Imre Kertész – spomienky na holokaust


31. marca tohto roku zomrel vo veku 86 rokov maďarský spisovateľ a držiteľ Nobelovej ceny Imre Kertész. Tento pán patrí k najvýznamnejším maďarským autorom súčasnej doby. Vo svojej tvorbe čerpal z vlastných spomienok na holokaust a na každodenný život v koncentračnom tábore, ktorý sa paradoxne nemôže nazývať „každodenný“.

kerteszV roku 2002 získal Kertész Nobelovu cenu za svoje celoživotné dielo. Bol prvým maďarským autorom, ktorý bol ocenený týmto spôsobom. Za cenu bol vďačný a uvedomoval si, že jeho literatúra sa šíri po Európe práve vďaka prekladu do nemeckého jazyka. Keď získal ocenenie, nezabudol dodať, že je to cena pre samotnú maďarskú literatúru, nie pre neho ako osobu. 

Jeho celoživotné dielo bolo poznačené obdobím puberty, počas ktorej si na vlastnej koži zakúsil život v Osvienčime a Buchenwalde. To, aký veľký vplyv na jeho život a samotnú literatúru malo toto obdobie, dokazuje citát z knihy Fiasko

„Keď chcem hovoriť o niečom celkom inom, hovorím o Osvienčime. Som médium duší z Osvienčimu.“

Kertész sa narodil 9. novembra 1929 v Budapešti a vyrastal v židovskej rodine. Ako pätnásťročný bol deportovaný do Osvienčimu. Nástrahy 2. svetovej vojny sa mu podarilo prežiť. Následne pracoval ako redaktor, bol tiež autorom divadelných hier a prekladateľom Nietzscheho či Wittgensteina. Kertész začal spracovávať aj svoje skúsenosti z Osvienčimu. Na diele pracoval od roku 1960 do roku 1973, pričom dielo Človek bez osudu vyšlo v roku 1975.

Voľným pokračovaním bola kniha Kaddiš za nenarodené dieťa. Hlavný hrdina tejto knihy síce prežil besnenie v koncentračnom tábore, ale po zvyšok života sa obával, že všetko, čo tam prežil, sa môže kedykoľvek vrátiť. Bol to psychicky zlomený človek, ktorý žil v neustálom strachu, a preto sa nedokázal socializovať. Takýmto spôsobom autor poukázal na to, že mnohí židia ostali poznačení svojimi skúsenosťami z tábora. Môžeme preto o nich tvrdiť, že svoje prežitie vlastne ani neprežili.

Hlavným cieľom Kertészovej literatúry bolo neostať ticho a povedať, ako to bolo v koncentračnom tábore, aby na to nikto nikdy nezabudol. To popísal vo svojom vrcholnom diele Človek bez osudu. Hlavný hrdina je pätnásťročný chlapec, ktorý počas svojho dospievania vedie boj o prežitie. O tom, akú beznádej pociťoval človek v koncentračnom tábore, svedčí nasledujúci úryvok z knihy.

„Môžem smelo tvrdiť, že určité pojmy plne pochopíme jedine v koncentráku. Častou postavou hlúpych rozprávok môjho detstva bol napríklad pútnik, ktorý sa v nádeji za princezninou rukou dal do služby kráľa, a to s radosťou, lebo ide predsa len o sedem dní. Avšak sedem dní je u mňa sedem rokov, povedal mu kráľ. A to isté môžem tvrdiť aj o koncentračnom tábore. Nebol by som nikdy veril, že sa zo mňa tak rýchlo môže stať starček. Doma to chce čas, prinajmenšom päťdesiat, šesťdesiat rokov, tu stačili tri mesiace, aby moje telo vypovedalo službu.“

___________

Autorka: Veronika Dziaková

Zdroje:

KERTÉSZ, Imre. Člověk bez osodu. Praha: Academia, 2009, 209 s.

faz.net/aktuell/feuilleton/auszeichnung-einer-der-letzten-imre-kertesz-bekommt-literatur-nobelpreis-2002-140979.html

Obrázok: pi-news.net/wp/uploads/2016/04/imre_kertesz-440×256.jpg

 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.