„Smiem prosiť…“ Niekedy nestačí…

anna3

(úryvok)

Bály.

Ľudia, z kráľovských rodín sa oblečú do najlepších šiat, aké majú doma, orchestrálna hudba hrá celý večer, miestnosťou, plnou výzdoby, rozvoniava večera a na parkete sa zvíjajú tanečné páry. Takto to u nás, na hannoverskom kráľovskom dvore, bude vyzerať za pár hodín.

Komodové hodiny s medailónikom, s vyobrazením jazdca opretého o kmeň stromu, čo pozoruje  svojho hnedého koňa s plavou hrivou vejúcou vo vetre, slastne pasúceho sa na lúke plnej kvetov. Vsadení sú nad ciferníkom hodín, vynímajúci sa na zlatom podklade so vzorom, skrytí pod sklenenými dvierkami v tvare obdĺžnika, ohraničenými drevom smerom k ciferníku, zdobenými zlatým vzorom a po bokoch zlatom zdobenou drevenou  konštrukciou, dole so zlatými nožičkami a navrchu so štyrmi zlatými mini čašami na hranách.

Práve tikajú, čím oznamujú hodinu do začatia bálu.

Nad hodinami sa už klasicky týči veľký obraz mojej matky Žofie Dorotey, po ktorej mám meno, v bielych až strieborných lesklých šatách s čipkami na lemoch rukávov a okolo výstrihu, v ktorom má perlový náhrdelník upnutý tesne okolo krku. Cez šaty má prehodený modrý plášť, jednou rukou drží môjho staršieho brata Juraja Augusta, ktorý má zas meno po otcovi, stojí v karmínovočervenom plášti s motýlikom pod krkom, za ktorým sa skrývam ja v olivovohnedých šatách. Všetko zaobalené v mohutnom, ako inak, zlatom zdobenom ráme.

Toto je moja jediná spomienka na matku a som rada, že mi otec dovolil si ten obraz zavesiť do izby. S matkou som sa totižto nevidela, od kedy sa rozišla s otcom a my žijeme s babičkou z otcovej strany.

Princezná, veď sa už toľko nehmýrte!- ozve sa mi za uchom nepríjemný hlas, mojej najnenávidenejšej dvornej dámy, ktorá karhá mňa namiesto komornej, čo mi práve zaťahuje korzet, na ktorý mi ešte ďalšia navlečie šaty.

Trochu sa ešte pohmýrim, aby som ju vyprovokovala a potom už stojaca nehybne sa započúvam do hudby,  prichádzajúcej z tanečnej sály, kde práve cvičí orchester…

 Za zvukov Händlovej Vodnej hudby schádzam v ružových lodičkách na nižšom opätku, vo svetloružových šatách z hodvábu, s oblúkovým výstrihom, na  ktorý upútava pozornosť náhrdelník s rubínmi. Takmer nehýbem rukami s rukávmi tesne pod lakeť, zdobenými výstrednými detailmi, čipkami, stuhami na ich lemoch, aj na lemoch sukne podopretej kovovou obručou. Nonšalantne smerujem po schodoch, držiac si pri tom sukňu tesne nad členkami, ako sa na slečnu v mojom veku patrí, do miestnosti plnej ľudí.

Vyzerá presne tak, ako som si to predstavovala. Na jednej strane miestnosti sú stoly zakryté žiarivo bielymi obrusmi so zlatou výšivkou, plné jedla, od rôznych druhov zákuskov, až po pečenú hus, v strede miestnosti na parkete sa rozpráva pár osôb s čašami plnými nášho najlepšieho vína v rukách a po bokoch je moja rodina vítajúca každého nového človeka, ktorý vstúpi do miestnosti.

-Otec!- rozbehnem sa, celkom proti pravidlám bontónu, cez polovicu sály za otcom vo voľnej košeli striebornej farby, s rukávmi kužeľovitého tvaru, pri zápästí stiahnutými, prepásaným cez brucho červeným opaskom a do kríža červenou šerpou, cez ktorú má prehodený tmavomodrý plášť a v strieborných úzkych nohaviciach vyzerá na svoj vek trochu smiešne.

Pridŕžam si šaty, aby som sa nepotkla, ignorujúc pri tom rozhorčené pohľady otcových diplomatických priateľov a skočím mu do náručia. Otec sa so mnou otočí okolo svojej osi, pričom moje šaty začnú v polkruhu viať a už samotnú si ma, držiac za jednu ruku, pootočí, aby ma videl z každej strany.

 -Žofia, aká si dnes nádherná,- zloží mi otec kompliment a mne sa nahrnie červeň do líc.

bal-Veru, milá sesternička, dnes si prekrásna,- pridá sa k nemu môj bratranec Fridrich Viliam, v obtiahnutej košeli farby kože, ktorú ma cez stred prepásanú tmavomodrou až čiernou šerpou a obtiahnutých nohaviciach, podobným tým otcovým, on však vôbec nevyzerá smiešne, ale…

Na počesť jeho návratu sa vlastne tento bál koná. To je jediné mínus tohto bálu. Vlastne dva. To že sa koná na jeho počesť  a to, že tu je.

-Ďakujem,- ironickým tónom mu odpoviem, dosť nápadne na to, aby pochopil, že mi je proti srsti, že tu je a dosť nenápadne na to, aby si to babička všimla.

Nervózne uhýbajúc pohľadom raz doprava, raz doľava a hľadajúc miesto, kam by som sa pred Fridrichom zašila, ma on sám vyruší.

-Smiem prosiť?- s nefalšovaným úsmevom na tvári sa ma opýta. Očividne za tých pár dní, čo je na tomto dvore, nepochopil, že mi je ľahostajný, aj napriek tomu, že ku mne prejavuje náklonnosť.

  Mlčím. Možno pochopí.

-No len choď, Žofia, je neslušné odmietnuť pozvanie do tanca,- zamieša sa po chvíli môjho mlčania do nášho „dialógu“ moja babička, v mohutných čiernych šatách, s výstrihom olemovaným zlatou čipkou, s čiernym dáždnikom v pravej ruke, skrytej v tenkej čiernej rukavičke.

-Bude mi cťou si s tebou zatancovať, Fridrich,- s falošným úsmevom, s iróniou v hlase a nechuťou nakoniec odpoviem na ponuku. Nebyť babičky, už by som zdrhla.

Fridrich, žiariaci spokojnosťou, sa mi ukloní, predostrie pravú ruku, aby som do nej ja mohla vložiť tú svoju. S mojou dlaňou v tej jeho pyšne sa nesúc cez celú sálu na mňa žmurkne.

Bŕŕŕ. Zhnusím sa.

Text: Historický príbeh č. 7

Autorka:  Ľudmila Zimmermannová

Obrázky: frisss.hu, m.cdn.blog.hu

 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.