Jana z Arku – svätá kacírka

Obeť pokrytectva mocných tohto sveta, ktorí, hoci ju vyhlasujú za svätú, by ju znova dali upáliť.“ (G.B. Shaw)

JB309e18_Joan_of_arc
Udalosti storočnej vojny, ozbrojeného konfliktu medzi Anglickom a Francúzskom, ktorý vypukol v prvej polovici 14. storočia, poznamenali životné osudy celých generácií, ľudí každého stavu a spoločenského postavenia na oboch stranách kanála La Manche. Za tento čas sa na trónoch oboch kráľovstiev vystriedalo niekoľko panovníkov. Niektorí boli úspešní, iní zasa nie. Mali ambície, plány, odvahu i strach. Lenže koleso šťasteny sa obracalo raz na jednu a inokedy zase na druhú stranu. Príbehy mnohých ľudí tých čias upadali do zabudnutia. Ale z niektorých sa postupne stali legendy. I keď ich pozemská púť trvala veľmi krátko, nezmazateľne sa zapísali nielen do histórie, ale najmä do povedomia širokých ľudových más. Takou bola i Jana z Arku, o ktorej francúzsky historik Jules Michelet napísal: „Pamätajte, Francúzi, že naša vlasť sa zrodila zo srdca jednej ženy, z jej lásky a sĺz, z krvi, ktorú za nás preliala.“ Príbeh Jany z Arku je nielen o osobnej odvahe a statočnosti, ale predovšetkým o zinscenovanom inkvizičnom procese a o justičnej vražde, ktorej obeťou sa stala mladá žena vo veku devätnástich rokov.
V tých časoch sa Francúzsko zmietalo už vyše 80 rokov v krutých a neutíchajúcich bojoch. O vládu nad krajinou bojovali dvaja králi: mladučký Henrich VI. anglický aj francúzsky kráľ, za ktorého ale vládli ako regenti jeho dvaja strýkovia druhým bol Karol VII. hoci svojím otcom bol vylúčený z následníctva, šľachtou a ľudom bol uznaný za kráľa Francúzska. V tom čase bol Karol VII. iba devätnásťročný mladík príjemného vystupovania, útlej postavy a bledej tváre, ktorý bol však málo odvážny a mal panický strach pred násilnou smrťou. Napriek tomu, že Francúzsko malo dvoch vládcov, nevládol ani jeden z nich.
Invázia Angličanov do Francúzska mala obrovské následky, vojna a mor spustošili krajinu. Ostali vypálené dediny, neobrobené polia a vyľudnená krajina pomaly sa prepadávajúca do samoty. Ľudia však neprestávali veriť. Nositeľkou spásy podľa jedného starého proroctva sa mala stať čistá panna, ktorá príde z lotrinského pomedzia a zachráni zbedačené kráľovstvo. Tou pannou sa mala stať Jana z Arku.

