Inkvizícia a boj za reformy

Magistra História nedávno publikovala článok Inkvizícia – ťažké bremeno cirkvi. Dnes budeme v odhaľovaní pravdy ukrytej za temnou legendou 450-ročnej histórie rímskej inkvizície pokračovať. Zameriame sa na proces vedený proti astronómovi Galileovi (1564-1642), zoznámime vás s inkvizítormi 17. a 18. storočia, no pozrieme sa aj na hlavy cirkvi, ktoré boli naklonené novým myšlienkam. 

Cirkev začína bojovať s prírodnými vedami

Robert_Bellarmine

Robert Bellarmine

V časoch, o ktorých sa budeme baviť, sa pápežský úrad síce posilnil, ale hranice medzi katolíkmi a protestantmi sa prehĺbili. Palác Svätého ofícia v Ríme sa tak stáva centrom katolíckej protireformy a obrody. V jeho archíve sa zistilo, že inkvizítori  skúmali každé nové učenie a rozhodovali, či je v súlade s katolíckou vierou. Určovali, čo je pravoverné a čo naopak už kacírske. Doslova tak vynášali rozsudky o živote a smrti. Na druhej strane, aj mnohí inkvizítori písali knihy a prichádzali s novými myšlienkami.

Kardinál Robert Bellarmine (1542-1621) bol považovaný za najvýznamnejšieho teológa svojej doby, pričom jeho spisy boli obdivované aj jeho odporcami. Považoval sa za šedú eminenciu Svätého ofícia, teda obávanej rímskej inkvizície. Práve on riešil s Galileom otázku, či je stredom vesmíru Zem alebo Slnko. Obaja sa stretli najskôr ako učenci, neskôr sa už ale venoval Bellarmine Galileovi z pozície inkvizítora. Niekto totiž autora známeho výroku A predsa sa točí! (Eppur si muove!) udal, čo bolo však v tejto súvislosti dosť neobvyklé. Nikdy predtým sa totiž rímska inkvizícia prírodnými vedami nezaoberala. V skutočnosti sa však viac stíhali autorove zámery než vecný obsah.

Unikátna idea heliocentrizmu

Problematickou bola pre inkvizíciu v Galileovom diele myšlienka odporujúca doterajšiemu názoru na svet, a teda heliocentrizmus. Dovtedy bola stredom vesmíru Zem, teraz to zrazu malo byť Slnko. Táto myšlienka nepochádza ale od samotného Galilea, bola staršia a pôvodne nikoho nepohoršovala, pričom poslúžila dokonca aj na výpočet nového gregoriánskeho kalendára pre pápeža. Pre Galilea však idea heliocentrizmu nepredstavovala len učenie, ale aj nespornú pravdu. Hoci dielo Mikuláša Kopernika (1473-1543) vyšlo už v roku 1543 a cirkev naň bola opakovane upozornená, začala mu venovať bližšiu pozornosť, až keď začal Galileo šíriť Kopernikovo učenie, nakoľko mohli podobné názory ohroziť tradičný pohľad na svet. Nešlo totiž len o spor medzi Slnkom a Zemou, ale aj o fakt, že prírodné vedy si dovolili nesúhlasiť s kresťanstvom a súperiť s Bibliou, čím bolo zároveň spochybňované vytvorenie človeka ako vrcholu stvorenia v strede sveta. Význam človeka sa mení, zrazu bol vytrhnutý zo stredu vesmíru. Kardinál Bellarmine nemohol dovoliť, aby sa Galileo hral na teológa, vedel však tiež, že menu cirkvi by podobný proces neprospel. Preto sa uchýlil k ľsti a zavrhol ako kacírsku celú ideu heliocentrizmu.  Nepredpokladalo sa však, že tento zákaz má platiť večne a nemôže byť nikdy pozmenený. Bellarmine raz na súkromnej návšteve Galilea varoval a vyzval ho, aby prestal verejne podporovať Kopernikovu teóriu. Povolil mu však pokračovať v ďalšom bádaní. Podobne podporoval aj Giordana Bruna. Všeobecne je Bellarmine považovaný za veľmi inteligentného človeka, za ktorého pôsobnosti získala inkvizícia ľudskú tvár a keď zomrel, strážili jeho telo kardináli, ktorí hľadali stopy po stigmách a považovali ho za svätca.

