Islam a západ (Tretia časť)

KONFRONTÁCIA

V tretej a poslednej časti článku o vzťahu islamského a západného sveta si posvietime na vznik, vývoj a zánik Osmanskej ríše, zmeny, ktorými arabské krajiny prechádzajú na ceste k modernosti a tiež si vysvetlíme bližšie význam pojmov ako je džihád či hárem.

Vzostup Osmanskej ríše a jej postoj k iným náboženstvám

Na Východe vyrástla v 15. storočí nová islamská superveľmoc, Osmanská ríša, ktorá čoskoro pokryla značnú časť Severnej Afriky, Blízkeho Východu a Balkánu. V roku 1453 dobyla najväčšie kresťanské mesto doby, Konštantínopol, odvtedy nazývaný Istanbul. Hoci sa obyvatelia mesta bránili obliehaniu po dva mesiace, Turci disponovali vyspelejšou vojenskou technikou s delami. Preniknúť do Konštantínopolu im napokon pomohla zabudnutá bránka v opevnení.

Mesto tak padá, hoci koniec kresťanskej doby tu nespôsobuje náboženský fanatizmus nepriateľov, ale jednoduchá vojenská prevaha. Aj k väčšine ohnísk dnešného politického napätia neviedla viera, ale politické rozhodnutia, čo platilo rovnako aj o osmanských sultánoch, ktorí sa považovali za legitímnych nástupcov Mohameda. Ich činy tak viac motivovala pragmatická mocenská politika než túžba šíriť islam.

Sultáni v Konštantínopole pritom vládli mestu, v ktorom si pokojne nažívali tisíce kresťanov aj Židov. V časoch, kedy sa európske mocnosti zmietali v konfliktoch medzi jednotlivými vetvami kresťanstva, bola ríša Osmanských Turkov takmer ostrovom tolerancie. Kresťanskí obyvatelia ríše však napriek tomu museli platiť zvláštny druh dane, odovzdať po jednom synovi z každej rodiny, z ktorého sa mal stať sultánov elitný vojak. Keď chlapci nútene konvertovali k islamu, boli vychovávaní k disciplíne a pod menom janičiari vyše dve storočia vyvolávali strach v srdciach svojich európskych nepriateľov.

Berberskí piráti a rôzne významy džihádu

Existovala aj ďalšia moslimská mocnosť, ktorú tvorili stovky odvážnych námorníkov, postrach európskych obchodníkov v 17. storočí. Úmyslom berberských pirátov pritom nebolo drancovať ani vraždiť, ale obchodovať. Korzári unášali zdravých mužov a ženy, aby za nich neskôr získali výkupné alebo ich predali ako otrokov. Európania boli žiadaným tovarom a v prístavoch Severnej Afriky dosahovalo toto „biele zlato“ vysokú cenu. V priebehu dvoch storočí moslimskí piráti zajali a predali niekoľko stoviek tisíc ľudí, v rovnakom čase sa však európske národy snažili vstúpiť na marockú pôdu a zabrať arabské územia.

V istej kronike zo 17. storočia sa v súvislosti s týmto pirátstvom uvádza pojem „džihád“, slovo ktoré stelesňuje strach európskeho sveta pred tým islamským ako žiadne iné. Práve on viedol k nesprávne rozšírenému názoru, podľa ktorého islam ako náboženstvo oslavuje násilie. Džihád sa však v Koráne spomína nielen vo význame svätej vojny, ale aj ako úsilie vynaložené v božom záujme, to je jeho pôvodný zmysel.

Podľa jednej tradície prorok Mohamed rozlišoval tiež medzi malým a veľkým džihádom, ktorý je večný a spája sa s celoživotným úsilím, ktorého cieľom je stať sa lepším človekom. Prináša väčšie zásluhy než džihád so zbraňou v ruke. Korán chápe džihád aj ako vojnu za vec viery, kde každý, kto sa islamu podrobí, musí byť ušetrený. V náboženskom zmysle džihád tiež znamená konať dobro, rešpektovať ostatných ľudí a slúžiť im ako príklad.

To, čo berberskí piráti nazývali svätou vojnou bolo v skutočnosti len prostým obchodom s ľuďmi. Ich štatistiky však zaostávajú za miliónmi Afričanov, ktorých Európania proti ich vôli privádzali do Nového sveta a na rozdiel od pirátov s Koránom tak činili s Bibliou v ruke. A hoci piráti naháňali hrôzu a strach, nikdy nepredstavovali vážnu politickú hrozbu národom Európy. Narozdiel od Osmanskej ríše.