johanka_husitiPrvý zápas, ktorý Jana podstúpila, sa odohral priamo v jej duši. Do jej života vstúpili „hlasy“. O nich však nechajme rozprávať samú Janu: „Prvý raz som počula hlas prichádzajúci od Boha, keď som mala trinásť rokov. Vyľakala som sa. Bolo to cez obed, v lete, v záhrade môjho otca. Deň predtým som sa postila. Hlas, ktorý som počula, prichádzal z pravej strany, ako od kostola. Takmer vždy sa zároveň zjavila aj jasná žiara. Prišla z tej istej strany ako hlas.“ Aj keď sa spočiatku zľakla ťažkého poslania, ktoré mala vykonať, vedela, že nemá na výber. „Hlasy“ svätých – svätého archanjela Michala, svätej Kataríny a svätej Margaréty ju vyzvali, aby sa postavila do čela francúzskej armády a vyhnala Angličanov z kráľovstva. Nikto nepochybuje o tom, že Jana týmto hlasom bezvýhradne verila. A preto sa rozhodla vykonať to, čo jej prikázali, i keď bola spočiatku veľmi ohromená náročnosťou zvereného poslania. Vyplýva to aj z jej slov, ktoré neskôr vyriekla pred cirkevným tribunálom: „Keď sa mi zjavil svätý Michal, povedal mi, že príde za mnou svätá Katarína a svätá Margaréta a že mám robiť všetko, čo mi poradia. Dostali totiž príkaz, aby ma viedli, aby mi poradili, mám im plne veriť, lebo konajú na príkaz nášho Pána.“ Vedela, že ak má poslúchnuť ich výzvu, musí opustiť matku, otca, súrodencov, musí odísť do sveta mužov ostrieľaných vojnou, postaviť sa do ich čela a spolu s nimi bojovať proti spoločnému nepriateľovi. „Matka mi niekoľkokrát hovorila, že otec mal o mne, Jane, svojej dcére, sen, že pôjdem s vojakmi.“ Je zrejmé, že jediné, čo mu napadlo, keď rozmýšľal o tomto prorockom sne, bolo, že jeho dcéra sa stane jednou z tých žien, ktoré sprevádzajú vojakov na ich ťažení a poskytujú im služby nezlučiteľné s kresťanskou morálkou. Jana však aj napriek tomu, že nedostala od svojich rodičov požehnanie, odišla z rodného domu s odhodlaním splniť Božiu vôľu. Dobre vedela, že ju čaká dlhá a strastiplná cesta, cítila však povinnosť vydať sa na ňu a zdolávať jej nástrahy. Napokon sa dostala až do Chinonu, na miesto, kde sídlil Karol VII., nebola však prijatá ihneď. Jeho rada ešte dva dni rokovala o tom, či ju má vôbec prijať, nakoniec však zvíťazila obyčajná ľudská zvedavosť. Každý chcel na vlastné oči vidieť a počuť vidiecke dievča, ktoré sa podujalo na takú vážnu vec. Všade sa rozprávalo, že chce oslobodiť Orleáns obliehaný Angličanmi a odviesť dauphina do Remeša, aby ho tam dala korunovať za legitímneho francúzskeho kráľa. Karol VII. Nebol žiadna výnimka. Keď sa nakoniec rozhodol prijať Janu z Arku, urobil tak s veľkou slávou. Pripravil však pre ňu jednu skúšku. Pokúsil sa ju oklamať tým, že za kráľa označil jedného zo svojich dôverníkov a sám sa zamiešal do davu. Lenže Jana ho spoznala a napriek tomu, že jej tvrdil, že on nie je kráľ, pokľakla si pred ním a zverila mu posolstvo, kvôli ktorému za ním prišla: „Milý dauphin, moje meno je Jana Panna a Kráľ nebies vám skrze mňa oznamuje, že budete pomazaný za kráľa a korunovaný v meste Remeši a budete zástupcom kráľa nebies, ktorý je kráľom Francúzska. Pán ti po mne odkazuje, že si pravým dedičom Francúzska a kráľovským synom.“ Toto posolstvo ho veľmi rozradostilo, avšak napriek tomu sa rozhodol poslať ju do Poitiers a podrobiť vyčerpávajúcemu výsluchu a na jeho základe sa malo zistiť, či nie je čarodejnica. Na otázky odpovedala vždy pokojne a rozvážne. Keď sa dožadovali, aby ukázala nejaké znamenia, podľa ktorých by jej mohli uveriť, odvetila: „Neprišla som do Poitiers robiť nejaké znamenia, ale odveďte ma do Orleánsu a ukážem vám znamenia, pre ktoré som bola poslaná.“ Teológovia Karola VII. dospeli po výsluchu k záveru, že je pravoverná kresťanka hodná dôvery, a že jej treba dať možnosť bojovať za vec francúzskeho kráľa, pretože sa „u nej nenašlo nič zlé, ale len dobro, pokora, panenstvo, zbožnosť, čestnosť, prostota.
jana-z-arku2_4

