Inšpiratívny maršal Jan Radecký

Jeden z významných velikánov histórie viacerých národov. Človek, ktorý svojim konaním uchvátil a ovplyvnil ohromné množstvo ľudí. Jeho činy budú naveky spečatené významnými udalosťami. Na počesť tohto muža vznikla dokonca skladba, ktorá dosiahla status nesmrteľnosti. Ak chcete vedieť, ako tento človek žil, alebo ako a čím sa o to všetko zaslúžil, ponorte sa do čítania.

ŽIVOT GRÓFA Z RADČE

Gróf Jan Josef Václav Antonín František Karel Radecký, rakúsky vojak, sa narodil 2. novembra 1766 na zámku Třebnice v Habsburskej monarchii bývalej Bohémie. Bol synom grófa Petra Eusebia Radeckého a Marie Venantle Bechyňovej z Lažian a obaja jeho rodičia boli pôvodom Maďari. V skorom veku osirel a vychovával ho v Prahe jeho starý otec, bývalý dôstojník. Študoval na gymnáziu u piaristov v pražskom Novom Meste, pokračoval v štúdiu na rytierskej akadémii v Brne. Po smrti starého grófa začal Radecký navštevovať vojenskú akadémiu vo Viedni (Theresianische Akademie). Počas prvého roku jeho štúdia však bola táto inštitúcia rozpustená, a preto sa osemnásťročný Jan v roku 1784 pridal k armáde ako kadet do 1. kyrysníckeho pluku rakúskej armády.

NEPORAZITEĽNÝ

V nasledujúcom období sa stal poručíkom a neskôr, v roku 1787, nadporučíkom. Slúžil ako pobočník maršala Laudona vo vojne v Osmanskej ríši v rokoch 1788 – 1789. Počas revolučnych rokov už s hodnosťou rotmajstra bojoval vo Francúzsku. V roku 1795 sa zúčasnil v bojoch na rieke Rýn. V ďalšej etape slúžil po boku zbrojmajstra Jeana Pierra de Beaulieua proti Napoleonovi v Taliansku a vnútorne sa búril voči nerozhodnému spôsobu velenia, ktorého pôvodcom bol maršal Laudon a ďalší rakúski generáli ho iba verne imitovali. Jeho osobná odvaha bola viditeľná, čo sa prejavilo aj v bitke pri Flauruse, v ktorej viedol stranu kavalérie cez francúzske línie, aby odhalil osud mesta Charleroi. Tých istých mužov viedol aj v bitke pri meste Valeggio sul Mincio a spolu s niekoľkými husármi zachránili Beaulieua pri útoku nepriateľa. Na podporu majora sa podieľal na talianskej kampani v Mantue, ktorá sa skončila neúspechom.

STÚPAJÚCA HVIEZDA

V časoch svojho pôsobenia ako podplukovník a plukovník preukázal Radecký svoju odvahu a neskutočné schopnosti v bitke pri Trebii (1799) a v bitke pri Marengu. Tam viedol armádu ako plukovník a v boji bol nešťastne zasiahnutý piatimi nábojmi. Stalo sa to po tom, ako sa v predchádzajúci večer snažil o zavedenie úprav do taktiky, ktorú navrhol Anton Freiherr von Zach. V roku 1801 Radecký získal rytiersky rád Márie Terézie. V roku 1805 počas pochodu na Ulm sa dozvedel o svojom povýšení na generálmajora a bol pridelený k výprave arcivojvodu Karola v Taliansku, ktorá dospela k úspešnému koncu v Caldiere. Nasledujúce mierové obdobie mu ponúklo priestor na krátky oddych, ktorý využil na štúdium a vyučovanie „umenia vojny“. Už ako poručík poľný maršal bojoval v roku 1809 vo Wagrame a v roku 1810 získal post vrchného veliteľa Piateho husárskeho pluku. V období medzi rokmi 1809 až 1812, ako náčelník generálneho štábu, bol aktívny v reorganizácii armády a jej taktického systému. Nanešťastie, nebol schopný predložiť svoje reformy s pádnymi argumentmi opozícii Ministerstva financií, a preto svoj reformný návrh stiahol. V roku 1813 bol náčelníkom generálneho štábu u maršala Karola Schwarzenberga a ako taký mal značný vplyv na spojeneckých generálov a panovníkov.