Skutočná tvár zdanlivo fascinujúceho háremu

Osmanská ríša už v 17. storočí postúpila do východnej Európy a v roku 1683 dokonca zaútočila na metropolu strednej Európy, Viedeň. Obrovská turecká armáda vtedy obľahla honosné sídlo habsburských cisárov a celá Európa si už myslela, že Viedeň pod týmto náporom padne. V poslednom okamihu ale kresťanská aliancia Turkov porazila a zatlačila ich späť na územie Balkánu. Turci už potom Strednú Európu nikdy viac nenapadli.

Hrôza z Turkov začala postupom času v Európe ustupovať fascinácii. Hlavne v 18. storočí boli turecké motívy v architektúre veľkou módou. Európski diplomati podávali z Istanbulu správy o veľkom luxuse, veľkolepých oslávach a kúzle orientálnej zábavy. Najviac však pokúšal európsku fantáziu tajomný hárem v útrobach sultánovho paláca, plný manželiek a konkubín, ktoré čakali na uspokojenie túžob jediného muža.

Mnohí Európania si hárem predstavovali ako akési erotické nebo, realita v ňom však bola iná. Hárem totiž pozostával z mnohých žien reprezentujúcich početné národy a majúcich často vplyv na politiku ríše. Keď sultán dobyl nové územie, jeho vládcovia mu poslali mladé ženy, aby mu tak prejavili svoj rešpekt a súčasne s ním nadviazali dobré vzťahy. Hárem bol preto hlavne centrom zhubných ambícií, kde ženy žili s mnohými synmi a len jeden z nich sa mohol stať dedičom trónu.

Nakoľko v Osmanskej ríši neexistoval zákon o nástupníctve, k moci sa dostávali tí najbezohľadnejší kandidáti, čo si kupovali podporu mocných a odprátavali z cesty vlastných aj nevlastných bratov. Vražda tak fungovala ako politická inštitúcia a príkladom tohto konania je sultán Mehmed III. (1566-1603). Skôr než sa v roku 1595 chopil moci, bolo zabitých jeho 19 bratov, z ktorých mnohí boli ešte len deti.

Podobne krutý systém niekoľkokrát zahubil takmer celú dynastiu a neskôr sa prišlo so snahami zabrániť tomu, aby sa potenciálni následníci trónu snažili medzi sebou pozabíjať tým, že boli držaní pod dozorom prakticky v zlatej klietke. Mladíkom sa vtedy nedostávalo vzdelanie v oblasti vlády a hoci sultána už volila Ríšska rada, on často nemal žiadnu skutočnú legitimitu ani skúsenosti s panovaním. Vláda v Osmanskej ríši tak začala byť skorumpovaná a nekompetentná.

Zaostávanie islamského sveta za Západom

Mestá v Arábii sa formálne naďalej nachádzali pod nadvládou sultána a v jeho mene ich spravovali guvernéri. Je už však očividné, že zaostávajú v pokroku za európskymi veľmocami a Orientu postupne dochádza energia, čo nedokáže zamaskovať ani veľké bohatstvo vládcov. Európania navyše objavili nové námorné cesty do Ameriky a okolo Afriky do Indie. Niekdajšie veľké centrá medzinárodného obchodu ako bola Káhira, sýrske Aleppo či mestá v Iráne tak stagnujú a poklady z Ázie, ako napríklad korenie, sa vozia na európske trhy už priamo bez potreby prostredníkov na Blízkom východe.

S ekonomickým úpadkom prichádza aj úpadok kultúrny a Osmanská ríša na dlhú dobu zostáva bez vedeckého výskumu, univerzít či strednej triedy obchodníkov. Vzdelanie je v týchto časoch výsadou len veľmi malej skupiny mužov a kultúra s intelektuálnym životom sa stáva monopolom malej privilegovanej skupiny. Pre väčšinu Európanov je tak koncom 18. storočia jedinou formou vzdelania výuka náboženstva. Zatiaľčo sa venujú výlučne analýze Koránu, Európania dosahujú značné vedecké pokroky.

A v tomto momente do Orientu prichádza moderný svet prostredníctvom Napoleona Bonaparte (1769-1821), ktorý v roku 1798 útočí na egyptskú Alexandriu a mal v úmysle dobyť z nej celý Orient. To sa mu síce nepodarilo, jeho invázia však napriek tomu zanechala na moslimoch hlboký dojem, nakoľko im bolestne odhalila ich vlastnú zaostalosť. Najprv si všimli pokrokové zbrane a vojenskú techniku, neskôr si uvedomili aj to, že za niečím podobným stojí sloboda vedeckého bádania, kultúra a univerzitné vzdelanie.

