Inkvizícia – ťažké bremeno cirkvi

Už 450 rokov vzbudzuje rímska inkvizícia hrôzu a tento jej obraz pretrváva dodnes. Historici súčasnosti hľadali pravdu skrytú za temnou legendou. V roku 2000 odslúžil pápež unikátnu omšu, v ktorej prosil Boha o odpustenie hriechov, ktorých sa cirkev vo svojom pochmúrnom období dopustila. Toto ťažké bremeno a nezmazateľné znamienko navždy nahlodali to, čo malo zostať nepoškvrnené. Vďaka skúmaniu historických archívov sa môžeme hriešnej cirkevnej minulosti priblížiť o niečo viac. Čítajte magazín Magistra História a nahliadnite na jednu z najkrvavejších etáp dejín.  

inkvizicia

Veľké mená a procesy rímskej inkvizície

Obete inkvizície sú dnes všeobecne známe, kto však boli ich kati? Meno inkvizítora Giulia Antonia Santoriho (1532-1603) vzbudzovalo obzvlášť veľkú hrôzu a vyslovovalo sa len šeptom, aj keď dnes je takmer zabudnuté. Knihy učenca Giordana Bruna (1548-1600) boli zakázané, pálené a zapísané do Indexu zakázaných kníh. On sám bol upálený, preklínajúc všetkých okolo. Dnes stojí na Kvetinovom námestí v Ríme jeho pomník. Ak by ho neupálili, možno by zostal zabudnutý, dal však prednosť smrti pred odvolaním svojich názorov.

Práve v Ríme sa konali procesy tak s Brunom, ako aj Galileom Galileim (1564-1642) a mnohými ďalšími. Tieto procesy sú zdokumentované v archíve spisov a materiálov. Treba poznamenať, že samotná rímska inkvizícia nikdy nezanikla, len sa zmenila na Kongregáciu pre náuku viery. V jej čele stál dlho kardinál Josep Ratzinger (*1927), neskorší pápež Benedikt XVI. Ten sa rozhodol pod nátlakom verejnej mienky archív v roku 1998 otvoriť a bola to celosvetová senzácia (do tej doby bol totiž tento archív tajomstvom tajomstiev). 

Archív svätej rímskej a obecnej inkvizície, alebo ak chcete, tak Svätého ofícia (v roku 1908 sa Rímska inkvizícia zmenila na Sväté ofícium / lat. Sanctum Officium) predstavuje tak dejiny najstaršej a dodnes aktívnej tajnej služby. Index zakázaných kníh (Index Liborum Prohibitorum) odhaľuje dokumenty staré aj päť storočí, ktoré boli až donedávna prísne strážené. Vďaka tomu možno v súčasnosti identifikovať ľudí pracujúcich v inkvizícii, predtým úplne neznámych. Historici chcú pochopiť, ako vtedy inkvizítori mysleli, a tak sa pozreli na veci z ich sudcovského pohľadu. Ako pracovali, ako sa k práci v inkvizícii dostalo a ako v nej spravili kariéru? Špecialisti hľadali odpovede na všetky tieto otázky. 

Prvý Veľký inkvizítor a jeho verný obdivovateľ

Veľký inkvizítor Santori sa narodil v južnom Taliansku v roku 1532. To boli ťažké časy pre katolícku vieru ohrozenú reformáciou, ktorá sa vďaka vynálezu kníhtlače aktívne šírila aj do takých bášt katolicizmu ako Taliansko a Španielsko. Pápeži sa v Ríme najprv len nečinne prizerali, ako ich moc slabne. Niekoľkí fanatickí prívrženci cirkvi sa ale dali do boja a spustili protireformáciu, pričom inkvizácia sa stala jej najdôležitejším nástrojom.

Ako ale zmýšľali prví rímski inkvizítori? Ako vojaci, ktorí sa púšťajú do vojny, alebo skôr ako lekári liečiaci duše? Nad tým premýšľal aj mladý právnik Santori. Kedysi ľahkovážny milovník žien a hazardu si neskôr vytýčil nový cieľ, boj s protestantmi. Stal sa vikárom v domácom regióne a jedným z prvých inkvizítorov v južnom Taliansku.

