Ruže

2013-05-17_02-622x415

Príbeh  Andreja Hadika /1710–1790/,  husárskeho kapitána, ktorý za svoje vojenské zásluhy získal šľachtický titul v roku 1722.

Ruže

Nie, nie som skromný, to uznám, ale ani nemám dôvod byť takým, veď ako slávny gróf z Futaku, generalissimus Andrej Hadik som dosiahol vo svojom živote, aj vo vojenskej kariére všetko, čo sa len dalo. Áno, bol som odvážnym a čestným veliteľom, vojaci ma milovali a dôverovali mi, a to do takej miery, že sa to občas nepáčilo mojim nadriadeným. Najzvláštnejšiu príhodu som prežil pri meste Alexináč, kam sme sa len ťažko prebojovali. Bol to močaristý vidiek s malým hradom uprostred. Znamenal pre nás nebezpečenstvo nečakaných útokov, keďže ho obsadili Turci. Poverili ma dobyť ho, čo bol ozajstný kumšt, pri takom prefíkanom protivníkovi, akým bol povestný Hassan paša. Ten bol známy aj svojím silným delostrelectvom. Podľa rozkazu sme mali len obkľúčiť hrad a nechať obyvateľstvo vyhladovať. Čakali sme týždeň, dva, nič sa nedialo, všade vládlo ticho, na hrade sme nevideli žiadny pohyb. Moji vojaci trpeli, trápila ich malária,  prosíkali ma, aby som zavelil na útok. Celý chorý som vydržal ešte týždeň, potom som sa rozhodol konať na vlastnú päsť. Bude ako bude, alebo dobyjeme hrad, alebo padnem v boji, pred vojnový súd sa aj tak nedostanem. Vymyslel som plán útoku.

Pod rúškom tmy sme sa plazili k hradu, kone sme nechali vzadu, v skrýši. Na svitaní sme nabehli k bráne a baranidlom sme do nej celou silou udreli. Dvere sa nerozbili, ale na naše prekvapenie rozleteli, neboli zvnútra zaistené. Zapískal som na znamenie  a s vytasenými mečmi sme vbehli dovnútra. Nikde nebolo nikoho. Hassan paša bol ešte prefíkanejší, ako sme si mysleli. Ušiel zo svojimi ľuďmi ešte pred naším príchodom, stihol si zobrať so sebou aj trámy zo strechy. Na stene vnútornej budovy nechal odkaz v tureckom jazyku, v maďarčine, v srbčine a pre istotu aj v nemčine:

„Veľmi Vás prosím, zaobchádzajte opatrne s mojimi ružami, sú to moje najmilšie kvetiny a čoskoro sa k nim vrátim.“

Naozaj sme našli v malej záhrade zopár kríkov ruží. Sklamaní a rozzúrení vojaci ich chceli šabľami rozsekať na kúsky, ale zakázal som im to. Proti ružiam vojnu nevediem. A keď Hassan paša dokáže získať hrad nazad, tak si ich aj zaslúži. A naozaj ich čoskoro uvidel. Po krátkej dobe sme sa museli stiahnuť s vojskom až k Belehradu. Cisár uzavrel konečne mier so sultánom, hranice vyznačili tak, ako boli pred vojnou. Preto som musel v močiaroch chytiť lámku na celý život v najnezmyselnejšej vojne. Preto zomierali tisíce vojakov v bojoch, aj na rôzne infekcie a choroby. Už sme si chystali veci na odchod z Belehradu, keď môj pobočník hlásil tureckú návštevu hľadajúc menovite mňa. Prekvapený som hľadel na dôstojníka v turbane, v červenej sutane, v žltých čižmách a s veľkou, zaokrúhlenou šabľou. Dôstojník mal čierne fúzy a bradu. Teraz, po podpísaní mierovej dohody sme už neboli nepriateľmi. Pristúpil som k nemu, podávajúc svoju pravicu. Prijal ju a ozval sa v srbčine, keď sa predstavil ako Hassan paša. S úsmevom povedal:

„Osobne som sa chcel poďakovať, že ste nedovolili, aby sa ublížilo mojim ružiam. Ste statočný človek a ozajstný vojak, kapitán Hadik.“

Potešili ma jeho slová, ale nerozumel som, odkiaľ vie o tom všetkom. Vyrozprával, ako bol u mňa vojakom, ako zostal na bojisku bez zjavnej známky života, vrátil sa do tureckého tábora, podal hlásenie a vrátil sa späť. Dokonca bol to on, kto držal baranidlo a s výkrikom sa hnal do útoku. Svojimi fúzami a bradou bol nenápadný medzi mojimi srbskými vojakmi. Tuším sám bol Srbom. Od ukončenia vojny sa chystal  mi poďakovať, lebo vraj je oveľa krajšie sedieť v mieri a v pokoji v záhrade pri ružiach s milovanou ženou a čítať jej zaľúbené básne.

Text: Historický príbeh č. 8

Autorka: Mária Gorelková

Obrázok: madari.sk

 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.