Proces s Galileo Galileom

V prvej polovici 17. storočia vyústila dlhoročná nevraživosť medzi katolíkmi a protestantmi v konflikt, neskôr označovaný ako Tridsaťročná vojna (1618-1648). Tá po sebe zanechala nielen milióny mŕtvych, ale aj materiálne a finančne spustošenú Európu. Tiež pápežstvo sa ocitlo v zlom stave, v ktorom ho zanechal márnotratný pápež Urban VIII. (1568-1644). Ten túžil po dobrom mene a Galilea presvedčil, aby napísal knihu, v ktorej by porovnal dva pohľady na svet, ten cirkevný a vedecký. Poskytol mu dokonca podklady pre teóriu geocentrizmu založenú na myšlienke Zeme v strede vesmíru. Galileo tieto myšlienky skutočne využil, vložil ich však do úst sprostáčika, zatiaľčo vysoko vyzdvihol Kopernikovu teóriu.

To pápeža nesmierne popudilo. Obvinil starého a chorého Galilea z opakovaného kacírstva. Hrozili mu mučením a Galileo sa nakoniec inkvizícii podrobil. Zľakol sa, pretože bol veľmi hlboko veriacim kresťanom, ktorý sa nechcel pohádať s cirkvou. Aj preto svoje učenie odvolal. Inkvizičný súd odsúdil Galilea na dlhoročné väzenie, mohol si ho však odpykať vo svojom dome na vidieku, kde pokračoval v bádaní. Už sa však nedočkal potvrdenia svojich teórií, ktoré sa síce neskôr ukázali ako pravdivé, ani vtedy však inkvizícia svoj omyl neuznala.

Galileo

Galileo sa obhajuje pred Svätým ofíciom

Začína sa vek slobody, prebudenia a osvietenstva

Európa síce postupne vstupuje do nového veku, cirkev však zostáva na tom istom mieste a zaostáva za pokrokom. Sto rokov po smrti Bellarmina sa o novú reformu inkvizície snaží ďalší muž, arcibiskup talianskej Bologne a inkvizítor Svätého ofícia Prospero Lambertini (1675-1758). Ten bol vedúcim odborníkom katolíckej cirkvi na otázku kanonizácie, teda uznávania svätcov. Jeho úlohou bolo domnelé zázraky vysvetľovať a odhaľovať tak falošných svätcov, pričom ako kriminalista skúmal aj správy o zločinoch upírov z Transylvánie.

Zdravý skeptik Lambertini bol pravým človekom svojej doby, éry prebudenia, čo sa chce zbaviť prachu nevedomosti minulých storočí. Prichádza doba slobody a spolu s ňou aj hlasné snívanie o konci diktátu štátu a cirkvi. Inkvizícia však stále neprestáva vzbudzovať hrôzu, hoci na hraniciach už nekončia samotní kacíri, ale skôr ich knihy, ktorých počas osvietenstva vzniká veľmi veľa. Najväčšiu nenávisť cirkvi vzbudzuje svojou veľkou kritikou filozof Francois-Marie Arouet, známy pod pseudonymom Voltaire (1694-1778), keďže je k inkvizícii veľmi kritický.

Lambertini disponoval tak harmonickou povahou, ako aj širokým rozhľadom. Bol dobrým rečníkom, obľubu nachádzal aj vo vtipoch a dokázal sa baviť s každým. Hoci cirkev sa v jeho časoch rozšírila už po celom svete, zdanlivo neobmedzená moc Vatikánu bola v skutočnosti len ilúziou. Kresťanskí panovníci v krajinách ako Francúzsko, Španielsko a Rakúsko sledovali totiž vlastnú absolutistickú politiku. Pápežova pozícia sa teda zmenila z otca kráľov a kniežat na významného prostredníka v strede Európy.

Nový pápež sa nadchol pre Voltaira

V roku 1740 sa konali voľby pápeža a hoci sa kardináli bavili v uzavretom priestore, neboli v skutočnosti nezávislí. Všetky veľké kresťanské ríše sa snažili dosadiť vlastného kandidáta, ktorý by bol poddajným pápežom. Pol roka sa kardináli nevedeli dohodnúť na spoločnom kandidátovi, premrhajúc tak vyše 250 hlasovaní. Napokon zvolili za pápeža Lambertiniho, ktorý tak usadol na pápežský stolec ako pápež Benedikt XIV..

Lambertini

Prospero Lorenzo Lambertini (Benedikt XIV.)

Podarilo sa mu síce rozšíriť moc Vatikánu na úkor mocností, súčasne mal ale veľa problémov s kardinálmi. Nebol totiž ochotný nezasahovať do plánov mocných a až príliš sa nadchol pre dielo nenávideného Voltaira. Vedelo sa aj, že chcel Voltaira získať pre cirkev, hoci bolo známe, že filozof zastával náboženskú toleranciu (písal napríklad aj o islame). Podobné písanie považovala cirkev za výsmech, keďže bola toho názoru, že len ona sama má právo na jedinú platnú pravdu. V dôsledku pozitívneho vzťahu k Voltairovi považujú niektorí nového pápeža za protestanta či kacíra.

