Jednotlivec versus Múzeum

muzeumNa prelome 19. a 20. storočia nastávajú v Európe mnohé revolučné a vojenské prevraty. V snahe zachovať starožitnosti pre ďalšie generácie sa začínajú budovať múzeá. Na jednej strane je snaha múzeí naozaj obdivuhodná, no na strane druhej bol narušený prirodzený rad vecí. Muzeálne zbierky sú často radené podľa suchých schém, dokážu poskytnúť reálny pohľad na zozbierané predmety, no mnohokrát poskytujú skreslený pohľad na doby minulé. Zbierky v múzeu sú chápané ako historicko-kultúrny materiál, no nie ako veci, ktoré boli kedysi každodennými prostriedkami k dosiahnutiu určitého účelu. Mnoho menších múzeí plní iba funkciu útulku pre predmety určené k zachovaniu, no veľakrát nedokáže zachytiť a stvárniť umeleckého ducha uplynulých dôb. V niektorých prípadoch to ani nie je možné. Pohľad na pomôcky určené na pranie, tkanie alebo varenie v sklenených vitrínach svedčí samo o sebe. Je potrebné priznať, že nakoľko by sme radšej videli sakrálne historické obrazy na miestach, kam patria – to sú drevené dedinské kostolíky, musíme si položiť otázku, či by tam tieto starožitnosti mali dostatočnú odbornú starostlivosť a podmienky k ich zachovaniu pre ďalšie generácie. Dovolíme si hneď aj odpovedať – pravdepodobne nie…

Je veľký rozdiel v tom, či sa zberateľstvu venuje jednotlivec alebo ústav. Múzeum možno dokáže zohnať a vyplatiť väčšie množstvá cennejších, drahších, no aj tematicky a logicky ucelenejších zberateľských predmetov. Takáto forma zberateľstva však poskytuje iba malú mieru osobnostného vyžitia, ako je tomu pri zberateľstve, ktoré praktizuje jednotlivec. U jednotlivca sú pohnútky, ktoré ho vedú k zbieraniu oveľa osobnejšie a rozmanitejšie. V mnohých smeroch je jeho zbieranie oproti zbieraniu muzeálnemu obmedzené, no možno aj tento fakt prispieva k väčšej túžbe zberateľa nájsť a vlastniť určitú kuriozitu, respektíve raritu, ktorá sa nenachádza v žiadnej muzeálnej zbierke. Je pravda, že zberateľstvu sa v minulosti venovali hlavne príslušníci šľachtických rodov, a tak niektoré múzeá zriadené v hradoch a kaštieľoch mali hneď od začiatku, aj bez zberateľského úsilia, k dispozícii historické zbierky v podobe knižníc plných kníh, miestností naplnených obrazmi či štýlovým dobovým vybavením. O takomto začiatku zberateľskej kariéry môže drvivá väčšina zberateľov iba snívať. Zbierky jednotlivcov sú však oproti neosobným muzeálnym zbierkam oveľa pútavejšie a zaujímavejšie. Veľké množstvo zbierok jednotlivcov by sme mohli označiť ako ich celoživotnou snahu o zbieranie, výsledkom ktorej je zbierka – celoživotné dielo zberateľa.

Osud zbierky jednotlivca oproti zbierke verejnej je mnohokrát tragický. Keď zberateľ nenájde v kruhoch rodiny svojho nasledovníka, prichádza jeho celoživotná snaha o vytvorenie zbierky navnivoč. Lepší prípad nastáva, keď zberateľ odkáže svoju zbierku v celej jej celistvosti múzeu, no väčšinou to vyzerá tak, že jeho potomstvo v snahe po zlepšení finančnej situácie, zbierku rozpredá, respektíve ju nesprávnym zaobchádzaním znehodnotí alebo celkom zničí. Navnivoč tak prichádza jednak celoživotné úsilie zberateľa, jednak jeho investovanie voľných finančných prostriedkov do zbierky sa javí ako úplne zbytočné. Existuje ešte jedna neobvyklá možnosť, a tou je spolupráca jednotlivca pri vytváraní zbierky spolu s múzeom alebo inou inštitúciou prejavujúcou záujem o zberateľstvo. Výskyt rozvážneho zberateľa, ktorý zakladá zbierku s tým, že sa dokáže včas postarať o jej celistvosť a trvanie aj po svojej smrti, je však v dnešnej dobe pomerne zriedkavý.

_____________

Autor: Mgr. Ján Bocan

Zdroj: eca.retrospektiva.eu

Obrázok: wikimedia.org/wikipedia/commons/3/35/Vietnamese_Women’s_Museum,_Women’s_Fashion_section.JPG

No Responses

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.