POBOČNÍK MOCNÝCH

Friedrich Karl Gustav von Langenau, poddôstojník generála spojeneckej armády, našiel v Radeckom svojho nepostrádateľného asistenta, ktorý mal veľký podiel na plánovaní bitky v Lipsku a ako vojnový taktik si zaslúžil uznanie za bitky pri Brienne a pri Arcis-sur-Aube. V marci 1814 navštívil so spojeneckými panovníkmi Paríž a vrátil sa s nimi na kongres do Viedne, kde sa prejavil ako sprostredkovateľ medzi rakúskym kancelárom Klemensom Metternichom a ruským cárom Alexandrom I., keď tieto dve veľké osobnosti nedokázali spolu komunikovať. Počas úspešných a pokojných rokov bez vojen sa Jan Radecký vytratil z povedomia verejnosti. Pokračoval vo svojej funkcii náčelníka štábu, no jeho horlivé nápady na reformu armády sa stretli tvárou v tvár všeobecnej vojnovej únave a túžbe po mieri. Jeho zanietenie však zvýšilo počet jeho nepriateľov a v roku 1829, po dvadsiatich rokoch funkcie maršala, padol návrh na jeho penzionovanie. Cisár, ktorý nechcel zájsť až tak ďaleko, ho vymenoval za generála kavalérie. Čoskoro bol Radecký znova nasadený do vojnového poľa. Zúčastnil sa na výprave proti pápežským povstalcom, uspel, a tak v roku 1834 sa stal vrchným veliteľom rakúskej armády v Taliansku.

VRCHOL KARIÉRY

V roku 1836 sa stal poľným maršalom. V tom čase mal už 70 rokov, no dokázal rozvinúť výcvik armády podľa nových, vlastných metód a modernejšími spôsobmi, než určovali predpisy. Vláda si nielenže nevážila jeho iniciatívu, podnety a pripomienky, ale odmietla aj zvýšiť výdavky, ktoré by dovolili ich vlastnej armáde stať sa súčasťou histórie. Udalosti v roku 1848 v Taliansku zabezpečili starému poľnému maršalovi miesto medzi tými najväčšími generálmi a vodcami všetkých čias.  Dokázal sa otáčať tam a späť, kontrolovať a sledovať jedného súpera za druhým, ubrániť sa do príchodu posíl, až do konečného víťazstva pri Novare – 23. marca 1849. Taktiež velil vojakom počas ročného obliehania Benátok a vyjednával kapituláciu mesta v auguste toho istého roka. Radeckého riadiace a taktické schopnosti  potvrdili rakúsku dominanciu v regióne a urýchlili zjednotenie talianskeho národa o desať rokov.

ZASLÚŽENÝ ODDYCH

Cisár František Jozef ho v roku 1857 konečne donútil ísť do dôchodku, a to už Radecký prekročil 90-ku. Počas patriotického života sníval o jednotnom Nemecku a až do svojho úplného konca ostal veliteľom jednej z cisárových armád. Podľa jednej legendy si Radecký nechal vo svojich 18-tich rokoch vyveštiť z ruky svoj osud od starej cigánky. Tá mu údajne z čiar na dlani predpovedala skvelú vojenskú kariéru, ale aj to, že odíde z tohto sveta inou, než vojenskou smrťou. Jej predpoveď bola pravdivá. Radecký sa pošmykol na navoskovanej podlahe v izbe svojej rezidencie v Miláne. Pri páde si zlomil kŕčok stehennej kosti a na následky týchto zranení, v zbroji, hoci nemohúci, zomrel 5. januára 1858.  Bol pochovaný v rakúskom panteóne bojovníkov v Heldenbergu.

Taliani, podporení Francúzmi, rýchlo využili túto situáciu a v roku 1859 porazili jeho bývalú armádu. Týmto získali spať teritóriá obsadené Rakúšanmi. Spojené Talianske kráľovstvo bolo pevne zjednotené až pod vedením Viktora Emmanuela II. v roku 1861.

RADECKÝ AKO INŠPIRÁCIA

Podľa viedenskej gastronomickej tradície si Jan Radecký už v mladosti obľúbil milánsku špecialitu – vyprážaný teľací rezeň, obalený v zmesi strúhanky a syra. Jeho osobný kuchár túto pochúťku doniesol do Viedne, vynechal strúhaný syr a vznikol tak klasický viedenský rezeň v trojobale. Radecký bol známy gurmán a jeho pochúťku si čoskoro obľúbil jeho obdivovateľ, mladý cisár František Jozef I.

Radecký ovplyvnil nielen vojenskú históriu, zapísal sa aj do tej hudobnej. Johann Strauss skomponoval na jeho počesť v roku 1848 Radeckého pochod, aby tým oslávil víťaznú bitku pri Custoze. Pri prvom predvedení tohto diela vo Viedni začali armádni dôstojníci spontánne tlieskať a dupať nohami do refrénu. Odvtedy tieto spontánne prejavy divákov v hľadisku pri refréne sa stali tradíciou. Radeckého pochod sa zvykne hrať ako obvyklé finále Novoročného koncertu Viedenskej filharmónie.

Vo vojenskej histórii sa Radeckého sláva opiera o jeho profesionálne zásluhy, avšak v dejinách rakúskej armády stále žil aj ako úprimný a láskavý „Vater Radetzky“, ktorého si vojaci idealizovali. Na sklonku svojho života žil šťastne. Po jeho smrti vypukla ďalšia, ešte väčšia talianska vojna a jeho milovaná armáda bola porazená v každom nasledujúcom konflikte

Autorka: Lucia Pangracová

Zdroj: euro.e15.cz, mesto-sedlcany.cz, abc-bitvy.estranky.cz

Obrázky: euro.e15.cz, vets.estranky.cz, ceskatelevize.cz

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.