižka ležala odložená v tráve ako starodávne zrkadlo z rubovej, hojne zdobenej strany. Stačilo by ju dvihnúť, otočiť a nájsť v nej samých seba v príbehoch písaných pred mnohými a mnohými rokmi. Presúvala sa z kroka na krok, občas sa zohla a čosi pozorne vyberala z vysokej trávy. Až po chvíli si všimol, že vije kytičku. Niečo si popritom ticho spievala a bola taká zaujatá touto činnosťou, že si vôbec nevšimla, že ju pozorne sledujú niečie oči.

Nejedny oči.

Z boku smerom od zámku sa prikrčené k zemi plížili nejaké postavy. Prikrčil sa tiež tak, aby mu nič neuniklo a zatajil dych. Priložila si farebnú krásu k ústam a zubami priťahovala trávu, aby sa jej nerozpadla. Potom ju odtiahla od seba, nakláňala hlavu k jednému plecu, k druhému, točila s kytičkou a s uspokojením sa na ňu usmievala. Vydarila sa.

A máme ťa!- vyhúkla zrazu na ňu jedna z postáv.

Bol to očividne pán, mladý, vytiahnutý. Ostré črty tváre boli práve poďobané vyrážkami a nos celý červený, nezvyknutý na svieži vzduch a lúčnu vôňu.

Uskočila od preľaknutia a zúfalo sa obzerala okolo seba.

Belko!- vykríkla.

Prekvapilo ho to. Myslel si, že nevie, že je tam.

Čo teraz? Prezradiť sa?- začal mu rýchlo pracovať mozog, ale zatiaľ neurobil nič, iba vyčkával.

To už ďalší dvaja spoločníci mladíka držali Bellu za lakte a trmácali ňou do strán, kým jej kytička nevypadla z rúk. Schmatli ju a začali si ju medzi sebou pohadzovať utekajúc hore-dolu okolo Belly a surovo do nej náročky sácali.

Gaston! Nedotýkaj sa tej knihy!- skríkla nahnevane sediac zhodená na zemi  na chlapca v dlhom plášti, čo práve dvíhal jej knižku zo zeme.

Znechutene ako zdochlinu ju držal medzi palcom a ukazovákom v rukavičke s kyslým výrazom na tvári.

Musí jej pomôcť!

Nadýchol sa a vyrazil z úkrytu. Hoci bol o dobrú poldruha hlavu nižší ako Gaston, z celej sily do neho od chrbta vrazil lakťom, až ho ohlo v páse a knižka mu vyletela z rúk.

Otvorila sa, akoby rozprestrela krídla, spravila vo vzduchu niekoľko kotrmelcov a duto dopadla do trávy, tak nešťastne, až sa väzba oddelila od strán a tie teraz trčali von ako jazyk unaveného poľovníckeho psa.

Gaston sa zvrtol a nemilosrdne spakruky vrátil chlapcovi ranu, až ho zatackalo, ale nespadol. To už si nezvaného prišelca všimli aj jeho spoločníci. Odhodili kytičku a rozbehli sa na pomoc svojmu veliteľovi.

Traja na jedného? To sa nehanbíte, páni?!- pokúsila sa Bella o zmier, ale len ju vysmiali a pustili sa do úbohého Bela.

Nedal sa ľahko, ale presile očividne nestačil.

Bella zúrivo priskočila na pomoc. Ani s ňou nemali zľutovanie. Keď si to odniesli jej šaty a účes, vytiahla vlastné zbrane. Nechty.

Gaston sa chytil za tvár a pritláčal si na doškriabané líce jemnú rukavičku. Zaperlila sa na nej krv.

Tak toto oľutuješ, ty krpaňa…! Ja ťa naučím, kde je tvoje miesto, ty dievčisko odporné!- zahnal sa, ale ruku mu zachytil Belo.

Nevšimol si však, ako druhou siahol do čižmy a vytiahol z nej krátku ostrú dýku.  Pevne ju držal za rukoväť a hľadal, kam ju zabodne.

Bella sa preľakla. Tu už končí všetka zábava. Priskočila ku Gastonovi a skúsila ho zastaviť tým, že sa mu zavesila na zápästie. Metal sa ako divý. Vtom sa na Bellu vrhol jeden z jeho kumpánov zboku. Odsotilo ju, ale z druhej strany do nej nešetrne zákerne vrazil druhý z nich. Nečakala to a skôr než sa všetci spamätali, zaplnili sa jej dlane krvou zo zápästia, ktoré narazilo na vytrčenú dýku.