Inkvizícia sa považovala v tých časoch za najvyššiu kongregáciu katolíckej cirkvi a pracovať v nej znamenalo dôležitý medzník v kariére duchovných. V roku 1555 usadol na pápežský stolec obávaný inkvizítor Giovanni Pietro Carafa a prijal meno Pavol IV. (1476-1559). Tribunál tak získal neobmedzenú moc. Pravou rukou nového pápeža sa stal kardinál  Antonio Ghislieri (1504-1572),  prvý muž v Ríme s titulom Veľký inkvizítor.

Počiatky a pramene rímskej inkvizície

Rímska inkvizícia založená v roku 1555 nadviazala na tradíciu ďalších stredovekých inkvizícií, hlavne tej španielskej. Mnohí heretici, katári, ale aj Jana z Arku padli stredovekej inkvizícii za obeť. Biskupské súdy vynášali väčšinou rozsudky bez konzultácie s Rímom a pápežom. Aby sa zvýšila autorita tejto inštitúcie, inkvizícia bola podriadená priamo pápežovi. Jej vyhlásenia boli rozhodujúce pre všetkých katolíkov a jej rastúci vplyv viedol k vzájomnému podozrievaniu a atmosfére všeobecnej nedôvery medzi ľuďmi. Členovia rodín sa medzi sebou zrádzali a kňazi bežne prezrádzali spovedné tajomstvá. Každý mohol byť v očiach inkvizície podozrivý, aj keby sa jednalo o biskupa. Každý kacír musel byť podľa mienky inkvizície buď odstránený, alebo obrátený späť na pravú vieru.

Inkvizítori sa snažili zabrániť šíreniu tlačených luteránskych spisov, a tak vznikol Index zakázaných kníh. Len za štyri roky vo funkcii pápeža nechal Pavol IV. spáliť na hraniciach nielen tisíce kníh, ale aj mnoho ľudí. Naplnil tak Santoriho novú nádej, pre Rimanov ale znamenal hrôzu. Po pápežovej smrti v roku 1559 napadol vzbúrený dav inkvizíciu, prepustil väzňov, inkvizítori len tesne unikli lynčovaniu a ich palác sa ocitol v plameňoch, kedy zároveň zhoreli aj mnohé dôležité archívne spisy. Nový pápež sa podrobil verejnému rozčúleniu a drasticky limitoval právomoci inkvizície.

V roku 1563 (po sérii atentátov na nového pápeža) povolal Rím na pomoc Santoriho, ktorý sám seba považoval za správneho muža na pozíciu inkvizítora v Ríme a túžil spoznať svoj idol, veľkého inkvizítora Ghislieriho. Ten ho však na základe falošného obvinenia nechal najprv zatknúť. Neskôr sa obvinenia proti Santorinimu ukázali ako neopodstatnené a prepustili ho na slobodu. O rok neskôr sa Ghislieri stal pápežom a prijal meno Pius V. Vzápätí spoznal v Santorim svojho spojenca, vyšliapal mu cestičku a ten sa stal následne biskupom. To však ani zďaleka nebol koniec jeho kariéry. V mladom veku (25 rokov) sa stal kardinálom a neskôr inkvizítorom.

Ako jeden z prvých činov na pozícii pápeža nechal Pius V.  vybudovať nový a riadne opevnený inkvizičný palác, v ktorom dostal dostatočný priestor aj archív. Súdy s kacírmi sa stali vyhľadávanými predstaveniami, ktoré sa konali niekoľkokrát ročne v dominikánskom kostole. Mnohí boli odsúdení na galéry, iní poriadne zbití. V pozícii rímskeho inkvizítora sa Santori pomstil tým, ktorí ho neprávom obvinili a poslal ich na smrť.

