Honba nacistov za Svätým grálom

Odhaľte, koho poveril Heinrich Himmler hľadaním vzácnej relikvie a kam pátranie po Svätom grále nacistov priviedlo. Ako súviselo ich pátranie so stredovekou sektou katarov a čo mohli s grálom urobiť, ak ho skutočne našli?

Posadnutosť Heinricha Himmlera

Svätý grál patrí k najznámejším a najhľadanejším relikviám v histórii. Podľa legendy ide o čašu, z ktorej pil Ježiš Kristus počas Poslednej večere a do ktorej bola neskôr zachytená Ježišova krv po jeho pribití na kríž. Niektorí ľudia veria, že grál používal už Abrahám a že bol súčasťou bájneho židovského pokladu, ktorý bol prenášaný z miesta na miesto spolu s Archou zmluvy. Príbeh sa postupom času menil, občas hovoril o tácke, najčastejšie však spomínal kalich, ktorého zázračná moc prináša večný život. Relikviu hľadali mnohí a stala sa tiež súčasťou príbehu o kráľovi Artušovi a jeho rytieroch.

O vzácny predmet sa zaujímal aj Heinrich Himmler (1900-1945), fanatický nacista a veliteľ obávaných jednotiek SS. Je známe, že ho fascinovala astrológia, okultné vedy a nemecká pohanská minulosť a v duchu jej tradícií formoval svoje jednotky. Ako vodca SS sa stal v podstate hlavou kultu a chcel vytvoriť nový rád, ktorý by dominoval v Európe nasledujúcich tisíc rokov.    

Pre výpravu za Svätým grálom si Himmler vyhliadol spisovateľa Otto Rahna (1904-1939), ktorý bol popredným nemeckým odborníkom na túto tému a vyznal sa v severskej mytológii a legendách. Obľuboval mýt o rytierovi Percivalovi, tak ho v epickej básni podal Wolfram von Eschenbach v 13. storočí. V jeho verzii bol grál tvrdným tmavým kameňom, ktorý dával zdravie aj večný život a rytier Percival ho napokon našiel na mýtickom hrade.

Katarské dedičstvo v Pyrenejách

Rahn skúmal pozadie mýtu a snažil sa zistiť, ktoré historické postavy boli predobrazom tých literárnych. Našiel stopy v trubadúrskych piesňach, ktoré spomínali stredovekú sektu katarov, ktorí vraj boli veľmi bohatí a vlastnili vzácnu relikviu, kameň, ktorý spadol z nebies a ktorým bol podľa Rahna Svätý grál. V priebehu 12. storočia pôsobili katari predovšetkým v južnom Francúzsku, kde tvrdili, že pre komunikáciu medzi človekom a Bohom nebol potrebný prostredník a tým pádom celá cirkevná hierarchia.

Pápež označil katarov za kacírov a nechal proti nim vyslať križiacku výpravu. Katari boli prenasledovaní a ich posledným útočiskom sa stala horská pevnosť Montségur na úpätí Pyrenejí. V roku 1244 bola pevnosť po niekoľko mesiacov obliehaná, až napokon padla a poslední katari boli usmrtení. Po vstupe do hradu však križiaci nenašli žiadne stopy po domnelom poklade katarov a v priebehu rokov vznikli mnohé legendy o tom, čo sa vlastne s katarským pokladom stalo.

Väčšina ľudí sa domnievala, že katarom sa podarilo poklad dostať z hradu von skôr, než jeho obrana padla a schovali ho v sieti jaskýň, ktoré sa tiahnu pod okolitými horami. Rahn tomuto mýtu veril a v roku 1931 cestoval do odľahlej oblasti francúzskych Pyrenejí, kde skúmal rozsiahly jaskynný systém. Hoci nebol skúseným archeológom, našiel na stenách jaskýň zvláštne rytiny a tiež ľudské kosti, ktoré považoval za pozostatky katarov. Rahn bol presvedčený, že ak by jaskyne mohol detailne skúmať, grál by našiel, časom sa mu však minuli peniaze a tak musel svoju výpravu ukončiť.

Rýchly vzostup a náhly pád Otta Rahna

O svojom výskume vydal v roku 1933 Otto Rahn knihu, ktorá sa dostala do rúk Heinricha Himmlera. Sám Rahn nikdy neprejavoval záujem o politiku nacistov, Himmler mu však ponúkol, že bude jeho výskum financovať. Podmienkou bolo, aby vstúpil do jednotiek SS, čo Rahn urobil a v roku 1936 získal hodnosť Obersturmführer. Rahn dostal štedrú finančnú odmenu a čoskoro vydal v roku 1937 svoju druhú knihu, Luciferov dvor, napísanú na základe prieskumu jaskýň v okolí Montségur.