Centrom európskej kultúry bol v 19. storočí predovšetkým Paríž, kam v roku 1826 prichádza istý egyptský veľvyslanec zistiť, čo sa ukrýva za dominanciou Európy. Svoje pozorovania zaznamenáva veľmi podrobne a fascinuje ho predovšetkým tlačený papier vo forme novín plný užitočných informácií. Zaujal ho tiež fakt, že v parížskej buržoázii vedia čítať a písať aj mladé ženy, pričom muži sa podľa neho správajú, ako kebyby boli ich otrokmi.

Úloha žien v spoločnosti rozdeľuje islamskú a západnú kultúru aj dnes. Spôsob obliekania žien je odlišný medzi jednotlivými krajinami a spoločnosťami, pričom samotný Korán vyžaduje, aby si žena zakrývala iba vlasy. Nejde pritom o pôvodne islamský objav, ale zvyk, čo v arabskom svete hlavne medzi vyššie postavenými spoločenskými triedami, existuje už od čias staroveku. Závoj alebo úplné zakrývanie tváre Korán nespomína.

Islamské hnutia a vzostup Saudskej Arábie

V polovici 19. storočia medzi sebou európske mocnosti súperia o pričleňovanie jednotlivých častí islamského sveta k svojim rozrastajúcim sa impériám. V boji o kolónie vedie predovšetkým Veľká Británia, ktorej impérium narastá do rozmerov, aké svet zatiaľ nevidel. Okolo roku 1880 mala Británia pod svojou vládou Indický subkontinent, Malajziu, Barmu a tiež veľké časti Afriky vrátane Egypta a Sudánu.

V Sudáne sa po čase ale muži zhromaždili okolo veliteľa Muhammada Ahmada (1844-1885) a označili ho za Al-Mahdí, teda islamského mesiáša, ktorý má veriacich vyslobodiť z útrap. Pod jeho velením sa v priebehu pár rokov prehnali Sudánom a zničili egyptskú armádu pod britským velením. V roku 1884 dosiahli aj brány Chartúmu, predstavujúceho poslednú britsko-egyptskú baštu moci na Hornom Níle. Po takmer ročnom obliehaní mesto padlo a trvalo ďalších 13 rokov, kým Briti získali mesto späť.

Iné hnutie šíriace sa po arabskej púšti viedol Muhammad ibn Abd-al-Wahhab (1703-1792), ktorého nasledovníci, vahábisti, čoskoro dostali pod svoju kontrolu obchod s karavánami a útočili prakticky na všetko, čo podľa ich názoru stálo v ceste pravej viere. Poézia, veda, umenie aj šperky boli pre nich len poverou a diablovým dielom. Získanú korisť používali na financovanie boja proti iným smerom islamu, ktoré označovali za kacírske.

V roku 1803 dokonca napadli Medinu a vyrabovali Mohamedov hrob, čo vyvolalo veľkú nevôľu v islamskom svete. Títo fanatici pritom obhajovali svoje tvrdenie tým, že aj uctievanie Mohameda, ktorý bol človekom je modloslužebníctvo. V Medine zničili aj hroby rešpektovaných moslimov, považovaných bežnými ľuďmi za svätých.

S vahábistami sa snažil spojiť vodca dôležitého beduínskeho kmeňa, Muhammad bin Saud (1710-1765), ktorý im chcel poskytnúť podporu výmenou za pomoc pri ovládnutí Arabského polostrova. Jeho ambiciózne plány sa však nepodarilo naplniť, bol zadržaný a turecký sultán ho nechal popraviť. V 20. storočí sa ale jeho potomkom predsa len podarilo získať moc, s ktorou presadili radikálnu formu islamu a založili Saudské kráľovstvo.

Práve s ohľadom na vahábistov je islam na Západe často považovaný za desivé a násilné náboženstvo posadnuté džihádom. Predstavujú však len veľmi malé percento z celej jeden a pol miliardy moslimov sveta a ak by v Saudskej Arábii neležali obrovské zásoby ropy, dosť pravdepodobne by bola vahábska vetva islamu naďalej len beduínskym náboženstvom.

Ropa spravila zo Saudov najbohatšiu rodinu svojej doby, ktorá si získavala pozornosť priemyselných krajín a navyše ovládala posvätné miesta islamu, Mekku a Medinu. Tento fakt dáva kráľovi Saudskej Arábie legitimitu v širšom islamskom svete. Dnes v krajine Korán prakticky nahrádza ústavu, chýbajú demokratické inštitúcie a pravidlá spravodlivosti majú svoj pôvod v dávnej minulosti.