Veľkým inkvizítorom sa stáva obávaný Santori

SantoriV roku 1572 Pius V. zomrel, ľudia ho oplakávali a neskôr bol vyhlásený za svätého. Dodnes je známy ako patrón svätej inkvizície. V roku 1583 sa Santori stáva Veľkým inkvizítorom a hoci sa za jeho života vystriedalo 13 pápežov, on sám bol oveľa silnejší než mnohí z nich, zdokonaľujúc systém vypočúvania pri inkvizičných súdoch. Na rozdiel od svetských súdov používala inkvizícia mučenie (ako prostriedok na prinútenie k priznaniu a očiste) v skutočnosti oveľa menej ako sa jej pripisuje. Odsúdený vtedy nevedel, kto ho obvinil a pred kardinálmi sa musel obhajovať sám. Ak si protirečil alebo sa zdalo, že niečo tají, pristúpilo sa k mučeniu. Práve kardinál Santori bol nepochybne najúspešnejší inkvizítor v dejinách.

Pri jeho činnosti mu pomáhali aj mnohí špehovia a pomocníci. Jedným z nich bol napríklad Španiel Francisco de la Pinta, jeden z hlavných poradcov v procese s Brunom, učenec a zároveň náboženský fanatik. Ďalší bol zase jezuita Robert Belarmin, významný teológ. Práve on objavil kacírstvo v Brunových myšlienkach, jeho odporcovia ho však samého obvinili z podobného prečinu. Zostal ale Santoriho chránencom a po smrti pápeža sa obvinenie zrušilo. Pápež bol totiž oficiálne hlavou inkvizície a Santori len jeho zástupcom, často to však bývalo naopak a Veľký inkvizítor sa s pápežom pohrával ako s bábkou.

V roku 1592 sa usiloval Santori o pápežský stolec. Voľba pápeža bola i kvôli tomu jednou z najdramatickejších v dejinách cirkvi vôbec. Santori mal veľkú podporu mnohých kardinálov a už sa videl na pozícii pápeža. Jeho protivníci však mali obavy z novej schizmy a pápežom sa napokon stal Santoriho konkurent Ippolito Aldobrandini, pomenovaný Klement VIII. (1536-1605). To Santoriho ponížilo, ale nevzdal sa a začal sa pripravovať na veľký proces svojej kariéry, proces s mníchom Giordanom Brunom.

Proces s Giordanom Brunom

Bruno utiekol od dominikánov a namiesto toho, aby s kacírmi bojoval, stal sa jedným z nich. Uväznený bol v kobke Anjelského hradu, ktorá bola určená pre zatvrdených kacírov. Podľa jeho učenia môže existovať viacero svetov, vesmír nemusí mať žiadny stret a ani nemusí byť konečný. Pochyboval napríklad aj o panenstve Márie, šlo mu však v prvom rade hlavne o slobodu bádania, nie dogmatickú pravdu. Súd proti Brunovi sa tiahol dlhých sedem rokov a dodnes je pre cirkev veľmi citlivou témou. Bruno najprv poprel počas procesu autorstvo vlastných diel, neskôr ho ale opäť uznal a tým si podpísal rozsudok smrti. Bol upálený, k čomu prispeli aj podpisy Santoriho a Belarmina.

Odsúdenie Bruna znamená koniec Santoriho kariéry, Veľký inkvizítor totiž zomrel o dva roky neskôr, v roku 1602. Protestanti boli v tej dobe už úplne vyhnaní z Talianska a vyše 50 kacírov zaplatilo za svoju náboženskú horlivosť životom. Santori bol vystriedaný vo funkcii kardinála Robertom Belarminom, ktorý sa musel postaviť novému nepriateľovi, modernej prírodovede. Tá menila svet oveľa viac než kacíri a tohto protivníka už nikto na hranici upáliť nemohol. 

_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Tajná inkvizice – Plameny víry 

Obrázky: heiligenlexikon.de/Fotos/Inquisition2.jpg

eucars.de/violatio/essay/images/Santori.jpg

Comments
  1. Anonym

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.