Každý z nich skamenel hrôzou. Svetločervená krv hrčala z ruky a tvár bledla. Zatmelo sa jej pred očami, zatočila sa hlava a zviezla sa dolu do trávy.

Vypadnime… A rýchlo! Nič ste nevideli, jasné?!- zvolal Gaston a všetci traja sa dali bezhlavo na útek občas sa len obzerajúc, čo sa deje.

Bella!- vykríkol Belko a nevedel, čo robiť. Zmätene hľadal na okolí niekoho, koho by bol privolal, lenže lúka už bola prázdna. Len dolu pod kopcom črtali sa dymiace obydlia dedinčanov.

Spomenul si, ako mu otec obviazal ruku, keď sa porezal pri tajnom vyrezávaní praslenu. Odrhol teda kus zo spodku nohavíc a zaviazal ho nad ranou. Silno pritiahol.

Krv ešte zabublala, vsiakla do látky a akoby jej prameň vyschol. Rana na druhej ruke nezasiahla tepnu, bol to len škrabanec. Ale tá prvá mohla byť nebezpečná.

Otec… otec bude vedieť…- nadýchol sa a rozbehol, čo mu sily stačili dolu kopcom po otca podložiac dievčatku aspoň svoj šál pod hlavu, aby sa jej lepšie ležalo.

Stále nejavila známky života.

Poď, poď, prosím… rýchlejšie… už len kúsok… tam, tam leží…- ťahal otca hore do kopca rozrušený Belo.

Krok za krokom si dával do súvisu útržky, čo sa od neho dozvedel. Vedel, že je zle, veľmi zle… a vedel aj to, že nemá na výber. Tak či tak za toto zaplatí zas len on, napriek tomu, že je v tom opäť nevinne.

Kto uverí úbožiakovi, že nezdvihol ruku na panské dieťa

Svetlá v zákrutách

kapitola 4

Páni

Kvapky vody dopadali späť do misky a pokojne čľupkali jedna za druhou, aby ďalším namočením handričky opätovne vsiakli do nej a nechali sa vytlačiť. Tie šťastnejšie vyrazili na výlet…

Držal jej malú bielu dlaň bezvládne položenú na svojej, takmer stratenú v jeho šírke, tak kontrastnú s hrubou zodranou rukou a opatrne zotieral z nej zvyšky zaschnutej krvi. Pridŕžal si ju trasúcim sa palcom obávajúc sa, aby netlačil priveľmi a nespôsoboval jej bolesť. Druhou rukou bral prst po prste medzi navlhčenú látku a jemne trel, kým neboli pršteky zas biele.

Voda v miske sa zafarbovala do svetločervena.

Počula fŕkajúcu vodu a nepatrné štekliace dotyky na ruke. Len mierne pootvorila viečka.

Z tmy sa vynáral ostrý profil muža s vážnou tvárou, ktorý pozorne plákal malý kúsok handričky, žmýkal ho všetko robiac jednou rukou, lebo v druhej, ako v mäkkom teplom hniezde, ležalo biele vtáča s polepenými pierkami. Všimla si, ako mu občas trhlo kútikmi úst, akoby sa bol usmieval.

To len neveriacky hľadel na bielu pokožku bez vrások, bez drsných  miest a pľuzgierov

Ešte skontroloval provizórny obväz na skorocelovom obklade, opatrne prevrátil rúčku a položil ju vedľa jej trupu.

Rýchlo prižmúrila oči, aby si nevšimol, že už sa prebrala.

Všimol si to. Pretvárku, že dieťa spí, keď v skutočnosti je už dávno alebo ešte stále hore, nezvládne žiadne. Nezvládla to ani ona. Prisilno prižmúrené viečka a zovreté pery ju prezradili.

Počkal si, kým sa pokúsi otvoriť aspoň jedno oko.

Otvorila a zistila, že musí s pravdou von…

-Vďakabohu, už si hore,- pozrel kdesi pod strechu odriekajúc krátku modlitbu a potom s povzdychom sa zahľadel na jej tvár, ktorej sa vracala zdravá sviežejšia farba.