Prerod Osmanskej ríše do Tureckej republiky

Saudsko-arabský model je v rámci islamu však len jedným z mnohých a udalosť, ktorá jeho vzostup umožnila bol pád Osmanskej ríše zapríčinený 1. svetovou vojnou. Do tej ríša vstúpila v roku 1914 po boku Nemecka v čase, kedy vojenská vláda už zosadila posledného osmanského sultána. Nemci si boli vedomí, že ich nový spojenec veľkou vojenskou silou nevyniká a len neskôr sa odhalilo, že ho mali v pláne využiť iným spôsobom.

V archívoch dnešného nemeckého ministerstva zahraničných vecí leží dokument, podľa ktorého Nemecko po boku Osmanskej ríše spriadalo plán celosvetového džihádu namierený proti britskému a francúzskemu impériu. Podľa tohto plánu mali byť uskutočnené teroristické útoky v Sueze, samovražedné bombové útoky proti významným politikom a povstania v britských a francúzskych kolóniách.

ataturk

Atatürk – „otec Turkov“

Nemci si totiž mylne mysleli, že vládca Osmanskej ríše je uznávanou autoritou všetkých moslimov, podobne ako pápež v prípade kresťanstva, a že ho teda budú nasledovať moslimovia po celom svete. V islame jednotná náboženská autorita schopná zjednotiť všetkých moslimov však neexistovala a nielen tento fakt viedol k tomu, že podobný plán zlyhal. Prvá svetová vojna bola globálna aj pre moslimov, z ktorých státisíce bojovali na Blízkom východe a v európskych zákopoch. Zatiaľčo Turci umierali na strane Nemcov, moslimovia z Alžírska bojovali po boku Francúzov a Indovia zas za Britov.

Koncom vojny sa do porazenej Osmanskej ríše vracal ako vojnový hrdina turecký dôstojník Mustafa Kemal (1881-1938), neskôr známy pod prezývkou Atatürk, teda „otec všetkých Turkov“. Ten sa v Istanbule chopil moci a na troskách Osmanskej ríše založil Tureckú republiku, v ktorej presadil radikálnu kultúrnu revolúciu spojenú s výraznou europeizáciou. V Turecku tak boli zavedené školy pre všetkých, zaviedla sa latinská abeceda, ženy mohli študovať na univerzite a polygamia rovnako ako povinné nosenie závoja boli zrušené. Ústava moderného Turecka oddelila štát od náboženstva a hoci nie všetci Turci s podobnými zmenami súhlasili, Atatürkov odkaz Turecku už nemožno vymazať.

Sny o veľkej Arábii zostávajú snami

Pre väčšinu Arabov znamenala osmanská vláda brutálny útlak, a preto Turkov nenávideli. Povstanie proti nim sa snažila u emira Mekky dosiahnuť Veľká Británia, ktorá mu posielala veľký obnos peňazí pre uskutočnenie povstania. Do Arábie bol vyslaný aj britský dôstojník, ktorý mal všetko viesť a ktorého verejnosť pozná menej pod jeho skutočným menom Thomas Edward Lawrence (1888-1935) a viac pod prezývkou Lawrence z Arábie. Jeho nadriadení sľubovali beduínskym kmeňom podporu pri tvorbe nezávislej Arábie a ich neustále útoky na železnicu značne obmedzovali prísun tureckých zásob a posíl.

Arabské povstanie umožnilo Britom prístup na Sever cez Palestínu do Jeruzalema a Damasku. Hoci väčšina Arabov snívala o vzniku Arabského kráľovstva s Damaskom ako hlavným mestom, na mierových konferenciách po 1. svetovej vojne Briti na svoje sľuby zabudli a namiesto vytvorenia jednotnej veľkej Arábie rozdelili Briti spolu s Francúzmi Blízky východ podľa svojich obchodných záujmov prostými ťahmi pera po mape bez toho, že by brali do úvahy etnickú a náboženskú realitu týchto území.

Väčšina hraníc nakreslených takto na mape perom a pravítkom existuje dodnes. Nimi víťazné mocnosti vytvorili dnešnú Sýriu, Jordánsko a Palestínu a čoskoro tu mal vzniknúť aj Izrael, Libanon, Irak a ďalšie štáty, z ktorých mnohé sú aj vzhľadom na hranice ohniskami konfliktov až do dnešných dní. Tento fakt viedol pochopiteľne k tomu, že pre mnohých Arabov sa Západ stal nedôveryhodným. Je pritom paradox, že demokratické vlády Británie a Francúzska vytvorili na Strednom Východe sériu monarchií, nakoľko boli pre Európanov predvídatelnejľšie než nestabilné a v regióne neodskúšané demokracie.