Františkánsky mních Lorenzo Ganganelli (1705-1774) bol v tejto dobe poradcom inkvizície, túžil ale postúpiť vo svojej cirkevnej kariére čo najďalej a veľmi kritizoval Voltaira, píšuc o podstate knižnej cenzúry a o svojej túžbe poslať jeho diela na hranicu. Zároveň tak jasne kritizoval pápežov reformný program.

Pápežove snahy o radikálne reformy inkvizície

Postupne sa začali šíriť zvesti, že pápež plánuje otupiť ostrie najsilnejšej zbrane cirkvi, Svätého ofícia a Indexu zakázaných kníh. V pápežskom dekréte písal Benedikt XIV. o tom, že chce preskúmať rozsudky proti mužom ako Kopernik a Galileo, no odporúča aj to, aby cirkev chránila katolíckych autorov pred vlastnou cenzúrou. Proti tejto reforme sa zdvihla vlna kritiky a napokon skončila v archíve, kde sa mala obrátiť v prach. Pápež tak síce oficiálne zostával hlavou Svätého ofícia, to s ním však v skutočnosti viedlo metaforickú občiansku vojnu. Benedikta neustále spory vyčerpávajú, neprestáva sa však súčasne snažiť aj o svätorečenie svojho vzoru, kardinála a inkvizítora Bellarmina. Aj tu však narazil na odpor, keďže Bellarmine bol príslušníkom jezuitského rádu.

Benediktovi asistenti skúmajú prípad Galilea a prichádzajú so záverom, že kliatba voči nemu by mala byť zrušená. Jej uvalenie v roku 1616 bolo správne, nakoľko Galileo v tom čase svoje názory ešte nemohol dokázať, neskôr sa ich však preukázať podarilo. Pápež bol toho názoru, že ani cirkev samotná neomylná nebola a mohla spraviť chyby, čo bolo pre väčšinu kardinálov nemysliteľné. Ak by totiž inkvizícia priznala chyby minulosti, každé jej budúce rozhodnutie by bolo poznamenané pochybnosťami. Tento problém vlastne v cirkvi pretrváva dodnes, aj v súčasnosti jej príde veľmi zaťažko uznať svoje omyly. Napokon bol v tomto prípade uznaný absurdný kompromis, podľa ktorého sa síce Zem točí okolo Slnka, Galileovo dielo zostalo ale naďalej zakázané.

Od snáh o reformy späť ku starej škole

Clemens_XIV

Lorenzo Ganganelli (Klement XIV.)

Dennodenné spory vyčerpali pápeža rovnako, ako zistenie, že nemôže naozaj nikomu dôverovať. Zomrel vo vysokom veku a inkvizícia sa postarala o to, aby z jeho odkazu takmer nič nezostalo. Konzervatívny inkvizítor starej školy Ganganelli sa stáva súčasne kardinálom a nič mu už nebránilo v ceste na cirkevný vrchol. Zároveň boli vyhnaní z mesta jezuiti a 11 rokov po smrti pápeža Benedikta XIV. sa pápežský úrad ocitá v najhoršej kríze od reformácie. V roku 1769 sa opäť volí pápež a z brata Lorenza Ganganelliho sa stáva pápež Klement XIV.

Neúprosný Ganganelli chcel vzkriesiť zašlú moc cirkvi, pričom urputne bránil tradičné metódy Svätého ofícia. Osvietenstvo bolo pre neho hrozbou a jeho šíreniu chcel zabrániť. V roku 1773 však podlieha slabošský pápež tlaku veľmocí a zakazuje rád jezuitov. Pri ich prenasledovaní pritom ignoruje pravidlá, ktorými sa riadila inkvizícia aj v tých najhorších časoch. Nie sú totiž vedené žiadne vyšetrovania, procesy ani rozsudky, jezuitov priamo uväznia bez práva na súd alebo obhajobu. Mnohí zomierajú v kobkách Anjelského hradu od hladu a zimy.

Pápež začína neskôr trpieť bludnými predstavami a stihomamom. Je presvedčený, že jezuiti proti nemu plánujú z väzenia pomstu a chcú ho otráviť. Po svojej smrti zanecháva cirkev oslabenú ako nikdy predtým. Boj za reformy však nekončí.

_______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Tajná inkvizice – Žalář ducha

Obrázky: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/2/20/Saint_Robert_Bellarmine.png/220px-Saint_Robert_Bellarmine.png

simonak.eu/images/obrazky_ostatni_strany/h_k/9_20_2.jpg

upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/f9/Benoit_XIV.jpg

de.wikipedia.org/wiki/Clemens_XIV.#/media/File:Clemens_XIV.PNG

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.