Účastníkov výsluchu prekvapil jej “politický program“- zaviazala sa totiž splniť štyri body. Predovšetkým povedala, že Angličania budú porazení, že obliehanie mesta Orléans bude skončené a  toto mesto bude oslobodené od Angličanov. Potom povedala, že Karol VII. bude korunovaný v Remeši. Mesto Paríž, ktoré bolo v rukách Angličanov, sa vráti pod zvrchovanosť francúzskeho kráľa a orléansky vojvoda Karol, ktorý bol už dlhé roky v anglickom zajatí, sa vráti živý a zdravý. To všetko sa splnilo, za čo mohol byť kráľ i celá jeho krajina vďačný tejto postavou krehkej, ale duchom mocnej žene. Jana z Arku sa stala symbolom, ktorý pomohol zlomiť mýtus o neporaziteľnosti Angličanov.
Znie to ako rozprávka s dobrým koncom, Janin osud však mal byť iný. Vedela, čo ju čaká. “Hlasy“ jej oznámili, že ju nepriatelia zajmú. To sa stalo 23. mája 1430 v Campiegne. Pred mestskými hradbami bojovala s anglicko-burgundskými vojskami, prekvapili ju však ďalšie oddiely, ktoré prichádzali na pomoc nepriateľovi. Preto chcela nájsť útočisko práve za hradbami Campiegne. V okamihu, keď sa chystala spolu s poslednými vojakmi vojsť do pevnosti, nariadil veliteľ mesta Guillaume de Flavy predčasne vytiahnuť pred nepriateľmi padací most. Ťažko povedať, či to bola iba zhoda okolností alebo zámer, no na osude Jany z Arku to nič nemenilo- ocitla sa v pasci. Keď sa však ani napriek tomu nevzdávala a naďalej statočne bojovala proti obrovskému vojsku, prišla ďalšia zrada. „Jeden lukostrelec, tvrdý a dosť prudký muž, veľmi nazlostený, že premohla toľko chrabrých bojovníkov, ju uchopil zo strany za okraj goliera a stiahol ju z koňa, takže zostala ležať na zemi aká široká, taká dlhá.“ Cennú korisť potom odovzdal svojmu pánovi. Tak sa z nej stala zajatkyňa. Zaujímavé, že Karol VII. nepodnikol žiadne kroky na jej oslobodenie. Podľa dobových zvyklostí ju predsa mohol zo zajatia jednoducho vykúpiť. Nestalo sa tak. Na scénu vstúpil istý Pierre Cauchon, stúpenec anglického kráľa , ktorý sa stal biskupom a tragicky zasiahol do posledných mesiacov života Jany. Angličania si plne uvedomovali jej cenu. V ich rukách by predstavovala mimoriadne významný tromf. Povesť, prestíž a autorita Karola VII. by veľmi utrpeli, keby ju postavili pred súd a odsúdili pre kacírstvo. Celému svetu by tak ukázali, že “najkresťanskejšiemu kráľovi“ pomohla na trón čarodejnica, čím by výrazne klesol význam jeho remešskej korunovácie. Lenže Angličania neboli jediní, kto mal o ňu záujem. Pár dní po jej zajatí sa obrátil dominikán Martin Billorini, generálny vikár inkvizície v Paríži, listom na burgundského vojvodu. Napísal mu: „Ako skutočný katolík musíte vymyslieť bludy a skoncovať so škandálmi proti viere. Zatiaľ však skutky istej ženy zvanej Panna boli podnetom pre početné bludy, ktoré spôsobili záhubu mnohých duší. Preto v mene moci udelenej nám rímskou Svätou stolicou vyzývame vás pod hrozbou použitia všetkých stanovených trestov, aby ste uvedenú zajatkyňu Janu, vážne podozrievavú z mnohých kacírskych prehreškov, zverili do našich rúk. My ju poženieme na zodpovednosť ako sa patrí.“ Francúzi nakoniec Janu predali Angličanom za sumu šesťtisíc libier, a tá sa tak definitívne stala majetkom Angličanov.
Bola obžalovaná z čarodejníctva, modloslužobníctva, zo spojenia s diablom a z ďalších prehreškov voči kresťanskej viere. „Hlasy“, ktoré počula a ktoré ovplyvňovali jej správanie, pochádzali podľa ich mienky od zlých duchov. Nosila mužský odev a nakrátko ostrihané vlasy proti vôli Božej a takto aj prijímala sviatosť oltárnu. Opustila rodičov bez ich vedomia a proti ich vôli, čím neuposlúchla Boha, ktorý velí ctiť si svojich rodičov. Vyhlásila, že nemôže splniť rozkazy cirkvi, ak sú v rozpore s tými, ktoré jej dal Boh. Preto v nej videli rozkolníčku, zastávajúcu názory, ktoré odporovali pravde a autorite rímskokatolíckej cirkvi. Napokon podľahla tlaku a priznala sa k jedinému zo spomenutých bodov, kde priznala, že sa dopustila ťažkého hriechu, „keď sa obliekla do hanebného, neprirodzeného, nepoctivého odevu, odporujúceho prirodzenej slušnosti, a ostrihala si vlasy nakrátko ako muž v rozpore so slušnosťou ženského pohlavia“. Tribunál ju odsúdil na smrť upálením. Na hlavu jej nasadili papierovú mitru s nápisom „kacírka, recidivistka, odpadlíčka, modlárka“. Jeden z očitých svedkov jej popravy zaznamenal: „Vydaná plameňom neprestala až do samého konca volať a nahlas vyznávať sväté meno Ježiša Krista, neustále úpenlivo vzývala a prosila o pomoc svätcov a svätice v raji.“ Jej popol dali potom Angličania pozbierať a nahádzať do rieky Seiny, aby po nej nezostala žiadna pamiatka.
Ani mučenícka smrť Jany z Arku však nezastavila pád anglického panstva vo Francúzsku. Karol VII. postupne získal celé územie svojho kráľovstva. Keď 10. novembra 1449 vstúpil po tridsaťročnej anglickej okupácii do Rouenu, dal si priniesť z tamojšieho arcibiskupstva všetky záznamy z procesu s tou, ktorej vďačil za svoju korunu, ale voči ktorej sa zachoval veľmi hanebne tým, že nepodnikol nič na jej záchranu. Ku konečnému verdiktu dospela pápežská komisia 7. Júla 1456. Janu z Arku rehabilitovala, uznala nepodstatnosť všetkých obvinení, ktoré boli proti nej vznesené a zrušila rozsudok, na základe ktorého ju pred rokmi upálili. Napriek tomu, že tento súdny proces sa vďaka Pierrovi Cauchonovi a jeho prisluhovačom zaradil medzi najhanebnejšie kapitoly činnosti stredovekej inkvizície, jej sudcovia zostali nepotrestaní.
Jana z Arku bola 18. apríla 1909 v Chráme svätého Petra v Ríme blahorečená a 16. mája 1920 ju vyhlásili za svätú.

Autorka: Mirka Klieštiková
Zdroj: Jaroslav Perniš – Slzy mocných

Obrázky: i.idnes.cz, tedeum.cz, diva.aktuality.sk

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.