Každú chvíľu čakal, že sa dvere rozletia a vtrhnú sem po ňu vojaci.

-Túto rukuste mi neumyli dobre, pane,- ozvala sa zvonivým hláskom a otrčila mu pred nos svoju  druhú ruku s niekoľkými škrabancami.

Prekvapil ho jej spôsob reči, nebol zvyknutý na vykanie a oslovenie „pane“ jakživ ohľadom svojej osoby nepočul, ale obsah jej sťažnosti mu vylúdil široký úsmev na tvári.

Za chrbtom sa mu zjavil ešte stále vystrašený Belko. Objal ho okolo pása pritisnúc si ho bližšie.

-Vidíš, synku, zachránil si ju. Som na teba hrdý. Naozaj hrdý,- potriasol ním a s láskou sa mu pozrel do vážnej tváre.

Pozerala spod spola privretých viečok a do očí sa jej tisli slzy. Neudržala ich. Radšej odvrátila hlavu k stene.

Na ňu nebol otec hrdý… ani pestúnka, ani nikto z fraucimóru. Usmievali sa, klaňali, obliekali ju, česali, poklonkovali sa jej… ale hrdý na ňu nikto nebol. Nikomu v očiach nevidela takú zvláštnu mäkkosť ako pred chvíľou, keď sa otec uznanlivo pozrel na Belka.

-Čo je? Čo sa deje?!- nahol sa k nej a iba s rukou nad ramenami otriasajúcimi sa plačom napodobňoval pohladenia, lebo dotknúť sa jej neodvážil.

-Bolí ťa niečo, dievčatko?- vystrašil sa.

Neodpovedala. Rozplakala sa ešte viac.

Zvonka sa ozval lomoz, krik a dupot koní.

Je to tu.

Chytil Belka za ruku a stisol.

-Ujdi, synku, rýchlo a skry sa…! Keď bude po všetkom, až potom sa vráť…- zašepkal a vystrčil ho zozadu za chalupu.

Dnu vtrhli vojaci. Vyvalili chatrné dvere a začali váľať všetko, čo im prišlo do cesty.

Jeden z nich objavil Bellu a vzal ju na ruky vyjdúc s ňou von, napriek tomu, že začala kričať, aby ju nechali na pokoji. Ďalší dvaja surovo lapili muža a vysotili ho otvorom von z chatrče. Dopadol pod nohy šľachtených koní, v sedlách ktorých sedeli pán usadlosti a mladý Gaston a povýšenecky hľadeli na špinavú trosku, čo im pristála pod kopytami.

Gaston čosi zašepkal a zoskočil z koňa.

Vošiel do chalupy, o chvíľu z nej víťazoslávne vykráčal s rukou za chrbtom. Tú po dramatickej pauze vytrčil a s posmeškom zahlásil.

-Je to banda sprostých špinavých zlodejov a únoscov, čo sa neštítia ani toho najhoršieho! Tento podliak mi ukradol vzácnu dýku a vážne poranil mňa…- otrčil Bellou doškriabanú tvár, -… aj moju milú snúbenicu!- vystrúhal poklonu smerom k vojakovi, ktorý pevne v sedle pred sebou držal metajúcu sa Bellu.

-Ty klam…- skôr než stihla dopovedať, tvár jej zmizla pod rukavicou vojaka, ktorého kôň sa na povel jej otca otočil a odcválal smerom k ich domu.

-Chopte sa ho a do temnice s ním! Ráno odvisne, chamraď sprostá!… Prehľadať! Všetko! Mal by tu niekde byť ešte ten jeho sopliak! Darmožráči bezočiví, na pánov útočiť sa im zachcelo!- prskal jedovaté sliny mocipán a točil sa s koňom dookola, márne pohľadom pátrajúc po Belkovi.

Vojaci medzitým zviazali ruky s osudom zmierenému mužovi povrazom. Povrazom trhlo a neudržiac sa na jednej zdravej nohe, zvalil sa do prachu. Nemali zľutovanie

Bezmocný Belko radšej odvrátil hlavu a prikrčil sa pod nespracovanou otiepkou ľanu.

 Text: Historický príbeh č. 5

Autorka: Zuzana Martišková

Obrázok: weheartit.com

 Úvodnú časť k príbehu si môžete pozrieť na:

Historický príbeh č. 2 – Svetlá v zákrutách

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.