Ježiš nebol jediným človekom, ktorý bol ukrižovaný. Ponúkame stručnú históriu tejto brutálnej praktiky.  

Najslávnejšie ukrižovanie na svete je jednoznačne spojené s Ježišom a Rimanmi. Opísané je v Novom zákone. Ježiš však zďaleka nebol jedinou osobou, ktorá zahynula bolestivou smrťou na kríži.

V staroveku boli ukrižované tisíce a tisíce ľudí, pričom už v tejto dobe sa to považovalo za jeden z najbrutálnejších a najhanebnejších spôsobov ako usmrtiť (či zomrieť). V Ríme bol proces ukrižovania dlhý, obeť si naozaj dosť vytrpela už predtým, než bola pribitá a zavesená na kríž.

Kde hľadať počiatky tohto hrozného rozsudku smrti? Aké typy ľudí boli zvyčajne ukrižované? Poskytujeme pohľad na históriu tejto divokej a drastickej praktiky.

S ukrižovaním začali s najväčšou pravdepodobnosťou Asýrčania a Babylončania, aj keď systematicky sa začalo používať Peržanmi v šiestom storočí pred naším letopočtom. Tieto údaje pochádzajú zo správy z roku 2003, uverejnenej v Juhoafrickom lekárskom vestníku (SAMJ – South African medical Journal). V tejto dobe boli obete zvyčajne zviazané s visiacimi nohami, povesené na strom alebo kôl, či stĺp. Kríže sa podľa spomínanej správy začali používať až v rímskych časoch.

Z týchto končín preniesol túto praktiku do krajín východného Stredozemia v štvrtom storočí pred naším letopočtom Alexander Veľký, ktorý vtrhol do Perzie, keď budoval svoju ríšu. Rímski predstavitelia však túto prax nepoznali, kým sa s ňou nestretli pri boji s Kartágom počas púnskych vojen v treťom storočí pre Kristom.  

Francois Retief a Louise Cilliers, profesori na Katedre anglickej a klasickej kultúry na University of the Free State in South Africa v správe SAMJ uvádzajú, že Rimania ďalších 500 rokov ukrižovanie zdokonaľovali, až kým ho Konštantín I. v štvrtom storočí nášho letopočtu nezrušil.

Avšak vzhľadom na to, že ukrižovanie sa považovalo za mimoriadne hanebný spôsob smrti, Rím nemal tendenciu ukrižovávať svojich vlastných občanov. Vo veľkom však ukrižovávali otrokov, zneuctených vojakov, kresťanov, cudzincov a najmä politických aktivistov.  

Táto praktika sa stala obzvlášť populárnou v Rímom okupovanej Svätej zemi. V roku 4 pred naším letopočtom ukrižoval rímsky generál Publius Quinctilius Varus 2 000 Židov a počas prvého storočia nášho letopočtu boli podľa rímsko-židovského historika menom Flavius Iosephus robené masové ukrižovania. Autori v správe taktiež uvádzajú, že Kristus bol ukrižovaný (podobne ako fanatici a iní politickí aktivisti) pod zámienkou, že podnecoval vzbury proti Rímu.

Keď Rímske légie ukrižovali svojich nepriateľov, miestne kmene taktiež zbytočne nestrácali čas a vykonávali odvetné opatrenia. Napríklad v roku 9 nášho letopočtu víťazný germánsky vodca Arminius ukrižoval mnohých porazených vojakov, ktorí bojovali po boku Varusa, a v roku 28 nášho letopočtu germánski domorodci ukrižovali rímskych vyberačov daní.

Čo znamenalo ukrižovanie?

V Ríme boli ľudia odsúdení na ukrižovanie najprv zbičovaní, s výnimkou žien, rímskych senátorov a vojakov (pokiaľ nedezertovali). Počas bičovania už bola osoba zbavená šiat, ostala skoro nahá, priviazaná ku kolu či stĺpu, a následne ju rímski vojaci bičovali po chrbte, zadku a nohách.

Toto nadmerné bičovanie oslabovalo obeť, spôsobovalo hlboké zranenia, silnú bolesť a krvácanie. Často už počas tejto procedúry obete omdlievali a aj náhla smrť nebola ničím nezvyčajným. Následne sa obeti vysmievali, potom ju nútili niesť patibulum (vrchná priečna časť kríža) previazané cez ramená až na miesto, kde mala byť obeť ukrižovaná.  

Tu však ich krutosť stále nekončila. Niekedy rímski vojaci ďalej zraňovali obeť, odrezávali jej časti tela (ktorých odrezanie však nespôsobovala smrť), ako napríklad jazyk, či ju prípadne oslepili. Iosephus dokonca opísal prípad, kedy vojaci Antiochosa IV., helénskeho gréckeho kráľa ríše Seleukovcov, zavesili odsúdenému na krk dieťa.

Ďalší krok sa líšil podľa geografickej polohy. V Jeruzaleme ženy ponúkli odsúdenému nápoj na zmiernenie bolesti, zvyčajne zložený z vína a myrhy alebo kadidla. Potom bola obeť priviazaná alebo pribitá k patibulu. Potom bola táto časť kríža zdvihnutá a pripevnená k vzpriamenému stojanu kríža, pričom nohy k nemu boli následne uviazané alebo pribité tiež.

Kým obeť čakala na smrť, vojaci si medzi sebou obyčajne rozdelili jej oblečenie. Avšak smrť nie vždy prišla rýchlo, mohlo to trvať od troch hodín až do štyroch dní. Niekedy bol tento útrpný proces urýchlený dodatočným fyzickým týraním zo strany rímskych vojakov.

Keď osoba zomrela, členovia rodiny mohli jej telo sňať a pochovať ho, až keď dostali povolenie od rímskeho sudcu. V opačnom prípade bola mŕtvola ponechaná na kríži, kde sa jej pozostatky stali potravou pre dravé zvieratá a vtáky.

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa nemeckí výskumníci podujali prešetriť priebeh ukrižovania (pravdaže bez toho, aby niekto zomrel) a to tak, že dobrovoľníkov priviazali zápästiami ku krížu a následne sledovali ich respiračnú a kardiovaskulárnu aktivitu. Podľa štúdie z roku 1963, ktorá bola uverejnená v časopise Berlínska medicína (Berliner Medizin), mali dobrovoľníci už počas 6-tej minúty problémy s dýchaním, ich tepová frekvencia sa zdvojnásobila a ich krvný tlak klesol. Experiment však museli zastaviť asi po 30 minútach kvôli bolestiam zápästia.

Obete ukrižovania mohli zomrieť z rôznych príčin, vrátane zlyhania viacerých orgánov a zlyhania dýchania. Vzhľadom na bolesť a utrpenie obete niet divu, že práve ukrižovanie splodilo anglický výraz „excruciating“ (neznesiteľný), v približnom preklade „ z kríža“.

___________

Autorka: Zuzana Zreláková

Zdroj: livescience.com/65283-crucifixion-history.html

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d7/Cristo_crucificado.jpg/800px-Cristo_crucificado.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.