Vo veľkých mestách ako Káhira, Bagdad a Damask ale rástla opozícia voči koloniálnej nadvláde a bábkovým vládam. Intelektuáli, z ktorých mnohí predtým študovali v Európe tu postupne zakladajú strany liberálneho, nacionálneho a socialistického razenia. Všetci šírili svoje myšlienky a zhodujú sa v jednej veci, potrebe nezávislosti od koloniálnych mocností. Podobné tendencie sa Briti a Francúzi snažili dusiť už v zárodku a zatýkanie podozrivých osôb preto bývalo bežnou rutinou. Po 2. svetovej vojne sa však napokon predsa len z Východu stiahli, hoci v mnohých prípadoch až po nepokojoch a občianskych vojnách.

Symbolom arabskej nezávislosti a nového panarabského sebavedomia sa neskôr stal egyptský prezident Gamál Abd-an-Násir (1918-1970), ktorý v roku 1956 znárodnil Suezský kanál nachádzajúci sa pôvodne pod britskou kontrolou. Briti, Francúzi a Izraelci následne zaútočili na Egypt, medzinárodný tlak ich ale čoskoro donútil, aby sa stiahli. To bol veľký triumf oživujúci sen vytvorenia Panarabského štátu od Atlantického oceánu až po rieku Eufrat. Chvíľu sa zdalo, že táto myšlienka sa rozvíja a hoci Egypt so Sýriou vstúpili do politickej únie, táto mala trvanie len tri roky.

Mnohé tváre islamského sveta súčasnosti

Nacionalistická eufória arabských krajín ustupuje do pozadia pred triezvym realizmom a všade tam, kde ropa nepozdvihla štáty k neskutočnému bohatstvu, zostávajú ľudia zaostalí a chudobní. Mnoho z nich preto v sklamaní hľadá útočisko a útechu v islame s jeho dôrazom na spravodlivosť a zdanlivo nekompromisnú morálku. Náboženstvo sa tak popri politike stáva výraznejšie, nakoľko dáva každému jednotlivcovi útočisko, pocit bezpečia a záruku duchovnej istoty sprevádzajúcej od začiatku do konca života.

V islame neexistuje jednotná autorita a každý moslim si môže zvoliť akého učenca a ktorú interpretáciu viery prijme. Moslimovia veria v Korán ako slovo božie, táto svätá kniha islamu ich však súčasne nielen spája, ale aj rozdeľuje. Už dávno neexistuje len jeden islamský svet, ale mnoho z nich.

Mnoho z nás si mylne zamieňa násilný výklad islamu s veľkou väčšinou moslimov, ktorí sa stavajú proti terorizmu rovnako ako zvyšok sveta. Moslimovia sú považovaní za nebezpečných a násilných ľudí, práve západné civilizácie však začali svetové vojny, ktoré pripravili o život vyše 60 miliónov ľudí. Príčinou väčšiny súčasných konfliktov pritom nie je náboženstvo, ale politika a je dosť pravdepodobné, že ak by sa politické problémy mohli vyriešiť, vzájomné vzťahy medzi náboženstvami by sa výrazne zlepšili. Na Západe tiež občas trvalo, kým nastali výraznejšie zmeny, napríklad zlepšenie postavenia žien v spoločnosti. Podobná zmena nemôže ani v islame nastať zo dňa na deň.

Príčinou zaostalosti arabského sveta je často mentalita kmeňového systému, kde vodca myslí za ostatných ľudí a vydáva príkazy, ktoré možno len slepo poslúchať. Tento kmeňový systém sa v modernú spoločnosť snažia zmeniť napríklad v Spojených arabských emirátoch. V tom napomáha tak nárast vzdelanosti, ako aj príchod nových technológií sprístupňujúcim ľuďom informácie a rôzne názory. Je možné, že internet hrá dnes v islamskej reformácii rovnakú úlohu, akú hrala v tej kresťanskej kníhtlač a mnoho moslimov si uvedomuje, že násilie a negramotnosť možno vykoreniť jedine prostredníctvom vzdelania.

Prvú časť seriálu nájdete TU.

Pre druhú časť kliknite SEM.

______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film ISLÁM A ZÁPAD III. – Konfrontace

Obrázok: s-media-cache-ak0.pinimg.com/originals/9b/de/e2/

9bdee2d19ce63d71c2a6b8fefafd51be.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.