Himmler posielal Rahna do rôznych lokalít po celej Európe, v ktorých mal hľadať Svätý grál. Rahn hľadal dôkazy, aby dokázal nacistom svoju cenu, v priebehu dvoch rokov sa mu však žiadnu stopu po vzácnej relikvii nájsť nepodarilo a postupne tak Himmlerovu priazeň strácal. Moc jednotiek SS medzitým narastala a Rahn si začal uvedomovať, že mu hrozilo nebezpečenstvo, pokiaľ jeho výskum neprinesie nejaký pokrok.

V roku 1937 Himmler Rahna skutočne zbavil jeho hodnosti a poslal ho ako strážneho do koncentračných táborov Dachau a Buchenwald.  Rahn sa chcel z podobnej pozície dostať čím skôr, chcel pokračovať vo svojom pátraní a zároveň sa obával, že vyjde najavo jeho homosexuálna orientácia a fakt, že mal židovských predkov z matkinej strany. V marci 1939 sa však tieto informácie dostali k Rahnovým nadriadeným a on vedel, že jeho koniec je blízko. Nasadol preto na vlak smerujúci do Álp a vydal sa do hôr len s fľašou whiskey a práškami na spanie. Zaujímavosťou je, že pre svoj skon si Rahn zvolil dátum okolo 16. marca, na ktorý pripadalo výročie pádu posledného útočiska katarov.

Hľadanie Svätého grálu pokračuje

Aj po vypuknutí druhej svetovej vojny sa Himmler naďalej zaujímal o Svätý grál. V roku 1940 sa zúčastnil cesty do Barcelony, kde sa Nemci snažili presvedčiť Španielsko, aby po ich boku vstúpilo do vojny. Himmler vtedy navštívil opátstvo Montserrat v Pyrenejách, kde sa podľa starej katalónskej piesne nachádzala tajomná krstiteľnica života pripomínajúca grál. Rozprával sa s jediným nemecky hovoriacim mníchom v opátstve, ten mu však pri hľadaní nepomohol.

Tému honby nacistov za Svätým grálom spracoval vo svojom diele Smaragdový pohár americký spisovateľ Howard Buechner, ktorý pôsobil koncom druhej svetovej vojny ako prieskumník a chirurg v Európe. Do svojej knihy zahrnul informácie, ktoré sa mal dozvedieť od zajatého dôstojníka SS. Ten Buechnerovi potvrdil, že po návrate zo Španielska zameral Himmler pozornosť znovu na francúzske Pyreneje, tentokrát sa však pri vedení pátrania už nespoľahol na akademikov, akým bol Otto Rahn, ale na vojenského hrdinu ríše.

Tým mal byť obávaný veliteľ a oddaný nacista, Otto Skorzeny (1908-1975), ktorého podľa Buechnerovej knihy poveril v marci 1944 Himmler tajnou misiou, v rámci ktorej mal hľadať Svätý grál v okolí francúzskeho hradu Montségur. Ako skúsený vojak mal zistiť, ako mohli katari aj so svojim pokladom uniknúť z hradu, ktorý z troch strán obklopovali nepriateľskí vojaci a na štvrtej strane bola hlboká priepasť. Po skúmaní hradného brala prehlásil, že katari sa mohli na lanách spustiť cez hradné múry dolu útesom.

O niekoľko dní neskôr, dňa 16. marca 1944 došlo k 700. výročiu masakra katarov, kedy vraj skupina miestnych obyvateľov realizovala malý spomienkový obrad pod hradom a nad hlavami im preletelo nemecké lietadlo vytvárajúce na oblohe symbol katarského kríža. Buechner uvádza, že to bolo Himmlerove znamenie, že Skorzeny Svätý grál skutočne našiel. Problém s podobným tvrdením však spočíva v tom, že v tento deň sa Otto Skorzeny zúčastňoval bojov na území Juhoslávie a nemohol teda súčasne hľadať vo Francúzsku grál.

Hodnovernosť Buechnerovho diela spochybňujú aj ďalšie pasáže, ktoré uvádzajú, že Nemci neskôr grál previezli ponorkou do Antarktídy, kde ho umiestnili do ľadovej jaskyne v tajnej nacistickej základni. Príbeh je teda zjavným výmyslom, hoci sa zakladá na reálnej honbe nacistov a predovšetkým túžbe Heinricha Himmlera objaviť Svätý grál.    

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Lovci záhad (E07 Himmler a Svätý grál)

Obrázok: images.spot.im/v1/production/kyf0fpmpqekugfmztwne

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.