Nie vždy je svet taký spravodlivý, ako by sme si priali

01

Nie vždy, je svet taký spravodlivý, ako by sme si priali.

Kapitola prvá

8. august 1860, Južná Karolína

„Chyťte ju!“ zvrieskol niekto, no dievčina neváhala ani sekundu a rozbehla sa ozlomkrky preč. Za sebou začula výstrel, ale nedbala na to a snažila sa ešte zrýchliť. Srdce mala až v krku, ale neprestávala utekať. Ani nevie, kedy sa zastavila, no už nevládala. V nohách a pľúcach cítila ostrú bolesť. Vyčerpane sa zvalila do tieňa veľkého stromu a sťažka oddychovala. Nepoľavila však na ostražitosti, oči jej kmitali zo strany na stranu a starostlivo mapovala územie. Keď sa uistila, že naokolo niet ani duše, privrela viečka a zaspala. Keď opäť otvorila oči, rozprestieral sa nad ňou dlhý tieň. Zreničky sa jej od strachu rozšírili a vyskočila v snahe ujsť, hoci vedela, že ak má tú vec, čo vydáva strašný rachot, nemá šancu. Muž však cúvol a zdvihol ruky na znak kapitulácie. Potichu sa jej prihováral, uisťoval ju, že jej nechce ublížiť a hoci si bol takmer istý, že mu nerozumie, zdalo sa, že sa trochu upokojila. V ruke držal malý mech a podával jej ho, no ona si ho odmietla vziať, hoci umierala od smädu. Muž si povzdychol a hodil mech pred ňu. Siba sa po neho opatrne zohla, no nespúšťala oči z muža pred sebou. Najskôr k vode privoňala, avšak takmer okamžite ju začala hltavo piť. Keď dopila, opäť na chlapa nedôverčivo zazrela. Ten ukázal na seba a povedal: „James.“ Potom ukázal na ňu, no ona nechápala. Chlap gesto zopakoval a opäť vyslovil svoje meno. Siba chvíľu premýšľala, no nakoniec ukázala na seba a vyslovila svoje meno. Muž sa usmial a pokynul jej, aby ho nasledovala. Siba zaváhala, no nakoniec vykročila. Niečo v mužových očiach ju presvedčilo dôverovať mu…

 Kapitola druhá

6. júl 1861, Južná Karolína

„Siba!“ kričal plavovlasý malý chlapec, utekajúc pomedzi bavlníky. Už naozaj nevládal, a tak nečudo, že pri ďalšom kroku zakopol o hrudu hliny trčiacu zo zeme a spadol. Malému chlapcovi z očí vyhŕkli slzy a začal pofňukávať. Ležiac na bruchu zaregistroval ako sa nad ním zjavil tieň a otočil hlavu, aby dovidel na postavu, ktorá sa nad ním týčila. „Čo sa stalo Jack? Prečo ležíš na zemi a plačeš?“ opýtal sa ho otec a natiahol k nemu svoju veľkú ruku.  Jack sa posadil, zotrel si z líc vlhké cestičky po slzách a chytil sa otcovej dlane, ktorá mu pomohla na nohy. „Opäť mi ušla,“ posťažoval sa a smrkol. Otec si len povzdychol a oprášil synovi oblečenie. „Keď ťa mama uvidí, dostaneme obaja.“ Cestou domov Jack ešte stále premýšľal,  ako to, že mu Siba vždy utečie. Otec si všimol synov smutný pohľad a pokúsil sa mu konečne vysvetliť, prečo Siba tak vyniká v behu. „Jack, Siba vyrástla v Afrike, nevieme si ani predstaviť, koľkokrát musela utekať pred divou zverou, aby si zachránila vlastný život, hoci bola len malé dieťa. Je rýchla a vytrvalá ako gazela, nemôžeš sa s ňou rovnať, aspoň zatiaľ nie. Ale ak sa budeš snažiť, jedného dňa by si mohol byť silnejší a rýchlejší než ona.“ Jack na otca pozrel svojimi veľkými modrými očami a zamyslel sa. Potom sa zoširoka usmial. „Samozrejme, budem sa veľmi snažiť! Vyrastiem a budem veľmi silný ako ty, ocko, a rýchlejší ako kedy bola Siba! A potom sa už nebude Siba musieť ničoho báť, lebo ja ju ochránim,“ nadšene hrkútal chlapec a otec ho láskyplne pohladil po strapatých vlasoch.

Kapitola tretia

17. október 1861, Južná Karolína

„Oni ju odvliekli! Zobrali nám Sibu! Otec, ja som nedokázal nič urobiť, mali zbrane a ja som nevedel, čo mám robiť! Som taký zbabelec, snažil som sa, chcel som byť silnejší, ale stále to bolo málo a Sibu som aj tak nedokázal ochrániť!“ Ešte stále mladý chlapec, sotva trinásťročný, zatínal päste a z očí mu tiekli slzy hnevu a hanby. James Clayton na svojho syna pozrel s ľútosťou v očiach a tichým hlasom prehovoril: „Nemôžeš za to, bol si statočný, chcel si ju chrániť. Bohužiaľ, nemohli sme tomu zabrániť, ani ty a ani ja.“ Pohladil syna po hlave a ten sa mu vrhol do náručia tlmene vzlykajúc otcovi do košele. Po chvíli sa od otca prudko odtrhol, zotrel si slzy a odhodlane sa zahľadel do otcových očí. „Nájdem ju, možno nie dnes, ale jedného dňa ju nájdem a opäť bude s nami. Potom nedovolím už nikdy nikomu, aby jej ublížil!“ Otec bol udivený synovým odhodlaním a hoci aj on by ju najradšej našiel, v období občianskej vojny musí dbať na bezpečie vlastnej rodiny, a nie riskovať ho kvôli malej černoške, aj keď im prirástla k srdcu a bola skoro ako ich vlastná dcéra.

Kapitola štvrtá

2. marec 1865, Južná Karolína

Jack sa skláňal nad posteľou a hľadel na trasúce sa ženské telo, orosené potom. V očiach mal bolesť, no neplakal. Z malého chlapca rástol mladý muž, silný a rýchly, presne ako si prial. Ale oplatilo sa mu zosilnieť, keď svoje predsavzatie aj tak nedokázal splniť? Po tých rokoch pátrania ju konečne našiel, ale radosť sa nedostavila. Nepomohol nijaký doktor. Pred ním totiž leží jeho milovaná Siba, zbičovaná, vyhladovaná a chorá, umierajúca…

Text: Historický príbeh č. 9

Autorka: Martina Kapolková

Obrázok: sme.sk

 

 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.